Denník N

Z osady sa dostal až na kandidátku Smeru, chce kvóty pre Rómov

Alexander Daško (1969) Pochádza z Čierneho Balogu, vyštudoval hru na husliach a klavíri na konzervatóriu v Žiline a neskôr absolvoval na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici odbor pedagogika. Je riaditeľom súkromnej základnej umeleckej školy Lavuta, členom výboru pre národnostné menšiny na Úrade vlády, hrá v kapele Cigánsky oheň alebo Gipsy Music, čo je názov pre zahraničie. Dostal mnohé ocenenia, okrem iných od nadácie Úsmev ako dar, od Otta von Habsburga či aj šéfa ruskej dumy Borisa Grizlova. Na Slovensko dostal takých hudobníkov, ako sú Boban Markovič či Goran Bregovič. Je ženatý, má tri deti, syna a dve dcéry. foto N – Daniel Vražda
Alexander Daško (1969) Pochádza z Čierneho Balogu, vyštudoval hru na husliach a klavíri na konzervatóriu v Žiline a neskôr absolvoval na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici odbor pedagogika. Je riaditeľom súkromnej základnej umeleckej školy Lavuta, členom výboru pre národnostné menšiny na Úrade vlády, hrá v kapele Cigánsky oheň alebo Gipsy Music, čo je názov pre zahraničie. Dostal mnohé ocenenia, okrem iných od nadácie Úsmev ako dar, od Otta von Habsburga či aj šéfa ruskej dumy Borisa Grizlova. Na Slovensko dostal takých hudobníkov, ako sú Boban Markovič či Goran Bregovič. Je ženatý, má tri deti, syna a dve dcéry. foto N – Daniel Vražda

Alexander Daško je jeden z úspešných rómskych, alebo ako on hovorí, cigánskych príbehov.

Z osady sa dostal vlastným úsilím na univerzitu, založil súkromnú školu, hudobnú skupinu, a teraz sa chystá reformovať rómsky problém z parlamentu. Vstúpil do Smeru a ako jediný Róm sa dostal na jedno z jeho posledných miest na kandidátke. Alexander Daško tvrdí, že už to je úspech.

Mysleli ste si pred rokom – dvomi, že vstúpite do politiky a budete kandidovať za Smer?

Koketoval som s touto myšlienkou už dávnejšie, ale povinnosti mi to nedovolili.

Prečo teraz? Neprešli ste elementárnymi politickými stupňami, ako sú obecné alebo mestské zastupiteľstvo, župný parlament…

Uvažoval som aj nad regionálnou politikou, ale ako som povedal, z časových dôvodov som to nedokázal. Toto je môj prvý reálny vstup do politiky.

V akých podmienkach ste vyrastali?

Žil som v Čiernom Balogu v osade. Pochádzam z trinástich detí a som najmladší zo súrodencov. Mama nepracovala, starala sa o nás. Jediný, kto pracoval, bol otec.

Kde pracoval?

Po vojne bol policajt v Brezne a keď si dorobil strednú školu, pracoval ako zootechnik. Rodičia vždy chceli, aby sme sa vzdelávali, aby sme mohli normálne žiť a začleniť sa.

Boli ste muzikantská rodina?

Otec hral na akordeóne, kontrabase, na cimbale, občas na husliach, podľa toho, čo bolo treba.

Aj starý otec hral?

Tiež, ale viac sa živil pašovaním koní z Poľska. Vedel sa s nimi rozprávať, prechádzali ticho ako ovce.

Ako sa dostane chlapec z rómskej osady v Čiernom Balogu až na univerzitu?

Rodičia nechceli, aby sme žili tak ako oni. Dávali veľký dôraz na štúdium. Pre mňa bolo vyslobodzujúce asi to, že som chodil na Základnú umeleckú školu do Brezna…

Dobre, ale ako sa stalo, že ste išli na umeleckú školu? Nemuseli ste chodiť do školy vôbec, ako mnohí.

Raz sme pozerali celá rodina taký americký film, kde som videl krásnych ľudí, pekné baby…

Žije v Banskej Bystrici. foto N - Daniel Vražda
Žije v Banskej Bystrici. foto N – Daniel Vražda

 

Pamätáte si názov?

