Pavol Regenda: Mal som pocit, že som nikto z Michaloviec. Po Ramsayho slovách som bol sebavedomejší ako Američania
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Hokejový príbeh Pavla Regendu je nádejou pre všetkých hráčov, ktorí sa nenarodili s talentom Juraja Slafkovského či Dalibora Dvorského.
Z nedraftovaného hráča, ktorý si pred tromi rokmi nevedel nájsť klub a uvažoval, že skončí s hokejom, je dnes olympijský medailista, ktorý sa dostal až do NHL.
Ani v zámorí to zatiaľ nemá ľahké, no keď ho počujete hovoriť o „dobrej bolesti“ po zablokovanej strele a modrine na pol nohy, jeho ambícia stať sa stabilným hráčom NHL znie celkom uveriteľne.
Hoci má len 23 rokov a jeho kariéra je ešte len na začiatku, časť jeho príbehu sa uzavrela.
Začiatok bol, keď rodičia hľadali peniaze na jeho výstroj: „Keď som bol malý chlapec, mal som šťastie, že rodičia poznali majiteľa obchodu. Súhlasil so splátkami a nemuseli mu zaplatiť naraz.“
Happyend nastal, keď sa stal úspešným reprezentantom, ktorý sa hokejom živí: „Veľmi si vážim, keď niekto na Slovensku za mnou príde a chce sa odfotiť. Veď som len chalan z Hažína pri Michalovciach.“
Niekde medzitým bol Craig Ramsay, ktorý ho svojimi metódami presvedčil, že nie je nikto z Michaloviec.
„Craig do vás dostane vieru, že ste pomaly najlepší hráč na svete. Volal mi aj počas ťažkých začiatkov v NHL,“ hovorí hokejista, ktorý sa v týchto dňoch v bratislavskom tréningovom centre Health & Performance pripravuje s Tomášom Tatarom či Martinom Fehérvárym na nový ročník NHL.
Regenda v rozhovore opisuje:
- ako mu rodičia kupovali výstroj na splátky;
- ako sa vo Švédsku zbavoval „slovenskej mentality“;
- ako mu pomohlo, keď na neho nakričal fínsky tréner Tomek Valtonen;
- ako mu Craig Ramsay dodal sebavedomie;
- akými metódami sa v NHL zlepšuje.
Na majstrovstvách sveta ste po prehre s Kazachstanom dostali od jedného z novinárov otázku, či na vás Craig Ramsay konečne nakričal. Vy ste sa voči tomu až ohradili, že Ramsay nemusí kričať na to, aby mal autoritu. Hráči sú dospelí ľudia a trendom je, že sa správajú stále profesionálnejšie. Je už prekonaná predstava o tréneroch „zo starej školy“, ktorí si vynucujú autoritu krikom?
Každý tréner to má inak. Ja som zažil aj takých, ktorí kričia. Napríklad Tomek Valtonen v Michalovciach dával nervy najavo, to o ňom všetci vedia. Craig však nemusí zvýšiť hlas, aby ho hráči počúvali. Aj keď na nás hovorí pokojne, v kabíne je hrobové ticho a každý ho počúva na slovo, pretože niečo vo svojej kariére dokázal, vie nám pomôcť a presne veci vysvetliť. Krik nie je potrebný na to, aby vás hráči počúvali. Craig je dôkazom, že sa to dá aj inak. On na nás zvýšil hlas za celý čas iba raz.
Kedy?
Keď sme
