Hudobník Lyrik: Potrebujeme nezávislú políciu, rapový protestsong ju nevytvorí

PAVOL REMIÁŠ alias LYRIK je slovenský hudobník a raper, známy najmä z projektov Modré Hory a Zlokot. Na voľnej nohe pracuje ako PR konzultant, v minulosti bol novinárom. Od stredy 20. januára sa s Modrými Horami, čiže so svojím kolegom Benem a s americkým raperom Ceschim vydáva na miniturné po slovenských mestách.

Ako po roku vyzerá vaša jazva na čele, ktorá vám zostala, keď po vás kamarát futbalového reprezentanta Vlada Weissa hodil stoličku vo fast foode pod bratislavským Manderlákom? Spomeniete si ešte na tú noc?

Veľmi na to nemyslím. Skončilo sa to tak, že polícia zastavila vyšetrovanie, lebo nedokázala nájsť človeka, ktorého mala, okrem iného natočeného na kamere, a v tom podniku boli ľudia, ktorí tam zjavne prišli s ním.

Čiže futbalisti policajtom jednoducho nepovedali meno?

Neviem. Fakt sa nad tým vlastne nezamýšľam, lebo mám dosť svojej roboty. No takto sa to skončilo a jediné, čo môžem odkázať všetkým ľuďom dobrej vôle – dávajte si v piatok a sobotu večer v centre mesta pozor. Samozrejme, že to neznamená, že by Bratislava bola nejako nebezpečná, stať sa to môže všade. Ja som vo finále rád, že sa nestalo nič vážne.

A keď sa spýtam, či po tom, čo naši futbalisti postúpili na majstrovstvá Európy, budete fandiť, čo odpoviete?

Ja nepozerám ani futbal, ani hokej, čo niekedy mrzí Beneho, môjho parťáka z Modrých hôr, lebo si s ním len ťažko pozriem nejaký zápas. Takže futbal ma vlastne vôbec nezaujíma. No mám kamaráta, zhodou okolností je tiež novinár, ktorý mi povedal – Pali, je mi ľúto, čo sa ti stalo, ale majstrovstvá sú majstrovstvá, fandiť budem. A som s tým, samozrejme, v pohode (smiech).

Aký ste mali rok?

Úžasný.

Málo ľudí povie niečo takéto.

Hej, ale ja som mal naozaj úžasný rok. Bol vyústením môjho snaženia v hudbe, práci aj vo vzťahoch. Dokázal som skĺbiť svoje aktivity ako PR konzultanta, kde robím na zmysluplných projektoch, s ľuďmi, s ktorým si viem dať kávu a normálne sa baviť, a hudbu, ktorá ma baví. Celý rok sme mohli so Zlokotom či s Modrými horami robiť koncerty, na ktoré nielenže chodili ľudia, ale ešte aj boli ochotní zaplatiť vstupné. To je vždy sviatok. Navyše sme so ženou dokončili byt. Takže samé dobré správy.

Pritom pri mene Lyrik a roku 2015 väčšine napadne ako prvý rozpad kapely Zlokot. Vy už ste to vysvetľovali niekoľkokrát, ale skúsme povedať ešte raz: ako to, že sa kapela, čo nie je spolu až tak dlho a má za sebou dva úspešné albumy, rozpadne?

Najprv poviem, že za to môžem ja. Nemyslím si, že sa to vyvŕbilo do nejakej vzťahovej tragédie. S Lososom aj so Staňou sa normálne ďalej bavíme, aj keď rozumiem tomu, že moje rozhodnutie nemuseli úplne chápať. No skúsim to povedať pragmaticky: mám toho dosť veľa a, bohužiaľ, musím si vyberať, do čoho vložím svoju energiu. Zlokot bol veľmi živelný, taký bol jeho imidž, a keby sme pokračovali ďalej, bol by to pre mňa záväzok. No, žiaľ, ja teraz v sebe neviem nájsť takúto polohu, a i keď sa to môže zdať ako drobnosť, táto drobnosť spôsobila, že Zlokot momentálne nepokračuje. Ktovie, možno sa raz dáme dokopy.