Nespomeniem si, ale videl som tam iný život, krásne autá a rozmýšľal som nad tým, že by som chcel raz takto žiť. Raz v lete som vyšiel na kopec nad Balogom, videl som celú osadu a povedal som si, že tu nemôžem žiť.

Žili ste v chatrči?

Nie, nie. Otca považovali za vajdu, bol ikonou pre všetkých Cigánov. Štúdium a hranie bolo pre mňa rozhodujúce pre odchod z osady a normálny život. Intenzívne som cvičil a učil som sa. Keď škola videla, že som nadaný, prihlasovali ma na súťaže. Pamätám si, keď som sa dostal na krajskú súťaž do Banskej Bystrice. Ako keby som prišiel do New Yorku. Bratislava bola pre mňa iný svet. Vtedy som si uvedomil, že chcem žiť takto. Začiatky boli pre mňa galeje. Ráno do školy, potom autobusom do Brezna na husle, večer som bežal na náboženstvo do kostola, potom som sa učil a cvičil povinne zo dve hodiny na husliach.

Keď ste hovorili o otcovi, povedali ste, že Cigáni ho mali za ikonu. Považujete označenie cigán za hanlivé?

Najháklivejšie sú na to mimovládky. Sme internacionálna rodina, lebo manželku mám Rusku. Napríklad v Rusku strašne málo používajú slovo Róm. Tam je cigánsky ansambľ, cigánska muzika, ale nie je to hanlivé. Bohužiaľ, u nás sa Cigán stal hanlivým výrazom. Osobne mi to slovo neprekáža. V muzike bežne používam výraz cigánske piesne. Lepšie to znie ako rómske. Keď sa môj syn predstavoval v škole, povedal, som Saško Daško a som ruský cigán.

V škole vedia byť deti nemilosrdné. Boli?

Osobne som to nepociťoval. Reprezentoval som školu, uznávali ma. Voči iným sa to stávalo, ale deti sa nedajú z toho viniť. Na konzervatóriu to už nebolo vôbec, boli sme veľká rodina. Najväčšie rozdiely nastali až po revolúcii. Politici si zvyšovali kvórum nadávaním na Cigánov,ale poznám medzi Cigánmi aj väčších rasistov, ako sú niektorí z majority.

Vyštudovali ste umeleckú školu, jedno z troch vtedajších konzervatórií. Čo sa dialo potom s vašim snom o lepšom živote?

Na vojne som bol vo vojenskom umeleckom súbore Jánošík. Trúfam si povedať, že bol niekedy lepší ako Lúčnica alebo SĽUK. Založili ho horehronci. Hrali väčšinou Slováci a tancovali Češky.

Bolo po revolúcii, čo ďalej?

Rodičia vždy túžili, aby som učil na umeleckej škole. Aj som nastúpil do Brezna za 1200 korún. Potom som dostal ponuku, či by som nešiel hrať do Rakúska. Až tam som sa dozvedel, že budeme hrať na ulici. Rodičia to znášali ťažko, ale bola to skúsenosť. Rokmi som postupne získaval kredit, hrali sme aj pre veľvyslanectvá.

Vyštudovali ste pedagogiku na univerzite.  Je to dosť ďaleko od hudby. Prečo?

Raz som sa stretol na oslave s podnikateľom Julom Hronom, ktorý podporuje deti v detských domovoch. Opýtal som sa ho, prečo to robí. Povedal, musíš nechať po sebe niečo hodnotné. Tak som založil umeleckú školu pre deti zo slabých sociálnych rodín. Podmienkou bolo, aby som mal vysokú školu. Tak som študoval externe.

Začali sme s politikou. Čo sa musí stať v živote, aby sa úspešný hudobník a pedagóg rozhodol vstúpiť do politiky?

Vstúpil som kvôli tomu, že idey vzdelávania a sociálnej sféry voči Rómom musíte nejako realizovať. Videl som, že zo spodku sa to už nedá. Keď je politická vôľa a možnosť, vtedy je ten moment, keď sa rozhodnete vstúpiť do politiky. Chcem reorganizovať systém, budem ho môcť ovplyvňovať, pretože za štvrťstoročie to nie je ono.

