Predčasní víťazi Pohody

Vy tento článok čítate teraz, ja ho píšem v piatok a navyše napoludnie. A bude o tom, čo sa stalo vo štvrtok večer. Keď človek takto predčasne vyhlási víťaza festivalu, riskuje, že sa strápni, lebo sa môže odohrať ešte množstvo skvelých koncertov a prísť veľa výnimočných zážitkov, ale niekedy treba jednoducho veci povedať tak, ako sú.

Čiže môžeme povedať, že víťazmi Pohody sú už teraz a s prehľadom Sleaford Mods. Hotovo, vyriešené, ďakujeme, dopočutia.

Každá krajina má svoje problémy: my napríklad fašistov, predtým Mečiara. Mení sa to. V Británii je to dlhodobo a stabilne triedna spoločnosť. Rozumie sa pod tým to, že v spoločenskej triede, v ktorej sa narodíte, pomerne pravdepodobne strávite celý život.

Ak ste bohatí alebo aspoň bohatší, je to v poriadku. Ak nie, je to v poriadku menej.

Hore sa nepohnete, nepustí vás to. A nemení sa to. Potom si to uvedomíte. A potom sa začnete hnevať. Jedna z mála vecí, ktoré s tým môžete urobiť, spočíva v tom, že svoj hnev začnete ventilovať. Ideálne aspoň trochu konštruktívnym spôsobom, napríklad hudbou.

Skrátka, keď už sa hneváte, je celkom fajn aspoň vďaka tomu zarobiť nejaké peniaze. Dosť veľa skvelej britskej hudby vzniklo tak, že sa ľudia hnevali.

Sleaford Mods znejú ako mix Prodigy (len je to viac rap), The Streets (len sú menej poetickí), The Clash (len je to menej punk) a Jella Biafru (len ten prízvuk). Majú po päťdesiatke a v tom veku už človek bežne nebýva až taký naštvaný ako oni.

Lenže funguje to a funguje to priam výborne: spevák vyzerá, že už niečo zažil a hádam aj vypil, nemá úplne čas na intelektuálne nuansy, a ak by sa mu nepodarilo stať slávnym, asi by v živote utrpel niekoľko prehier.

Hudba je okresaná na kosť, úplne minimálna, ale posolstvo jasné: celkom explicitne a aj pomerne často v textoch zaznie, koho a čo nemajú radi (je toho celkom dosť) a čo si o tom všetkom myslia (je to pomerne jasné). Základná otázka znie nejako takto: načo mi je kráľovná, keď všade okolo seba vidím len úpadok?

A ja súhlasím. Tam, kde neexistuje riešenie, prichádza hnev, no a občas proste neostáva nič iné, len ten hnev vypustiť von. A občas z toho vznikne skvelá hudba.

Počas koncertu Sleaford Mods to totiž fungovalo fantasticky na pódiu aj mimo neho. Spevák drobčil a krákal a maximum jeho choreografie spočívalo v tom, že si na hlavu položil pohár.

Lenže ľudia to po ňom spontánne opakovali: tancovali s pohármi na hlavách. Krákanie si užívali najmä deti. Či aj rodičia, to neviem. Dvaja ľudia na pódiu, z toho jeden len púšťa hudbu a poskakuje – a taký žúr. Hádam po troch skladbách som Mišovi Kaščákovi písal správu. V záujme zachovania dekóra sa nedá citovať, ale bola absolútne nadšená.

Sleaford Mods boli jednoducho fantastickí: na nič sa nehrali a boli autentickí presne tak, ako je autentická britská pouličná kultúra. Bolo to energické a pravdivé a ja som súhlasil aj s tým, čomu som nerozumel (ten prízvuk!). Takto to má vyzerať.