Putovanie na hranici Tekova a Hontu: Niektoré dediny nemajú krčmy, ba ani vodovod, ale na pár dní sa v nich diali zázraky
Divadlo Pôtoň zorganizovalo festival, ktorý možno nebude mať žiaden ďalší ročník, no nielen preto sa dá označiť za jedinečný.
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Zobudila som sa krátko po šiestej. V spacáku mi začínalo byť teplo, ale po štyroch dňoch som si zvykla na nerovný povrch. Nohy som natiahla až nadoraz na steny stanu. Posledné ráno. Knihu štyroch krátkych esejí Olivera Sacksa, ktorá ležala vedľa mňa, som nestihla ani otvoriť. Vzala som si ju pre prípad, keby som sa potrebovala utiahnuť. Volala sa Vďačnosť.
Zatiaľ ku mne doliehalo iba zopár hlasov. Rozpoznala som ich ihneď. Patrili partii štyroch kamarátok približne vo veku mojej mamy, ktoré na tento festival prišli z Liptova. „Spať budeme doma,“ povedala mi jedna z nich, keď som sa po prvej noci pýtala, ako sa im spí pod stanom. Mali jeden veľký spoločný a k tomu zladené tempo chôdze, na ktoré sme sa len doťahovali.
Na pár dní sme sa míňali na trase festivalu, ktorý sa už zrejme nikdy nezopakuje. A ak aj náhodou áno, celkom určite nebude rovnaký.
Urobiť ho bol totiž poriadne šialený nápad. Úplne rovnako sa z hraníc všednosti vymykal aj zážitok z neho.
Von z galérií, von z divadiel!
Ak ste už niekedy v živote organizovali čokoľvek podobné detskej oslave narodenín alebo školskej stretávke, tak vám pri pohľade na program festivalu Into the Miracles muselo byť jasné, že toto si vyžaduje viac než precízny to-do list a dôslednosť pri odškrtávaní položiek.
Vymysleli ho Michal Ditte a Iveta Ditte Jurčová, ktorí pred viac ako dvadsiatimi rokmi založili Divadlo Pôtoň. Do dediny Bátovce v severovýchodnej časti levického okresu prišli pred pätnástimi rokmi, bažiaci po vlastnom priestore pre tvorbu, kde by mohli „dobrovoľne narúšať svoje komfortné zóny“.
Niežeby týmto prístupom doteraz dostatočne nenarúšali aj obraz o tom, ako vzniká a vyzerá to, čo si predstavíte pod pojmom divadlo, ale tentoraz sa spolu s dramaturgičkou Slávkou Civáňovou posunuli ešte o poriadny kus ďalej.
Ten nápad bol v podstate jednoduchý: chceli, aby