Rómsku otázku nevyriešili vlády, parlamenty, tretí sektor, eurofondy, ani splnomocnenci. Niečo sa zlepšilo, ale v porovnaní so skokom, ktorý Slovensko absolvovalo  za to isté obdobie, sa rómska otázka neposunula vôbec.

Dlho som si myslel, že rómsky problém politici nechcú riešiť, alebo len okrajovo, lebo keby zmizol, prestanú tiecť eurofondy. Mal som dojem, že ich riešením je – Cigáni, tu máte peniaze a dajte nám pokoj. Majorita to vníma tak, že idú na nich milióny a nič z nich. Majorita nevie, že peniaze nešli, a Cigáni ani to, že boli. Problém treba riešiť systémovo od zamestnanosti, cez vzdelanie, potom terénni asistenti,asistenti učiteľov… Chyba nie je len v politikoch, splnomocnencoch alebo treťom sektore, ale aj v samotných Cigánoch.

Ste na kandidátke Smeru na 147. mieste, ako ste sa tam dostali? Oslovili vás, presviedčali, vy ste oslovili stranu?

Cigáni boli vždy viac ľavicovo orientovaní. Oslovil som predstaviteľov Smeru, rozprávali sme sa a moje návrhy riešení sa im zapáčili. Ponúkli mi miesto na kandidátke. Rekvalifikačné kurzy to sú vyhodené peniaze. Myslím si, že treba riešiť dva piliere – zamestnanosť a vzdelávanie. Majorita nadáva, že Cigáni nechcú robiť. Vyčleňme z eurofondov 200 miliónov eur, podporme malých a stredných podnikateľov majority a pripravme im metodiku, za akých podmienok budú zamestnávať Cigánov. Potom uvidíme, či naozaj nechcú pracovať. Pomôžeme podnikateľom aj Cigánom, a potom môžu nastúpiť komunitné centrá a vzdelávanie. Budeme vidieť ako sa to posunie.

Čo konkrétne vás presvedčilo o tom, že práve Smer má záujem riešiť rómsku otázku?

Je pravda, že v týchto voľbách má len KDH v programe riešenie rómskej problematiky. Ale keď som si pozeral programy, je to science fiction. To tu už bolo a nikde sa to nepohlo. Najvyšší predstavitelia strany Smer mi v rozhovoroch jasne naznačili, že keď vstúpim do politiky a budem aktívny, vedia na tom seriózne pracovať. Mojou podmienkou alebo viac želaním bolo, že nebudem  len do počtu. To pre mňa nemá význam. Samozrejme, nikto nič negarantuje na sto percent, ale je tam priestor a politická vôľa.

Ste jediný Róm na kandidátke, myslíte si, že je to úprimný záujem zapojiť vás do riešenia, alebo politická štafáž a ťahanie rómskych hlasov?

Nechcel by som byť len do počtu a vidím záujem problém riešiť.

Komunikovali ste aj s predsedom strany Robertom Ficom?

Nie, ale hovoril som s predsedom parlamentu Pellegrinim, s Janou Laššákovou a ďalšími.

Pamätáte si na volebnú kampaň Smeru v roku 2002 a Roberta Fica, ktorý v nich vystupoval ako Majster Poriadok?

Priznám sa, že nie, lebo som nesledoval veľmi politiku, ani kampaň Smeru.

video: Robert Fico o Rómoch v roku 2001

https://www.youtube.com/watch?v=i_0S5Z8aH-w

Fico hovoril o zlodejoch, ktorí ničia lesy a polia, a o farmárskom zákone, o nezodpovednom raste rómskej populácie, či časovanej bombe. Toto je zodpovedný prístup budúceho premiéra k riešeniu problému rómskej minority?

Viem, na čo narážate. Sú momenty, keď človek musí urobiť nepopulárne opatrenia…

Najmä pred voľbami.

Áno. Je to politická kampaň a snaha osloviť majoritu. Vyzýva tam a sľubuje, že narobí poriadok, tak ako to hovoril Kotleba aj všetci. Rómska karta je najideálnejšia, lebo majorita začne uvažovať, áno, on je jediný, kto urobí poriadok. Len realita je iná. Málokto z politikov naozaj vie, čo sa deje v komunitách a osadách. Napríklad v Rusku a bývalých sovietskych republikách nemajú ani nepoznajú rómsky problém. Stalin povedal Cigáňom, buď budete žiť, ako my ostatní, alebo pôjdete, dža gulagy. Pomohlo to.

