Komentátori Denníka N: Je až neslušné, koľko skrachovaných politikov sa chce vrátiť

Dianie v poslednom týždni a kandidátky strán do volieb v podcaste V redakcii komentovali zástupca šéfredaktora Denníka N Marek Chorvatovič a vedúci reportérov Denníka N Juraj Koník.

Politické strany odovzdali kandidátky do parlamentných volieb, kandidovať chce 24 strán a jedna trojkoalícia. Detaily o kandidátkach sme sa priebežne dozvedali počas týždňa. Čo považujete za najväčšie prekvapenie, o ktorom sme sa dozvedeli?

Marek Chorvatovič: Prekvapilo ma, že kandidátka OĽaNO je prekvapivo neprekvapivá. Ak porovnáme kandidátky Obyčajných ľudí v rokoch 2012, 2016 a 2020, tak táto kandidátka a jej prvá desiatka vyzerá presne tak, v akom čase ju odovzdávali. Urobená o päť minút dvanásť.

Juraj Koník: Mňa zaujalo, koľko skrachovaných politikov sa chce vrátiť do politiky…

Koho považujeme za skrachovaného politika?

Juraj Koník: Vracia sa veľa politikov, ktorí museli s hanbou odísť z politiky. Napríklad Martin Klus (kandiduje za Sme rodina – pozn. red.) nám urobil v posledných mesiacoch obrovskú hanbu pri výbere slovenského zástupcu do Európskeho dvora audítorov. Je tam Rafael Rafaj (bývalý člen SNS, kandiduje za Republiku – pozn. red.), ten Rafael Rafaj, ktorý sa podpisoval za Jána Slotu, keď sa mu kedysi nechcelo chodiť do práce do parlamentu. Vrcholom je pre mňa Robert Kaliňák, ktorý musel odísť z postu ministra vnútra po masových protestoch na námestiach po vražde Jána a Martiny. To je až neslušné, takto sa vracať.

Video: Koník, Chorvatovič: Pokus o návrat skrachovaných politikov je neslušný
autori: Eva Štefánková, Dušan Mikušovič

Keď hovoríme o politikoch, ktorí sa vracajú, kam zaradiť Mikuláša Dzurindu?

Koník: Uvidíme, aký bude mať výsledok. Ak bude taký, ako to vyzerá teraz, teda okolo jedného percenta, tak to bude takisto pekná hanba.

Rozoberme si jednotlivé relevantné strany postupne, začnime Smerom. V čase nahrávania podcastu sme nevedeli ešte kompletný 150-menný zoznam, ale o charaktere strany nám zrejme dobre vypovedá prvá desiatka: Ľuboš Blaha ako stranícka trojka, Robert Kaliňák sedmička, Tibor Gašpar deviatka. Čo to o strane hovorí?

Chorvatovič: Že Robert Fico je Smer a Smer je Robert Fico. Aj fakt, že Fico na úvod odkryl len desať ľudí – prvú deviatku a 150. miesto – vypovedá o tom, že je to celé o tom, ako si to nastaví on. Ostatní sú buď ľudia, ktorí sa s ním povezú, alebo sú to ľudia, ktorým musí niečo garantovať a zabezpečiť ich bezpečnosť. Na tejto kandidátke sú to Tibor Gašpar a Robert Kaliňák.

Je prekvapením, že sme v prvej deviatke na kandidátke Smeru nevideli žiadnu ženu?

Koník: Pri inej strane by ma to prekvapilo, pri Smere ma to viac-menej neprekvapuje. To, ako zostavuje kandidátku Robert Fico, zobrazuje jeho vlastný svet. Snaží sa tváriť ako sociálny záchranca – v kampani ľuďom hovorí, že im pomôže s hypotékami –, ale z prvej deviatky veľmi kričí, že Robert Fico hrá o život a svoju záchranu. Buď sú tam ľudia, ktorí podľa obvinení s ním založili zločineckú skupinu, alebo tí, ktorí mu pritakávajú a pomáhajú, či už podlizovaním, alebo agresívnym spôsobom ako Ľuboš Blaha. Pri inej strane by bola hanba dávať na kandidátku niekoho, kto bol ešte minulý rok niekoľko týždňov vo väzbe. Tu sú takí ľudia dvaja.