Možno ste to nemuseli nazývať rozpadom, ale pauzou.

Ja by som to rád nazval pauzou do odvolania. Ale či to tak nazveme všetci, to sa ešte len uvidí. Poďme trochu nevedieť, veď aj neistota je občas fajn vec, aj keď viem, že v súčasnej politike je neistota niečo, čo sa nevolí.

V minulosti ste pracovali ako ekonomický novinár, písali ste pre SME či Trend. Prekvapilo vás niečo, čo sa stalo vlani v politike alebo ekonomike?

Neprekvapilo ma to, že sa tu veselo predražene tendruje. Snažím sa len z hlavy vytesniť, ako veľmi sa predražene tendruje. Nehovorím, že za minulých vlád sa nekradlo, mám len pocit, že tie marže boli menšie. Aj keď to môže byť vo finále jedno, lebo je to stále neprijateľné. Zdá sa mi, že po tejto vláde zostanú veľmi veľké škody, no čo ma naozaj desí, je to, že tu nefunguje prokuratúra, súdy a polícia. Fakt, že tieto inštitúcie nie sú nezávislé, chráni a ďalej podporuje takúto vysokú aroganciu pri šafárení s verejnými financiami.

Keby sa to zmenilo, kradlo by sa menej?

Chlapcov a dievčatá by podľa mňa prešiel smiech. Preto by sme sa všetci my, ktorí máme nejaké odhodlanie a občianske povedomie, mali snažiť predovšetkým o to, aby sa polícia, prokuratúra a súdy oddelili od vládnej moci. Veľa by to zmenilo.

Rap je hudba, ktorá sa často vyjadruje k spoločenským veciam. Mali ste niekedy ambíciu napísať niečo ako protestsong?

Ja si osobne myslím, že väčší význam by malo postaviť sa pred generálnu prokuratúru s transparentom „Kriminalizujte korupciu“ ako robiť o tom skladbu. Necítim takúto potrebu. Verejná diskusia na tieto témy je taká bohatá, všetko je to také jasné, že sa mi nechce rapom opakovať argumenty, ktoré všetci inteligentní ľudia aj tak vedia. A presviedčať protestsongom slovenského mužíka, ktorého základné životné potreby sú uspokojené a Robo je preňho kamoš s jednoduchými emóciami a jednoduchými heslami, sa mi nechce.

Vedeli vaši kolegovia z novín, že keď večer odídete z redakcie, robíte hudbu a rapujete? To asi nie je úplne bežná kombinácia, nie?

Neviem, podľa mňa to väčšina nevedela. V tom čase neexistovali Modré hory a iné projekty. Vedel to Marián Jaslovský, kolega zo SME a tiež hudobník. Ako ekonomického redaktora ma raz ľudia z kultúry nechali spraviť text o koncerte rapera Jay-Z. Keď potom jeden z editorov môj článok na porade hodnotil, povedal, že sa nevie rozhodnúť, či je zlý, alebo dobrý, ale nakoniec sa rozhodol, že je dobrý. Z novín som nakoniec odišiel.

Prečo?

Lebo sme štyria vyrábali štyri ekonomické strany denne. Bolo to šialené tempo za minimum peňazí. A ja na takýto dril nie som stavaný.

O čom vás ako novinára bavilo písať?

Bavil ma veľký článok o informatizácii verejnej správy, ktorý sme s kolegom robili v SME. Predtým som sa tejto téme venoval aj v Trende.

Na prvé počutie to neznie ako zábavná téma.

No je to geniálna téma, lebo práve tam vidno plytvanie verejnými peniazmi. Však teraz sa o tom hovorí viac ako dosť. To bolo možno niekedy okolo roku 2007 a už vtedy sme zistili, že sa v tejto oblasti nespravilo za desať rokov takmer nič. Celá informatizácia sa zastavila na úrovni sekčných šéfov, ktorí o ňu ani nestáli.