Ale takto sa v 21. storočí nedá riešiť v demokracii akýkoľvek problém.

Samozrejme, bol to len príklad. Osveta, vzdelávanie a práca, to je základ. Nehovorím o stopercentnej úspešnosti, ale keď sa nejaké percento uchytí, treba ho podporiť. Keby som zostal v osade, dnes už mám možno desať detí.

Je to možné, ale otázka bola, či spôsob politiky, ktorú robí vo vzťahu k Rómom Smer a ďalší, prospieva a či svedčí o záujme riešiť problém. Je to často používaný model manažovania voličov. Majoritu najprv politik vystraší populačnou bombou, potom k tomu pridá víziu rastúcej hordy nevzdelaných a nezamestnaných Rómov a seba prezentuje, ako riešiteľa. Jedným z ťažiskových bodov riešenia rómskej otázky je zmena postoja majority k Rómom. Toto ju má zmeniť?

To, čo ste povedali, je absolútna pravda. Ideálna je symbióza majority a Rómov. Mali by sme využívať pozitívnu diskrimináciu.

Ústavný súd konštatoval, že zvýhodňovanie jedného etnika je protiústavné.

Bohužiaľ. Pozrite sa na vývoj vzťahu k černochom v Amerike. Dnes sa už na černochov a herca Danzela Washingtona nepozerajú ako na spodinu. Prečo by Róm nemohol hrať hlavnú postavu v niektorom z televíznych seriálov? Ak budeme ukazovať len osady a hovoriť o neprispôsobivých, tak sa nič nezmení. Prečo nemôžeme vychovávať na vysokých školách právnikov, lekárov…

Môžeme. Každý má možnosť prihlásiť sa na univerzitu a urobiť úspešne prijímacie pohovory.

Za socializmu bolo veľkým problémom pre Rómov dostať sa na vysokú školu. Mali sme určené – murár, sústružník… to boli školy pre nás.

Môj konškolák z gymnázia, Róm, vyštudoval právo.

Áno, jeden z mála. Ale bolo veľmi ťažko sa tam dostať. Treba veľa vecí zmeniť. Američania to urobili a kde sú dnes? Majú černocha prezidenta.

Ako teda dostať viac Rómov na vysoké školy?

Zjednodušiť šikovným cestu.

Čo znamená zjednodušiť cestu?

Mali by sa nastaviť kvóty. Hlási sa 500 ľudí a môžu zobrať sto. Traja Rómovia na právnickú fakultu, štyria na lekársku… Cigán urobí prijímacie pohovory, tak ako všetci a jedinou výhodou znevýhodneného bude kvótované miesto. Potom už musí dokázať, že na to má. To isté by mohlo fungovať aj pri pracovných príležitostiach u veľkých investorov.

Stále ste mi nezodpovedali otázku, čo si myslíte o zneužívaní rómskej karty v politike. Uvediem ďalší príklad. V tom istom roku, teda v roku 2002, médiá zverejnili Ficovu prognózu, že za desať rokov môže byť na Slovensku milión Rómov. S dodatkom – prevažne bez vzdelania a nezamestnaných. Je rok 2016 a kvalifikované odhady hovoria o čísle 350–tisíc. Stále je to podľa vás v poriadku?

Je ich viac…

Pravdepodobne, ale určite nie viac ako pol milióna.

Kameň úrazu politikov je v tom, že sa riadia štatistikami, na to som upozornil aj niektorých ministrov. Premiérovi dali čísla zo štatistík a použil tú rétoriku.

Ale prečo ju použil? Prečo povedal, že tu môže byť milión Rómov a aby sa náhodou nezabudlo, nezamestnaných a bez vzdelania?

Je to kampaň, kde mobilizujú voličov.

Ale nepomáha to skutočnému riešeniu rómskeho problému.