Zo 150. miesta kandidátky za Smer kandiduje predseda strany Socialisti.sk Artur Bekmatov; pripomeniem, že Socialistov zakladal ešte Eduard Chmelár, ktorý mal rovnako ako Bekmatov kritický pohľad na Smer, ale stal sa aj poradcom podpredsedu parlamentu Juraja Blanára z tejto strany. Vnímate to ako nejaký signál?

Chorvatovič: Je to požmurkávanie na prorusky orientovaných voličov a voličov, ktorí s nostalgiou spomínajú na staré časy pred rokom 1989. Zároveň to poukazuje na to, že Smer má lídra, ktorý dokázal po roku 2020 urobiť pomerne veľký comeback, ale aj, že v strane nie sú schopní generovať mená, či už zvnútra, alebo z externého prostredia, ktoré by mali nejaký výtlak. Bekmatov kandidoval vo vlaňajších župných voľbách so zúfalým výsledkom. To nie je meno, ktoré by mohlo priniesť veľa hlasov.

Koník: Povedzme si, kto Bekmatov je. Pred tým, ako sa stal predsedom Socialistov, bol členom ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska. Spolupracoval s konšpiračným časopisom Zem a vek, pre prokremeľský propagandistický Sputnik napísal text o únose vietnamského občana spôsobom, že v skutočnosti za to nemohol Robert Kaliňák, ale Nemecko. Zbližovanie s postojmi Smeru bolo vidieť aj predtým.

Čo nám povedala kandidátka Hlasu, teda okrem toho, že predseda strany má bratranca Lukáša s rovnakým priezviskom a dobrou štartovacou pozíciou v podobe 150. miesta?

Chorvatovič: On je aj futbalista. Hlas je teraz futbalová strana, majú Dušana Tittela, na kandidátke je aj Stano Šesták a bývalý rozhodca Ľuboš Micheľ. Futbal sa presťahoval zo Smeru, kde zostal len Dušan Galis, do Hlasu. Ale k tomu, čo je naozaj dôležité – podľa toho, čo sa Hlas v Smere naučil, zoradil svoje vojsko podľa klasického smeráckeho kľúča. Čiže predseda na prvom mieste a za ním zoradené najznámejšie tváre. Nič prekvapivé.

Takže miesta za zásluhy plus Tomáš Drucker, ktorý priviedol do Hlasu Dobrú voľbu?

Chorvatovič: Áno, ale to nie je nejaký zásadný hráč pre voľby.

Čakali ste, že by nekandidoval napríklad stále obvinený exminister Peter Žiga?

Koník: Petra Žigu na tlačovkách veľmi neukazujú. Ale na nedávnom opulentnom sneme v Púchove sedel na pódiu. Peter Žiga je stále členom predsedníctva Hlasu. Čakal som, že na kandidátke bude, len som nevedel, kde. Nakoniec je jedenástka. Pre stranu, ktorá nemá veľa oficiálnych príjmov, je bohatý podnikateľ Peter Žiga dôležitou postavou pri jej financovaní.

Robert Fico raz povedal, že to v skutočnosti nie je tak, že by Peter Žiga bol človekom Petra Pellegriniho, ale že Peter Pellegrini je človekom Petra Žigu.

Koník: Nevedel som, že budem hovoriť niečo podobné ako Robert Fico. Ja som si pozeral kandidátku Smeru z roku 2020. Z prvej desiatky je až sedem ľudí dnes v Hlase. Ukazuje to, akú silu dokázal Pellegrini odtrhnúť do Hlasu. Ale dá sa na to pozrieť aj z druhej strany – akú DNA Smeru v Hlase majú.

Progresívne Slovensko zaujalo nielen tým, že má na kandidátke rovnaký počet mužov ako žien, ale aj štyrmi predsedami v prvej desiatke; okrem lídra Michala Šimečku sú na popredných miestach aj bývalí predsedovia Ivan Štefunko, Michal Truban a Irena Biháriová. Tú však napríklad vynechali z najnovšej série bilbordov – kým pätnástka kandidátky Jaroslav Spišiak na bilbordoch je. Prekvapivý moment?