Nie je šialené, že odvtedy ubehlo ďalších osem rokov, a keď si chce človek prehlásiť trvalý pobyt, tak na stránke slovensko.sk sa fakticky dozvie len to, na ktoré úrady má osobne ísť?

Je to absolútne šialené. No zodpovední úradníci zatiaľ nemajú dôvod ani len hanbiť sa, pretože za toto im nikto nepríde zaklopať na okienko a vynadať.

Keď sa bavíme o správach a rape – vlani ste to tak trochu spojili. Ako vlastne vznikla Raportáž, ktorú chvíľu v nedeľu na konci Televíznych novín vysielala Markíza?

Prišiel s tým Tibor Mattyašovský, šéfredaktor spravodajstva, ktorého poznám ešte zo školy. On ten koncept našiel, odvážne presadil v Markíze a mňa nadchol. Treba si uvedomiť, že spravodajstvo Markízy má najväčší podiel na trhu, je to firma, ktorá potrebuje generovať zisk, a toto bola pre ich obrazovku veľmi odvážna vec. Bol to dobrý nápad a mne neprekážalo trochu si zainštalatérčiť.

Akože zobrať aj trochu chlebovejšiu robotu?

Presne tak. Lákalo ma využiť to, že viem rapovať, na niečo remeselnejšie. Vedel som, že ide o čisté spravodajstvo, neboli tam žiadne bočné záujmy, išlo o čistú vec. Tak sme sa dohodli. Mysleli sme si, že bude úspech, keď sa udrží aspoň pár dielov, lebo stále išlo o masového diváka, ktorý sleduje bežné spravodajstvo a na konci započuje relatívne nekomerčný beat a relatívne nekompromisný rap o veciach, ktoré sa stali. Malo to veľa fanúšikov a, samozrejme, aj veľa hejterov, no mňa to naozaj bavilo. Bola to šialená hra na slabiky a veľká škola veršotepectva.

Prečo sa to skončilo?

Neviem presne. Stálo to nejaké peniaze, televízia s tým mala náklady a asi to práve neprinieslo dvojnásobnú sledovanosť. Tak to zrušili. No odvysielali sme trinásť častí a bolo to fajn.

Existovalo pri tom nejaké tabu? Kto vlastne vyberal témy do Raportáže?

Tabu nie. Témy sme vyberali spoločne s Tiborom, museli sme myslieť na to, čo zaujme. Nešlo o to, aby sme menili svet, skôr o to, aby sa zabavili ľudia. Z mojej strany to bola špičkovo odvedená práca, za ktorou nebola nejaká veľká filozofia, ale neboli tam ani žiadne obmedzenia. Riešili sme Ukrajinu, Fica, opozíciu, v dobrom aj zlom, a pritom sme to nekomentovali.

Povedali ste, že išlo o to, aby sa zabavili ľudia. Aj Raportáž bola o infotainmente, odľahčení televízneho spravodajstva, ktorého je v poslednom čase dosť. Henrich Krejča hovorí, že správy by mali byť ako kino, príspevky podkresľuje hudba, sú tam dynamické strihy. Vás baví tento typ televíznych správ?

Ťažko povedať, lebo ho nepozerám. Nemám doma telku. Nič v zlom, ale ja by som veľmi rád, aby ľudia menej pozerali televíziu. Správy sledujem na internete v mobile, kde mám svoje obľúbené spravodajské portály, alebo kliknem na to, čo zavesia moji kamoši na Facebooku, ktorí sú inteligentní a na to, čo je dôležité, ma takto vždy upozornia.

Ale zrejme občas televíznym správam neuniknete. Čiže zostanem pri otázke. Mali by televízne správy pôsobiť ako kino?

