Som ľavičiar, preto som nikdy nevolil pravicovo-nacionalistický Smer-SD, založený a financovaný postkomunistickými oligarchami, prisatý na štátne zdroje aj eurofondy a v rytme Repete slastne parazitujúci na mafiánskom kapitalizme. Moderná, humanistická, demokratická, kritická, proeurópsky a ekologicky orientovaná ľavica na Slovensku už roky nemá politické zastúpenie a s rozmachom putinovskej propagandy aj smerom k nám sa bude etablovať ešte ťažšie.

Myslel som na to, keď som v týchto novinách čítal rozhovor s Ivanom Miklošom. Veľakrát sa v ňom skloňuje slovo reformy. Britský historik Timothy Garton Ash dokonca v súvislosti so zmenami vo východnej Európe po roku 1989 hovorí o „refolúcii“, keďže hneď po zmene režimu nasledovali zásadné ekonomické reformy.

„Vysvetľovať ľuďom, že najefektívnejším nástrojom boja proti korupcii aj urýchlenia reforiem je deregulácia, liberalizácia a privatizácia, je niekedy vyčerpávajúce,“ sťažuje sa Mikloš, ktorý tieto kroky teraz presadzuje na Ukrajine. Niet divu, hlavne po aférach ako Gorila, ktorá je, ako priznáva už aj polícia, s vysokou pravdepodobnosťou autentická, no úlohy Roberta Fica ani Ivana Mikloša v spise sa vyšetrovateľom určite nikdy vyšetriť nepodarí. To nie je chyba systému, ale jeho podstata, keď štátny majetok skúpia a justíciu aj tajné služby ovládajú najmä krstní otcovia.

V mimoriadnej a viackrát ocenenej knihe Nový poriadok na starom kontinente (onedlho vychádza v češtine) vysvetľuje Philipp Ther, profesor moderných dejín na viedenskej univerzite, vplyv neoliberálnych reforiem na východoeurópske spoločnosti. Hoci Slovensku sa venuje len okrajovo, podrobne a férovo rozoberá Poľsko, Maďarsko a Ukrajinu, kde dlhé roky žil. Kritizuje práve miklošovskú trojčlenku „deregulácia, liberalizácia a privatizácia“, ktorá sa všade „opakovala ako spoločná modlitba“, hoci sa ukázala ako nedostatočná.

Pripadá mi zvláštne ponúkať Ukrajine práve toto, keď po celej strednej a východnej Európe vidíme dôsledky. Prehlbovanie regionálnych rozdielov, extrémna korupcia, rozmach chudoby, úpadok školstva a vedy atď., čiže zlyhávanie základných funkcií štátu a následná masová emigrácia obyvateľstva (Ľvov stratil za štvrť storočia tretinu obyvateľov, Rumunsko opustili viac ako štyri milióny občanov). Vytvorila sa superkonzumná, no nie občianska a otvorená spoločnosť.

Už roky sa verejnosti vsugerúva dojem, že existujú len miklošovské reformy alebo ficovské populistické rozdávanie odrobiniek zo štátneho a prežívanie na dlh. Aj Philipp Ther pripomína, že je najvyšší čas skúsiť hľadať ťažšie, ale aj spravodlivejšie a dlhodobo udržateľnejšie cesty.