Chorvatovič: Podľa mňa je zaujímavé, že majú štyroch predsedov a všetci sú v prvej desiatke, lebo to ukazuje, že všetci zostali v strane a fungujú v nej. To v slovenských politických stranách nie je tradíciou. Zväčša platilo, že keď prišlo k zmene predsedu, viedlo to k štiepeniu strany.

Michal Šimečka to označil za dôkaz súdržnosti strany.

Chorvatovič: Je to určite novinka. Dobrý príklad je vzťah Fica a Pellegriniho, ktorí sa už nedokázali zniesť, a máme tu dve preferenčne najsilnejšie strany. K tomu, že na bilbordoch Progresívneho Slovenska nie je Irena Biháriová – v poslednom čase nevieme o nejakých jej silných politických aktivitách, nemá obsadenú konkrétnu agendu. Súvisí to s tým. Fakt, že bývalí predsedovia sú v prvej desiatke, svedčí o tom, že PS stojí o nejaký typ stability. Pre mimoparlamentnú stranu by bolo veľmi nepríjemné, keby začala riešiť sama seba.

Progresívne Slovensko sa stále vyrovnáva s tým, že na niektorých voličov pôsobí nedospelo; na popredných miestach majú veľa mladých ľudí, spomeniem Tamara Stohlovú ako štvorku či Michala Saba ako sedemnástku. Kým právnička Zuzana Števulová má dvadsiatku, bývalý policajný prezident Jaroslav Spišiak pätnástku, bývalý štátny tajomník Ján Hargaš až číslo 31. Nepomohlo by im, keby boli vyššie?

Koník: Nepozerám sa veľmi na vek, vlastne je mi skôr sympatické, keď sa mladí ľudia dokážu presadiť. Skôr ma zarazilo, že v prvej desiatke nemajú jasného nominanta na dva zásadné rezorty, teda ministerstvo školstva a ministerstvo zdravotníctva. To by som zrejme očakával. Svojich expertov na tieto témy majú v druhej desiatke, no ani Ingrid Kosová a ani Oskar Dvořák ma nepresvedčili, že v tomto momente na post ministra majú. Možno sa to zmení, sme na začiatku kampane. No vidím tam iné zaujímavé meno…

Aké?

Koník: Na 26. mieste kandidátky majú bývalú hlavnú školskú inšpektorku Vieru Kalmárovú. Poznám ju ako veľkú odborníčku na školstvo s odvážnymi názormi. Zdá sa mi, že strana, ktorá chce zásadne meniť Slovensko, by si mohla dovoliť podobné odvážne nominácie na takéto posty.

Chorvatovič: Ani v PS neodolali čaru 150. miesta, majú tam pani Jolanu Kusú, človeka so silným osobným príbehom.

Nadviažem na to. Máloktorá strana odolala tomu, aby nominácia na 150. miesto nebola symbolická. Smer má Artura Bekmatova, Hlas Lukáša Pellegriniho, PS Jolanu Kusú, Republika Milana Mazureka, o Igorovi Matovičovi na 150. mieste kandidátky OĽaNO hovoriť nemusíme. SaS si vybrala Alojza Hlinu, Sme rodina Martina Klusa a ešte aj Mikuláš Dzurinda 150. miesto na kandidátke Modrých neobsadil, aby tým dal najavo akýsi odpor voči devalvácii slovenskej politiky. Ale to je takisto symbolický akt.

Chorvatovič: A KDH má podobný fór ako Hlas, na 150. mieste majú záchranára Františka Majerského, lídrom kandidátky je Milan Majerský.

Každá strana dáva váhu 150. miestu. Naučil ich to Igor Matovič alebo platí, že si len všimol, že táto pozícia už predtým zvýhodňovala kandidátov, ktorí ju získali?

Chorvatovič: Môže platiť oboje. Matovič má marketingový talent, mohol si všimnúť efekt, ktorý by bol aj tak zrejmý.