Pokiaľ budú médiá pôsobiť ako firmy, čo je v trhovom hospodárstve normálne, tak sa tomu nevyhneme. Je to prirodzené, a keby som pracoval v nejakej televízii, určite by som proti tomu nebol. Skôr ide o to, či nás má o svete informovať len tento typ televízneho spravodajstva. Mne vôbec neprekáža, ak budú televízne noviny o zážitku a zábave, len to musíme chápať v správnom kontexte a dokázať si tie podstatné informácie vytiahnuť aj niekde inde. Len – vedia to ľudia? Vedia, čo je realita, čo zjednodušenie, čo manipulácia? Problém je, že nám chýba kritické myslenie, čo je dôsledok nášho vzdelávacieho systému, a tieto veci nevieme rozlišovať. Nie je problém v tom, že správy súkromnej televízie sú také alebo onaké, ak ich budeme vedieť zasadiť do kontextu.

No pre väčšinu sú práve televízne správy hlavným zdrojom informácií o tom, čo sa deje v politike či spoločnosti.

A tam hovorím – bohužiaľ. Zopakujem to: ja netvrdím, že televízne správy sú zle robené. Poznám veľa ľudí, ktorí ich robia, sú to šikovní ľudia a robia to lepšie, ako by som to vedel robiť ja. Len podstatné je, aby sme dokázali odlíšiť, že je to len spravodajstvo, záchytné body v realite, ktoré ešte nemusia tvoriť celok. S pochopením toho súvisí aj kvalitné vzdelávanie a reforma školstva. Som rád, že napríklad Martin Poliačik z SaS niečo ako výchovu ku kritickému mysleniu vo svojej vzdelávacej reforme má. Jemu osobne teraz trochu pomáham s tou časťou jeho volebnej kampane, ktorá súvisí práve s reformou školstva. Forma je taká špecifická, že som si istý, že ju verejnosť zachytí.

Keď ste odišli z médií, postupne ste sa začali venovať oblasti PR. Dnes robíte konzultanta na voľnej nohe. Čo si ako píárista myslíte o tom, ako s verejnosťou komunikuje súčasná vláda? Čisto profesionálne.

Robia to perfektne. To je to najhoršie na tom celom, že oni sú naozaj dobrí. Vedia robiť s ľuďmi, ktorí nechcú byť ničím rušení a potrebujú uspokojiť len svoje základné potreby.

Nájdeme stranu, ktorá má lepší slogan ako „Chránime Slovensko“?

O slogan nejde. Ide o celý komplex vecí, ktoré robia, ako dobre to majú premyslené. Čo povedať, aký obraz k tomu pridať, čo pustiť von vo chvíli, keď sa napríklad v parlamente schvaľuje niečo iné, a odviesť tým pozornosť.

Spomeniete si na nejaký obraz či moment, keď ste si aj vy ako profesionál povedali, že tak toto spravili naozaj dobre a vám by to nenapadlo?

Niektoré veci mi pripadajú také, že sa človek už len s takými súcitnými sympatiami pousmeje. Napríklad keď premiér podal moknúcej folklóristke svoj kabát. To bolo krásne. Nehovorím, že to nebolo džentlmenské…

… ale bolo to podľa vás vypočítavé?

Neviem, fakt neviem. Ale neviem, či je džentlmenské, keď štátna moc, ktorej je premiér súčasťou, zároveň napríklad ničí život Hedvige Malinovej.

A čo opozícia? Je komunikačne naozaj taká márna?

Najzúfalejšiu komunikáciu podľa mňa má SaS. Ich lídri, Sulík a Galko, si dokázali svojím náhodným myslením a náhodnými výrokmi znížiť volebné preferencie. Napríklad vo vzťahu k európskym hodnotám.

Máte pocit, že ich voliči boli nastavení inak?

Podľa mňa to bol pre nich šok. Časťou ich programu, ako je reforma školstva, postoj k ľahkým drogám či odvodové veci, sa aj ja sám s nimi stotožňujem. No akými hlúposťami dokážu znechutiť svojich voličov, tak nad tým vyslovene žasnem.

Čo taký Procházka ako momentálne najsilnejší opozičný líder?

Nepochybne má za sebou skúsených politických marketérov. Mne však pripadá neuchopiteľný, efemérny. Neviem sa zbaviť pocitu, že tam hrozí akési načahovanie sa k Smeru.

Koho budete voliť?

