Poľskí novinári už na seba donášajú, kto je dosť národný
Po reforme štátnych médií v Poľsku prídu o prácu všetci novinári a naspäť prijmú len tých, ktorí vyhovejú novému vedeniu. Otázka znie, prečo samotní reportéri o tom mlčia a vyčkávajú, čo sa stane.
Dramatické zmeny v poľských médiách predpovedal už pred mesiacom istý neznámy rečník na bizarnej exhibícii. Od katolíckeho kňaza zaklínajúceho duchov si zobral megafón a rukou ukázal nosičovi s dedinským rozhlasom na chrbte, aby podišiel k novinárom. Evidentne nám nemalo uniknúť ani slovo.
Obsahom príhovoru boli akési fantastické hrozby, že nová poľská vláda onedlho zničí štátne médiá, aby z ich popola povstali médiá národné. Potom vraj prídu na rad súkromné médiá, ktoré škodia záujmom Poľska.
Napokon sa dav provládnych manifestantov z organizácie „Krížová výprava ruženca“ vydal pod vedením rečníka k budove štátnej televízie TVP.
Poliaci vyšli do ulíc proti Poliakom. Kto je zradca?
Do mesiaca a do dňa
Nasledovala potýčka s ochrankou, ľudia skandovali: „Prišli sme si po svoje, prídeme zas.“
Neuplynul ani mesiac a ukazuje sa, že nešlo o žiadne blúznenie – bola to pomerne presná formulácia mediálnej politiky vlády, ktorá sa teraz aj realizuje. Sejm prijal na konci roka „malý mediálny zákon“, podľa ktorého vedenie štátnych médií už nebude vyberať poľský ekvivalent Rady pre vysielanie a retransmisiu, ale jediný človek – minister štátnej pokladnice, a to podľa vlastnej ľubovôle, bez výberového konania a na čas neurčitý.
Druhý, takzvaný „veľký“ zákon má nasledovať o pár týždňov a celkom zmení koncept poľských verejnoprávnych médií. Z komerčných spoločností sa stanú štátne inštitúcie, ktoré majú podľa slov premiérky vypĺňať misiu nestranného informovania občanov, a to bez reklám či politických vplyvov.
Zatiaľ vidieť skôr pravý opak. V piatok ôsmeho januára prichádza neočakávane do centrály TVP Jacek Kurski, ktorý je považovaný za spin doktora strany PiS (Právo a spravodlivosť), blízkeho spolupracovníka Kaczyńského a strojcu ich agresívnych volebných kampaní. Práve sa stal novým riaditeľom verejnoprávnej televízie a okamžite nad ňou preberá vládu: vyhadzuje celý tím hlavného spravodajstva.
O načasovaní prevzatia televízie si možno domýšľať. Na druhý deň sa má pred jej budovou v centre konať masová demonštrácia za slobodu verejnoprávnych médií.
Nový riaditeľ zrejme nechce za žiadnu cenu rušiť víkendovú pohodu miliónov divákov TVP , väčšinou starších a konzervatívnych občanov, správami o protivládnych nepokojoch. Večerné správy o protestoch sú zostrihané tak, akoby ani nešlo o ostrý protest voči vláde, ale vágny míting za slobodu slova ako takú.
Moderátor mení tému so slovami, že značne väčšie protesty sa diali v nemeckom Kolíne proti utečencom.
Je to čistá lož. Pegide i antifašistom sa podarilo dokopy zhromaždiť trikrát menej ľudí, ako v ten istý deň vo Varšave.
Mlčanie jahniat
Ľudia pritom protestujú na uliciach Varšavy z rovnakého dôvodu, pre ktorý Poľsko kritizuje Európska komisia aj šéf europarlamentu, Európska vysielacia únia a iné stavovské organizácie. Všetci zamestnanci verejnoprávnych médií totiž po reforme dostanú výpovede a o ich prijatí do nových štruktúr sa rozhodne len na základe verifikácie.
Ako hovorí tlačová správa predkladateľov reformy, „v prvom štvrťroku 2016 (noví) riaditelia zhodnotia ponechanie doterajších pracovných pozícií a užitočnosť osôb, ktoré ich vykonávajú“. Mediálni experti sa zhodujú, že je to len neohrabaná snaha lustrovať verejnoprávnych novinárov podľa ideologických predstáv budúcich šéfov.