Koník: Igor Matovič po prvý raz využil koniec kandidátky vo voľbách v roku 2010, vtedy to spojil s veľkou kampaňou vo svojich schránkových novinách. Išlo o druhé voľby, v ktorých mali preferenčné krúžky zásadnú úlohu, lebo sa dalo prekrúžkovať oveľa ľahšie ako predtým (od roku 2006 stačilo na prekrúžkovanie získať 3 percentá z počtu hlasov pre strany, predtým bolo treba 10 percent – pozn. red.). Nevyčítal by som 150. miestu, že je to výmysel Igora Matoviča.

Na kandidátke Republiky asi veľa prekvapivých momentov nebolo, Milan Uhrík ako jednotka a Milan Mazurek ako stopäťdesiatka neprekvapili. Ale nie je nezaujímavé, že za Republiku kandidujú bývalí politici SNS, Rafael Rafaj či Marián Andel. Môže to byť reakcia na nástup Andreja Danka a jeho SNS, ktorý spojil viac nacionalistických a proruských prúdov, a zdá sa, že sa mu darí?

Chorvatovič: Tieto dve strany sú v prudko konkurenčnom vzťahu. Pre Republiku je, samozrejme, lákavé siahnuť po menách, ktoré boli pred nejakým časom, dá sa povedať, emblematické pre SNS. I keď v prípade pána Andela hovoríme skôr o 90. rokoch a mečiarovských časoch. Zároveň je typické, že títo dvaja menovaní politici už nedokázali uspieť v straníckej politike v rámci SNS, tak to skúšajú inde. Keď vidia lano v inej strane, tak tam idú. Je to ich prvý politický inštinkt – aha, tu sa ešte môžem pichnúť.

Koník: Pri Mariánovi Andelovi je zaujímavé, že bol osobným priateľom Jána Slotu, ale aj to, že v minulosti odišiel s humbugom zo Slotovej Pravej SNS. Vysvetľoval to tým, že na rozdiel od zvyšku strany bol v roku 2002 za vstup Slovenska do NATO. Zaujímalo by ma, ako to ide dokopy s tým, že Republika dodnes sľubuje referendum o vystúpení z NATO.

Ľudia sú tvárni a svoje názory menia. Poďme teda rovno k Martinovi Klusovi, bývalému podpredsedovi SaS, ktorý kandiduje za Sme rodina. Ocitol sa na jednej listine nielen s konzervatívcom Milanom Krajniakom, ale aj Antonom Hrnkom, Martinom Borguľom či Jozefom Šimkom. Rozumiete tomu, prečo dal pán Klus prednosť Sme rodina pred Demokratmi Eduarda Hegera, ktorí potvrdili, že mu núkali miesto v prvej dvadsiatke?

Chorvatovič: Nadviažem na to, čo som hovoril – keď politici vidia, že im niekto hodil lano, idú po ňom. Vidia väčšie preferencie a väčšiu šancu. Martinovi Klusovi jednoznačne vychádzali prepočty tak, aby išiel do Sme rodina.

Neveríte jeho vysvetleniu, že Demokrati majú zahranično-politických expertov, kým Sme rodina nie, a on má priestor z tohto hnutia urobiť jasne proeurópsku stranu?

Koník: Martin Klus v rozhovore pre Denník N povedal, že v politike občas treba robiť kompromisy so svojím svedomím. To je veľmi pekná veta. Videl by som za tým všetkým fakt, že pán Klus má rád funkcie.

Kandidátku hnutia OĽaNO povedie županka Erika Jurinová, ktorá spolu so županom Jozefom Viskupičom fakticky popiera svoje toľkokrát opakované slová, že práca poslanca a župana sa stíhať nedá. Pochopia to voliči?

Chorvatovič: V situácii, v ktorej Igor Matovič bol, to nie je zlá voľba vybrať si Eriku Jurinovú za líderku a pána Viskupiča dať na piate miesto. Keď hľadáme v OĽaNO ľudí, ktorí dokázali ustáť svoju funkciu, tak sú to práve oni. A OĽaNO stojí ich nominácia za to, aby teraz pár dní vysvetľovali, že si trochu stúpli na jazyk s tým nestíhaním funkcií. Erika Jurinová aj Jozef Viskupič majú slušnú povesť, zvládli pandémiu v čase, keď ju Matovičova vláda nevedela manažovať; pripomeniem, že napriek tomu bývalý minister zdravotníctva Marek Krajčí dostal na kandidátke OĽaNO miesto číslo deväť. Eriku Jurinovú, opäť líderku ženu, čo Igor Matovič opakuje od roku 2016, zvolil predseda OĽaNO správne. Ale celkovo z kandidátky cítim veľkú personálnu núdzu. V prvej päťke sú ľudia, ktorých sme vôbec nevideli vo verejnom živote, ako napríklad poslanecký asistent pán Krátky či pán Dušenka. Pripomína mi to kandidátky, ktoré v závere svojej politickej kariéry zostavoval Vladimír Mečiar.