V prvom rade je potrebné povedať, koho nevoliť. Ja si myslím, že je dôležité nevoliť Smer. Nie preto, že by boli iní svätí, ale preto, že sú priveľmi zabývaní v systéme. A to je nebezpečné. Nemáme tu nezávislú prokuratúru ani nezávislú políciu a to môže byť pre každého z nás nebezpečné. A takisto nebudem voliť strany, ktoré pripúšťajú možnosť spolupráce so Smerom, teda Sieť, Most-Híd ani KDH.

Veľa vám toho nezostalo.

Zostáva OĽaNO a Sulík a Galko. No z môjho pohľadu je, našťastie, v SaS aj Martin Poliačik. OĽaNO voliť nemôžem, lebo aj keby som bol úplne šialený a chcel im dať hlas, a to by som musel byť úplne šialený, tak to nespravím, lebo niektorí ich poslanci podporili drakonický pokus posielať do väzenia ženy, ktoré sa nechali umelo oplodniť alebo by podstúpili potrat.

Oni potom hovorili, že v druhom čítaní by tie tresty zmenili.

To je síce pekné, ale nezáleží na tom, čo potom hovorili. Poslanci, ktorí za to hlasovali, sú nechutní. Zostávajú mi teda len komunikačne ťarbaví Sulík a Galko.

Napriek ich rétorike voči utečencom? Mal som pocit, že vy ste skôr, keď použijem slovník internetových diskusií, slniečkar.

Ja som za utečencami bol, s Benem a ďalšími ľuďmi sme sa vybrali do Maďarska a ako lovci tornád sme ich hľadali a našli pochodovať do Rakúska. Rozbalili sme pri nich takú rýchlu občerstvovaciu stanicu, rozdávali sme im jedlo a šaty. Spravil som to, lebo som chcel vidieť, o koho ide. Pred našimi očami sa vystriedalo možno tisíc ľudí, rozprával som sa s nimi, cítil ich po päťdňovom neumývaní. Bola to pestrá zmeska: veselí v dobrej kondícii, zničení, ledva krivkajúci po ceste, niektorí boli zo Sýrie, iní z Pakistanu či Bangladéša. Samozrejme, že tam boli typy, za ktoré by som nedal ruku do ohňa, no bolo tam veľa žien a detí, rodín. Je to tisíc rôznych osudov. Tisíc rôznych ľudí. Odvtedy ma irituje, keď ich niekto berie ako jednu masu.

Sulík a Galko ich vo svojich výrokoch často ako jednu masu berú.

Preto hovorím, že ich myslenie nie je akurátne. No logickým vyraďovaním som sa, žiaľ, zatiaľ nedopracoval k tomu, že by som volil niekoho iného. Lebo voliť určite pôjdem, som presvedčený, že je to povinnosť, a najradšej by som pokutoval ľudí, ktorí voliť nejdú.

Robí podľa vás vláda niečo dobre?

Dobre sedativizuje spoločnosť. Upokojuje ju. Čo už viac môže vláda chcieť? V časoch, keď ako sedatívum ďalej až tak nefunguje náboženstvo, môžu takto pôsobiť istoty, ktoré garantujú. Ale pokiaľ v nemocniciach chýba toaletný papier, nemá význam ich obhajovať.

Prečo je pre raperov takou lákavou témou dekriminalizácia marihuany? Aj vy ste povedali, že vás táto vec spája s SaS. Ono to potom vedie aj k predsudkom, ako keď o vás mladý Weiss píše na Twitteri ako o feťákovi…