Pokiaľ sa naplnia obavy kritikov, reforma v Poľsku nezasiahne len slobodu šírenia informácií, ale najmä samotných novinárov. Téma rozpaľuje verejnú mienku a internetové diskusie riešia, ako dopadne ten-ktorý obľúbený moderátor. „Štátnych“ novinárov obhajujú publicisti súkromných médií i osobnosti spoločenského života, prehovárajú v ich mene a žiadajú o rešpektovanie ich práv.
Najzvláštnejšie je však to, že oni sami mlčia.
Počas spomínanej demonštrácie za odpolitizovanie verejnoprávnych médií chýbali nielen na tribúne, ale na celom námestí sa nedal nájsť ani jediný štáb či prenosový voz poľskej televízie TVP a rádia, hoci tam evidentne nahrávali inkognito.
Hlas svojich poľských kamarátov a kolegov z verejnoprávnych médií sa vydávam hľadať sám. Práca ide pomaly; trúsia sa s nechuťou a podozrievavo. Väčšinou sa nerozprávame v newsroomoch a počas prestávok tlačoviek ako vždy doteraz, ale v prítmí varšavských kaviarní. Hovoria, že takto sa cítia istejšie. Všetci trvajú na anonymite.
„Čo ti budem hovoriť. Nervozita, vzájomná nedôvera, pocit dočasnosti.“ D. pracuje v poľskom rádiu vyše desať rokov, zažil niekoľko výmen vedenia vrátane čistiek počas prvej Kaczyńského vlády. Ani vtedy to vraj nebolo také zlé, ako teraz.
„V roku 2006 vyhodili polovicu nášho newsroomu, alebo ľudia odišli sami. Čosi vyše tridsať ľudí. Teraz letia všetci.“
Donášači
Atmosféru v priestoroch rozhlasu opisuje ako postupné nahlodávanie medziľudských vzťahov. Ľudia sa začínajú navzájom pozorovať, sledovať, čo kto hovorí, a samozrejme, donášať na seba. Len pred pár dňami nachytali jedného zo svojich reportérov, ako v parlamente poslancom PiS začal diktovať mená kolegov, ktorí v redakcii kritizujú novú vládu.
„Najviac ma štve, že nám všetkým začína šibať a namiesto normálnej práce len politizujeme, klebetíme a počúvame, čo kto hovorí na iných. Väčšina z nás pritom vôbec nemala vyhranené politické preferencie – robili sme si tu svoju prácu a hotovo. To, čo sa deje teraz, je ako psychóza.“
D. patrí medzi špičkových poľských novinárov a hoci sa nikdy bezprostredne nezaoberal vnútropolitickými témami háklivými pre novú administratívu, istý si nie je ničím. Čo ak niekedy povedal alebo napísal čosi nevhodné, niekto si to zapamätal a teraz to naňho vytiahnu? „Cítim sa s tým všetkým naozaj zle, lebo viem, že moja ďalšia budúcnosť vôbec nezávisí od kvality práce.“
Či ho vyhodia? D. nevie. Netreba hneď podliehať panike. Napokon, možno sa to celé utrasie, treba im dať šancu.
Rádio je menej exponované ako televízia, hovorí. Tam sú práve teraz čistky v plnom prúde. Nás možno nechajú tak.
Budú však novinári mlčať aj v prípade, že prežijú lustrácie a noví šéfovia im začnú diktovať, čo majú písať? Môj poľský kolega hovorí, že zotrvanie v takom médiu už nebude v záujme novinárov, aj keď sa boja o prácu. Ak začnú šíriť propagandu alebo s ňou aspoň žiť v symbióze, ich životnosť sa skončí s touto vládou.
S biľagom kolaborantov už nikdy potom nebudú môcť robiť serióznu publicistiku. Veľa ľudí si to uvedomuje, hoci mlčia.
Reportér spomína aj inú hrozbu – novinári pravicových médií, ktoré doteraz žiarlivo a nekriticky podporovali stranu PiS, sa začínajú masovo hlásiť o svoje. V štátnych médiách obsadzujú posty šéfov i radových novinárov. O miesto sa dá prísť preto, že ho zaberie niekto iný.
Na potvrdenie jeho slov sa deň po našom rozhovore stáva riaditeľom prvého rozhlasového kanála jeden z novinárov TV Republika, ktorá je hlásnou trúbou strany PiS a ultraortodoxného prúdu katolíckej cirkvi.