Trochu to vyzerá, akoby sa OĽaNO začalo správať ako štandardná strana. Na čelo kandidátky dáva ľudí zvnútra strany, dokonca takých, ktorí sa osvedčili na regionálnej úrovni.

Koník: Nie som si úplne istý, či sa OĽaNO štandardizuje. Igor Matovič odovzdával kandidátku päť minút pred polnocou…

Ale to je marketing.

Chorvatovič: Môže to byť aj zmätok.

Koník: Neviem, ako to bolo, ale pokojne by to mohlo byť tak, že kandidátka vznikala do posledného momentu. Ja na kandidátke OĽaNO skôr vidím, že sa Igor Matovič obklopuje lojálnymi ľuďmi, ktorí ho podržali v čase, keď musel odísť z funkcie premiéra. Veľmi vysoko, ako prvý súčasný poslanec, je jeho vtedajší minister zdravotníctva Marek Krajčí, s ktorým museli pre nezvládnutie pandémie odísť zo svojich postov. Skôr mám dojem, že keď už ostatní odmietli, sú tam aspoň tí najbližší. Nakoniec, Igor Matovič a Július Jakub na tlačovke, kde kandidátku predstavili, priznali, že mali problém presvedčiť aj Eriku Jurinovú, aby sa stala líderkou.

Na kandidátke OĽaNO naozaj nie je veľa nových osobností, aspoň nie v porovnaní s rokmi 2016 či 2020. Bývalého podpredsedu SaS Ľubomíra Galka za takú osobnosť považovať nebudeme?

Chorvatovič: Ľubomír Galko dlhodobo podporoval Igora Matoviča, v tomto zmysle to nemusí byť prekvapenie. Nemyslím si, že Ľubomír Galko je niekto, kto by zásadnejšie pomohol splniť ambiciózny cieľ trojkoalície OľaNO – KÚ – Za ľudí prekročiť 7 percent.

Čo si myslíte o rozhodnutí OĽaNO ísť do volieb v trojkoalícii a teda riskovať 7-percentné kvórum?

Chorvatovič: Igor Matovič má rád výzvy. Veľa teraz jazdil po Slovensku a mohol získať dojem, že karta sa trochu obracia. Už sa menej rozmýšľa o covide, rôznych lotériách a zmätkoch spojených s Igorom Matovičom. Predseda OĽaNO teda nemá na mítingoch až takú zlú spätnú väzbu, vďaka čomu si verí, že to dajú.

Ťaží z toho, že nie je už niekoľko mesiacov vo vláde, môže sa teda tváriť ako opozičný politik a ešte aj chváliť 200-eurovým balíčkom?

Koník: Pomôcť mu môže aj pomerne neskorý termín volieb. Tak dlho je mimo vlády, že ľudia mohli zabudnúť. No tak ako hovorí Marek, Igor Matovič má rád výzvy.

Zaujímavým momentom predstavenia kandidátky OĽaNO bolo, keď Igor Matovič priznal, že miesto na kandidátke núkal aj raperovi Michalovi Strakovi, známemu pod menom Ego, ktorý bol aktérom kauzy piešťanského cétečka. Na webe OĽaNO sa táto kauza dodnes spomína, keďže hnutie sa angažovalo v protestoch proti tomuto nákupu. Dáva ponuka logiku?

Koník: Ja možno tuším, čo je za tým. Našiel som video, ktoré raper Ego nahral asi tak pred siedmimi rokmi a veľmi v ňom vychválil Igora Matoviča. Hovorí v ňom, že je to drsný politik, ktorý rozdáva rany na všetky strany – a aj jemu dal v kauze cétečka –, ale že ako jediný má odvahu. Tak ako ja vnímam Igora Matoviča, mohlo mu to zalichotiť.