Takéto poznámky sú pre mňa bezpredmetné. Téme marihuany sa venujem aj profesionálne, zaoberám sa konopnými potravinami a čiastočne aj marihuanou na lekárske účely a kanabidiolom, čiže CBD. Je to veľmi široká tematika. Rozumiem tomu, keď sa niekto obáva marihuany ako niečoho, čo mu môže vyvolávať neblahé stavy, ktoré si on neželá. Ale nikto predsa nikoho nenúti marihuanu užívať, tak ako nikto nikoho nenúti vypiť dve deci vodky. Čo je dôležité, marihuanu dnes skúma obrovské množstvo vedcov, ktorým sa podarilo dokázať, že má liečivé účinky. Rozumiem, že niekto môže namietať, že jej zložka THC je psychoaktívna, no v marihuane nájdete aj zložku CBD, ktorá nie je psychoaktívna. Slovensko je, žiaľ, dnes jedinou krajinou, kde je aj CBD vedené medzi psychoaktívnymi látkami. V Českej republike dnes idú investovať pol miliardy korún do Medzinárodného inštitútu pre konope a kanabinoidy. Prečo by to niekto robil, ak by to nemalo pomáhať?

Mimo Zlokotu ste vydali EP Sonar, ktorým ste sa vrátili k základom formácie, čo ste mali ešte na strednej škole. Ako ste niekde napísali „v časoch, keď zemi vládli holohlavci a Mečiar“. Tí holohlavci už dnes vymizli?

Už dnes nemajú holé hlavy, a nie je to tak vidno. Najhrubšie prejavy organizovaného zločinu z 90. rokov dnes už podľa mňa nezažívame. Ale ja som ani nestál o nejakú tematickú prepojenosť medzi tými časmi a dneškom. Je to asi len otázka toho, že každého z nás ovplyvnilo, čo sme zažili, aj keď dnes vlastne neviem povedať ako a do akej miery.

No a neboli 90. roky, v ktorých slovenský hip-hop začínal, pre muzikantov a raperov tematicky zaujímavejšie?

Nemyslím si, že bolo viac tém, o ktorých sa dalo rapovať. Evolúciou od 90. rokov, a to ma teší, sa naučilo oveľa viac ľudí rapovať. Niektorí na tom dokonca urobili majetok, čo je tiež obdivuhodné.

Nie je vám ľúto, že ste medzi nimi neboli?

Nie je mi to ľúto, lebo vidím, akým spôsobom a akým rapom sa ten majetok dá urobiť. Ja som si od začiatku vybral cestu, v ktorej na rozdiel od mnohých nehovorím o kredibilite, ale nechýba mi osobná integrita. To je v rape dosť vzácna vec, ale ja si ju cením. Zároveň však treba povedať, že aj o tú našu hudbu je záujem, i keď to nikdy nebude viac ako nejaké určité percento. Vždy to bude menšina.

S Benem z Modrých hôr máte v texte, že rapujete pre tých svojich stopade, čiže stopäťdesiat ľudí na koncerte. Nikdy ste nechceli, aby ich bolo namiesto toho tisícpäťsto?

Jasné, bolo by to super. Ale tak, čo máme robiť? Donútiť Beneho a mňa, aby sme si urobili tehličky na bruchu a boli tak pre niekoho atraktívnejší, to by už asi nešlo.

Keď sa vrátime k tým témam, je teda aj dnes pre raperov dostatok inšpirácií?

Raperov je dnes veľa a naozaj vedia zachytiť mnohé aspekty. Dokážu sa povenovať aj psychologickým témam a hovoriť o nich v hip-hopovom jazyku. Či už je to napríklad Tono Suchota, Vec, z tých novších Prezident Lourajder, ktorý má v textoch mnoho zaujímavých postmoderných obrazov. Zmenou medzi 90. rokmi a súčasnosťou je to, že hip-hop sa stal úplným mainstreamom. Mladí v 90. rokoch počúvali dance floor, teraz počúvajú mainstreamový hip-hop. Stačí len namotať ľudí od desať do dvadsať rokov.

Je to aj vaša cieľovka? Keď som bol na krste albumu Big Beat od Modrých hôr, prišlo mi, že ste skôr taký rap pre tridsiatnikov.