Určite nie.  Všetci využívajú túto kartu. Vzdelaní Rómovia musia dotlačiť akúkoľvek vládu, aby problém riešila systémovo. Toto nie je cesta. Na druhej strane je úlohou splnomocnenca, aby komunikoval s premiérom a vládou a poskytoval relevantné informácie.

Každý môže zmeniť svoje postoje a metódy. Ale ten istý premiér Fico hovoril pred dvomi–tromi rokmi, že každý druhý väzeň je Róm a že extrémna situácia si vyžaduje extrémne opatrenia, ktoré môžu vyvolať diskusie na tému ľudských práv. Myslel tým umiestňovanie rómskych detí do relatívne izolovaného prostredia internátnych škôl.

Absolútne s ním súhlasím. Internátne školy sú dobrá vec.

Ale ako vyriešiť ľudskoprávny problém? Predstavte si, že nie ste Alexander Daško a niekto vám povie, že vaše dieťa bude štyri roky žiť v inom meste a môžete ho občas navštevovať. Ak sú Rómovia na niečo citliví, tak sú to deti.

Dobrovoľne, nie násilné odoberanie. Rodičia by mali sami pochopiť, že ak nechcú, aby ich deti žili tak, ako oni, tak je internátna škola riešením.

Viete si predstaviť, že by to pochopili pri súčasnej vzdelanostnej úrovni? Myslíte si, že uvažujú za horizont dvoch–troch generácií, keď sa to Rómom, aj to len teoreticky, vráti?

Nikto nemôže garantovať nič stopercentne. Progres bude prichádzať postupne, po percentách. Ak budú vidieť, že ich dieťa niečo dosiahlo aj za cenu, že bolo vyňaté z tých pomerov, ak to uvidia ostatní a pribudnú ďalší, to už je príklad pre všetkých rodičov. Rozhodujúca je osveta, hučanie do hláv, že je to dobré.

Viete si predstaviť, že raz to tak bude, že to bude fungovať?

Funguje to. V Kremnici máme takú školu. Deti sú už absolventi a zaradili sa do normálneho života. V Košiciach sú dve gymnáziá, jedno hudobné, druhé klasické, osemročné. Ja som od štrnástich rokov preč. Rodičia vedeli, že je to dobré.

Ste presvedčený, že strana Smer, za ktorú kandidujete, je ochotná riešiť rómsky problém?

Áno.

foto N - Tomáš Benedikovič
foto N – Tomáš Benedikovič

Máte 147. miesto na kandidátke. Smer by musel získať takmer všetky kreslá v parlamente, aby ste sa tam dostali, alebo vy desaťtisíce preferenčných hlasov. Prečo vlastne kandidujete, na čo sa spoliehate?

Nie je dôležité, či ste na voliteľnom, alebo nevoliteľnom mieste. Každý nejako začína. Nemám veľké oči, ani ambície, že sa hneď stanem napríklad štátnym tajomníkom. Židovské príslovie platí vo všetkých sférach – radšej maličký biznis, ako veľkú lopatu. Počas dvoch volebných období by som sa chcel vyprofilovať a dostať sa tam, kde by som mohol riešiť a ovplyvňovať tieto veci.

Pripúšťate, že by ste sa prekrúžkovali do parlamentu?

Všetko je možné. Nehovorím áno, ani nie. Hovorili ste o 147. mieste. Pre človeka, ktorý sa práve zjavil, je nemysliteľné, aby sa dostal na voliteľné miesto. Už dostať sa v Smere na kandidátku je veľký úspech.

Spomínali ste úrad splnomocnenca pre rómske komunity. Dostali ste takú ponuku?

Nerád by som predbiehal, ale rozmýšľal som o tom.

Mala by akákoľvek vládnuca strana, ktorá chce efektívne riešiť rómsky problém, ponúknuť miesto splnomocnenca opozícii?

Určite nie. Ukázalo sa to u predošlých splnomocnencov.

Neobávate sa, že vás politika zomelie? Kompromisy, ústupky, menšie zlo, hlasovanie bez súladu so svedomím a presvedčením…

Na úskalia politiky musí človek dozrieť. Myslím si, že by som sa nedal zlomiť. Som človek, ktorý si povie, buď to ide, alebo to nejde. Keď to nejde, ustúpim radšej z kratšej cesty.

Teraz najčítanejšie