Chorvatovič: Ja som si spomenul na HZDS. Vo viacerých voľbách sa opakovalo, že Jožo Ráž dostal ponuku byť dvojkou na ich kandidátke, a Boris Filan ho presvedčil, aby ňou nebol. Je komické, keď strana chce vtiahnuť do verejného života človeka, ktorý s politikou nemá nič spoločné, ale je známy a má pár hitov, ktoré majú milióny videní na YouTube. Je omyl robiť takto politiku, no Igor Matovič sa o to opakovane pokúša. Teraz to dopadlo ako u Mečiara – ten človek ho odmietol.

Detaily o kandidátke SaS vieme už dlhšie, tam už sme nič prekvapivé nevideli. Darí sa strane v doterajšej kampani zaujať ženskými kandidátkami, ktoré získali vysoké miesta? Myslím Máriou Kolíkovou, poslankyňou Janou Bittó Cigánikovou či Vladimírou Marcinkovou?

Koník: Viditeľné je to aj na slogane, ktorý je na plagátoch s Janou Bittó Cigánikovou, teda „za ženy nerozhodujeme, za ženy bojujeme“. Tento týždeň mali možnosť ukázať, ako bojujú za ženy, Jana Bittó Cigániková mala možnosť prísť a pomôcť otvoriť schôdzu o odvolávaní Borisa Kollára, ktorý sa priznal, že fyzicky napadol svoju partnerku. Jana Bittó Cigániková nebola ani na jednom zo štyroch neúspešných pokusov o otvorení schôdze. Neviem, či mala vážne osobné dôvody, ak nie, tak je to mimoriadne zvláštne. Okrem nej na poslednom pokuse neboli ani ďalší ôsmi poslanci vrátane predsedu SaS. Tak rýchlo porušený sľub, ešte uprostred kampane, som nevidel.

Chorvatovič: Poslankyňa SaS Mária Kolíková poslala veľmi dobré stanovisko, keď sa táto kauza prevalila. Zhrnula, v čom má Boris Kollár vážny problém. Ale tu je slabina výkonu politiky zo strany SaS, kde by sa mohli učiť od Fica. Robert Fico vie, že treba veľakrát vystupovať s tým istým a opakovať. Ja som poslankyne SaS, konkrétne ani Máriu Kolíkovú, pri tejto téme vo verejnom priestore necítil. Je málo poslať dobre napísanú tlačovú správu. Treba stáť pred mikrofónmi a neustále opakovať – aj inými slovami – stále to isté.

Že je táto téma voľná, inštinktívne vycítili politici a političky zo strany Demokrati vrátane ich novej volebnej líderky Andrey Letanovskej. Strana Demokrati iniciovala aj mimoriadnu schôdzu na odvolanie Borisa Kollára. Dobrá taktika?

Chorvatovič: Ja si myslím, že áno. Toto je správny prvý reflex politika, ktorý sa nachádza v situácii, že má problém zaujať. Skočili po tejto téme a podľa mňa to cítili správne.

Andrea Letanovská dala začiatkom týždňa Denníku N rozhovor, predtým si trúfla na televíznu debatu s predsedom Smeru Robertom Ficom. Ako obstála?

Koník: Ja si myslím, že Demokrati robia zúfalé kroky, a takto by som definoval aj nasadenie pani Letanovskej za líderku kandidátky. Nič proti nej nemám, len mám pocit, že ani tri mesiace kampane nepomôžu Demokratom, aby z nej vytvorili líderku, ktorá by ich dostala do parlamentu.

Zastavme sa ešte pri kandidátke KDH. Hnutie bolo vždy stranou s vplyvnými regionálnymi štruktúrami, no tentoraz sa hnutiu podarilo získať veľa osobností z externého prostredia. Spomenuli sme záchranára Františka Majerského, je tam Branislav Škripek, množstvo ďalších ľudí. Dokonca by som povedal, že viac ako kandidátke OĽaNO, ktoré na tom stavalo svoj príbeh. Pomôžu hnutiu vrátiť sa do parlamentu?