Viem, že som v predchádzajúcej odpovedi hodil nejakú hranicu, no v skutočnosti to nejde takto zovšeobecňovať. Treba ma brať s rezervou. Nás počúvajú aj takí, aj takí. Raz nás do Trenčína pozvali na koncert nejakí ľudia. Prišli sme na tam, vystúpili z auta a stáli tam len nejakí mladí chalani, čo mali tak šestnásť rokov. Spýtal som sa, kde sú organizátori, a oni povedali – my sme organizátori. V tej chvíli sme sa s Benem prežehnali. No títo chalani dokázali zorganizovať úžasnú párty, na ktorej sa bavili aj šestnásťroční, aj starí fotri, ktorí kupovali cédečká pre svoje deti.

Vraveli ste, že sa priživujete hudbou. Dá sa ňou teda na Slovensku živiť?

Vlani som sa bez nejakých zásadných prekážok mohol venovať konzultantskej činnosti aj hudbe, lebo o naše koncerty, či už to bol Zlokot, alebo Modré hory, bol záujem. Nedostávame za ne veľké honoráre, ale nejaké áno. Rátajú sa v stovkách, a keď je tých koncertov päť či šesť za mesiac, tak ti to môže pokojne napríklad zaplatiť hypotéku a ostane ešte na kávu a cheesecake v obľúbenej hipsterskej kaviarni. Osobne by som sa nechcel živiť len hudbou, lebo by to vo mne vytváralo tlak, že musím stále robiť niečo nové. Teraz nemusím. V každom prípade, nikdy by som si nebol pomyslel, že s tými blábolmi, ktoré robím, raz budem môcť zaplatiť nájom.

V eNku sme mali nedávno rozhovor s Rytmusom, ktorý sa do vás pustil v skladbe Sprav ma z albumu Druhej strany, odporučil vám vtedy, aby ste skapali. Baví ma sa na toto raperov pýtať – čo ste si spravili?

Neviem, asi som nebol taký oddaný fanúšik. Títo ľudia sú pre mňa iný svet a nemáme si veľmi čo povedať, to nie je nič v zlom, je to jednoducho tak. Ja mám rád takúto obyčajnú realitu, slovenský mainstreamový hip-hop sa zase naučil žiť tak, ako to vidia v amerických hip-hopových klipoch. Nehovorím, že je to zlé, len ustrnuli v sebastredných klišé a pančlajnoch, ktoré sa opakujú. Ale dokážu zaplniť klub s veľkou kapacitou, čo je jednoznačný úspech. Len to nie je moja šálka kávy.

Nevideli ste ani Rytmusov film?

Nevidel.

Keď som sa pripravoval na rozhovor, ako jeden z linkov mi Google vyhodil váš rozhovor pre Fitmagazin o behaní. Naozaj raperi behávajú?

Musím. Ja som sa k behu dostal, keď som pracoval pre korporáciu. Robil som tam rok a pol a pribral som asi sedem kíl. Vždy som bol športový typ, robil som gymnastiku, no tam som pribral, bol som ťarbavý, cítil som sa hrozne. Tak som začal behať. Na začiatok som zabehol kilometer. Potom dva, tri, štyri, päť a nakoniec ma to začalo veľmi baviť. Nenabehám extrémne veľa, ale ja aj Bene si radi ideme zabehať.

Behávate aj v zime?

Behávam aj v zime, je to dobrá predpríprava pred tým, než ideme do vody.

Čiže sa aj otužujete?

Áno, prišiel som k tomu náhodou. Cítim, že starnem a hrozne rád by som si aj vo vyššom veku zachoval minimálne sviežu myseľ. A pre sviežu myseľ nie je zlé zmeniť trochu životné návyky. Ja som prestal fajčiť, takmer prestal jesť mäso a začal sa aj otužovať.

Čo vás čaká v tomto roku?

Dva hudobné projekty, o ktorých zatiaľ nemôžem veľa hovoriť. Jeden sa bude týkať Modrých hôr a jeho jednu malú časť budú môcť ľudia počuť na turné s americkým raperom Ceschim, s ktorým sme spravili aj spoločný track. O druhom projekte radšej nehovorím vôbec nič, lebo ešte nevieme, čo z toho vylezie, a ak to bude malér, tak to radšej ani nezverejníme. No ak to bude OK, tak to bude super. No a práca a rodina.