Chorvatovič: Môže im to pomôcť. Táto kampaň je úplne iná, ako keď KDH do volieb viedol Alojz Hlina. Idú po svojich tradičných voličoch, ktorí veria, že sa im konečne podarí prekonať 5-percentnú hranicu. Na kandidátke je František Mikloško, ktorí oslovuje liberálnejšiu časť voličov, je tam pán Horecký, bývalý minister školstva, ktorý má svoje zázemie, či bývalý štátny tajomník na ministerstve zdravotníctva pán Stachura. A KDH sú hokejisti, kandidujú za nich dlhoroční prvoligoví hokejisti, Dávid Skokan, ktorý je z Popradu, a Juraj Mikúš. Z pohľadu cieľa dostať sa do parlamentu to nemusí byť zlá taktika.

Hovorili sme o mimoriadnej schôdzi na odvolávanie predsedu parlamentu. Pre Borisa Kollára je zrejme celá kauza skončená, zostáva však otázka, či mu ublíži medzi voličkami, ktoré tvorili dôležitú bázu voličov Sme rodina. Ublíži?

Koník: Miera, ako veľmi sa téme venoval a koľko tlačoviek k nej zvolal, ukazuje, že v Sme rodina sú z tejto kauzy vydesení. Obávam sa, že mu nakoniec až tak veľmi neublíži. Bolo by to veľmi smutné, ale ak by to tak bolo, veľa by to vypovedalo o Slovensku.

Chorvatovič: Boris Kollár si už vybudoval imidž človeka, ktorý je v tomto iný. Podobne ako v roku 2017, keď sa otvorila kauza Čistý deň, s touto témou vykopol dvere. Vtedy sme sa dozvedeli, že Boris Kollár mal explicitnú otvorene sexuálnu komunikáciu s 15-ročným dievčaťom, o ktorom si vôbec nezistil, aký má vek. V situácii, keď videl, že sa to dostane na verejnosť, on sám urobil tlačovku a všetko priznal. Teraz tento postup zopakoval, zjavne poučený tým, že mu to vtedy prešlo.

A pomerne ľahko.

Chorvatovič: Prečítam, aby sme si pripomenuli, čo v roku 2017 hovoril a po čom mal skončiť v politike. Ale prešlo mu to. Vtedy priznal, že si s tou dievčinou písal, a povedal: „Ja mám ženy rád. Píšem si s tisíc ľuďmi, väčšinou sú to ženy, priznávam. Ak sa ma pýtajú na politiku, píšeme si o politike. Keď koketujú, tak s nimi koketujem. Ja sa tým netajím. Presne z takejto komunikácie mám päť detí. Táto slečna so mnou koketovala, tak som s ňou koketoval. Ja v tom nevidím žiadny trestný čin.“ Boris Kollár jednoducho necítil problém v tom, že komunikuje s niekým, o kom nevie, koľko má rokov, a napísal jej „poďme sa vyšukať“. V tom je problém – ani politické elity, ani médiá nedokážeme dostatočne povedať, že toto je neakceptovateľné. A teraz sa to opakuje ako cez kopirák pri incidente na Floride.

Mali sa seriózne médiá kauze venovať skôr? Bulvár ňou žil mesiace.

Koník: V redakcii sme sa o tom rozprávali a zaznievali názory, do akej miery môžeme aj takémuto exponovanému politikovi zasahovať do súkromia a kedy je to vo verejnom záujme. Možno ten prípad ukázal, že sa médiá tomu mohli venovať, ale teraz nad tým môžeme mudrovať len ex post.

Chorvatovič: Je to veľmi náročná vec, uchopiť takýto osobný spor a postaviť sa k nemu vecne spravodajsky. Boli sme opatrní a to nie je najhorší prístup.

Koník: Pripomeňme, že keď sa to prepieralo v bulvári, išlo najmä o spor, kto sa ako stará o deti a koľko na ne platí. Rozmer fyzického násilia prišiel až po tom a vtedy sme sa tomu začali venovať aj my.

Tento týždeň sa začal aj súdny proces s guvernérom NBS Petrom Kažimírom, ktorý čelí obžalobe pre údajnú korupciu. Na začiatku pondelkového pojednávania vyhlásil, že nikdy neodstúpi, lebo obžalobu považuje za nezákonnú. Ako vidíte jeho šance?

Chorvatovič: Bude to nadlho. Mandát v NBS má ešte na ďalšie dva roky, bol by som veľmi prekvapený, keby sa súdny proces aj s prípadnými odvolaniami podarilo ukončiť skôr, ako skončí vo funkcii. S komentármi o povahe veci a sile dôkazov by som zatiaľ počkal.

Koník: Časť pojednávacích dní bola bez účasti verejnosti, lebo sa tam prerokovali daňové tajomstvá. Ešte stále nevieme, aké silné dôkazy v prípade sú. Keď sa to dozvieme, môžeme sa o tom rozprávať viac. No stále platí, že guvernér Národnej banky by mal byť rešpektovaný človek. Peter Kažimír sa do tejto funkcie dostal v momente, keď Smer išiel ku dnu, a on tam na poslednú chvíľu odskočil. Aj keď nevieme posúdiť vinu v tomto konkrétnom prípade, vieme, že Peter Kažimír roky pomáhal prikrývať zločinecké vládnutie Smeru. To na rešpektovaného človeka nevyzerá.

Popri parlamentnej kampani prebieha diskusia aj o prezidentských voľbách, ktoré sa budú konať budúci rok na jar, už bez Zuzany Čaputovej. Televízia Markíza zverejnila prieskum, v ktorom merala volebný potenciál rôznych osobností, treba povedať, že aj takých, ktorí kandidatúru neohlásili. Najlepšie vyšiel Peter Pellegrini, ktorého voľbu si vedelo predstaviť 41 percent opýtaných, nasledoval Ivan Korčok s 34 percentami a Maroš Žilinka s 32 percentami. Za akých okolností si viete predstaviť, že by Pellegrini naozaj kandidoval?

Chorvatovič: To je pomerne ťažké. Bez volebného výsledku v parlamentných voľbách sa toto rozhodnutie modelovať prakticky nedá. Peter Pellegrini pozná príklad Roberta Fica z roku 2014 a vie, že od politika úspešného v parlamentnej politike sa očakáva, že bude pokračovať v exekutívnej funkcii. Ak by bol Hlas vo voľbách úspešný, malo by ho to od prezidentského sna odrádzať. Na druhej strane, je to typ funkcie, ktorý by Pellegrinimu sedel, a myslím si, že on by sa v nej rád videl. To ho môže lákať.

A nie je toto kľúč? Čo ak by bol volebný výsledok Hlasu prekvapivo nízky? Nemohla by byť prezidentská kandidatúra pre Petra Pellegriniho dobrou exit stratégiou z projektu strany, ktorá by sa ukázala ako nie úplne životaschopná?

Koník: Je to ťažké predpovedať, ale myslím si, že ak sa Peter Pellegrini nestane po voľbách premiérom, môže to veľmi vážne zvažovať.

Je 34 percent pre Ivana Korčoka povzbudivé číslo pri jeho rozhodovaní o tom, či do volebného súboja pôjde?

Chorvatovič: Na politika, ktorý okolo kandidatúry zatiaľ len opatrne našľapuje, určite áno.

Koník: Môže ho to povzbudiť, ale určite si zadá detailnejší prieskum, ako na tom je.

Na záver si dajme klasickú rubriku. Aká dobrá správa vás tento týždeň zaujala?

Chorvatovič: Mne sa páčilo, že premiér Ódor napísal študentom list, v ktorom im hovorí, že je úplne v poriadku, ak idú do zahraničia, ale aby mysleli aj na to, že sa môžu vrátiť. Páči sa mi, že o tejto téme autenticky premýšľa, a má pravdu v tom, že je to pre Slovensko kľúčové.

Koník: Vrátim sa ku kandidátkam. Ukázalo sa, že ešte stále je veľa nových, slušných a úspešných ľudí ochotných odložiť svoje kariéry a risknúť to s politikou. Vidím ich na viacerých, piatich-šiestich kandidátkach, čo je dobrá správa.