Miesto pre chorých ľudí
Povedz mi, čo urobia s tehotnými a so ženami na materskej? – kolega z Poľskej tlačovej agentúry sa po rečníckej otázke výdatne napije piva a hneď si odpovie: tiež ich o pár týždňov vyhodia s nami. „Opozícia sa už na to pýtala v Sejme, vláda sa nevedela vyjadriť.“ V jeho redakcii všetci s obavami čakajú, čo bude ďalej.
Jeden z ich kolegov mal ťažkú dopravnú nehodu, doteraz je v kóme. Novinári preňho zbierajú medzi sebou peniaze a kladú si otázku, či bude mať nový zamestnávateľ záujem prijať späť pracovníka žijúceho vo vegetatívnom stave na jednotke intenzívnej starostlivosti.
Poľský novinár zároveň vysvetľuje, že momentálne je výhodné pracovať pre štát – ešte pred niekoľkými rokmi bola vraj situácia presne opačná, v súkromných médiách sa pracovalo menej a za lepšie peniaze. Teraz svojich zamestnancov tlačia do práce na dohodu, aby im nemuseli platiť za sociálne dávky či materskú dovolenku.
Potvrdzuje to aj P., ktorý pracuje v TVP ako technická podpora: „Ešte pred pár rokmi sme tu pracovali len na dohodu, hoci sme chodili do práce ako normálni štátni zamestnanci. Nedávno nám konečne priznali pracovné zmluvy, v takejto situácii nikto nemá chuť príliš vyskakovať.“ P. dodáva, že sa o prácu nebojí, ako strihačovi mu stačí dávať si v práci pozor na jazyk.
Za pravdu nám asi platiť nebudú
Ďalší pracovník rádia: väčšie či menšie čistky sú v poľských štátnych médiách pomerne bežné. „Ale to, čo sa deje teraz, je neporovnateľne brutálnejšie a hrozivejšie.“
Prekáža mu znižovanie kvality, keď do produkcie prichádzajú vďaka protekcii neskúsení ľudia. Ako hovorí, ani predošlá vláda sa príliš nemá čím chváliť, v prvých rokoch boli ich médiá náročky nedofinancované. Bolo vraj verejným tajomstvom, že najväčší vplyv na vysielanie mal bývalý prezident Komorowski.
Pochybnú povesť predošlej garnitúry potvrdzuje aj ďalšia respondentka. Jedna z mladších novinárok TVP bola v čase smolenskej katastrofy pridelená k tejto téme, hoci na začiatku ju letectvo nezaujímalo. Dnes nemá ilúzie: pri čistkách príde čas aj na ňu, aj keď nepublikovala pod vlastným priezviskom, ale v rámci tímu. Mali divákom ukazovať, ako sa veci naozaj stali. „A táto vláda nám za písanie pravdy o Smolensku zjavne nebude chcieť platiť.“
S kolegami podrobne preskúmala spolu s komisiou vyšetrujúcou haváriu všetky dostupné dôkazy, každú sekundu letu, priebeh vyšetrovania. „Z dôkazov jednoznačne vyplýva, že to bola nehoda, a nedokážem si predstaviť, že teraz začnem tvrdiť opak.“
Vzápätí však prizná: „keď vydal nejaké vyjadrenie hlavný ideológ sprisahaneckej teórie ‚smolenského atentátu‘ Antoni Macierewicz (dnes minister obrany, pozn. autora), bolo nemysliteľné, aby sme ho publikovali len tak. Šéfovia očakávali, že spolu s ním zverejníme aj jeden alebo viac protinázorov z vládneho tábora, ktoré Macierewiczove slová spochybnia.
Naopak, pokiaľ niečo povedal vládny odborník, bolo v poriadku zverejniť to aj bez protinázoru.“ Existovali teda zo strany starej vlády nejaké tlaky? „Nenazvala by som to tlakmi. Skôr istá nerovnováha v poskytovaní mediálneho priestoru.“
Médiá za národ a prekliatych vojakov
Pri koncepte nových médií je zaujímavé už názvoslovie. Po reforme prestanú byť „štátnymi“ či „verejnoprávnymi“ a získajú prívlastok „národné“. Zostáva hádankou, čo presne to má znamenať. Doteraz ho používali poľské pravicové médiá, ktoré už roky otvorene a nekriticky podporujú stranu PiS a katolícku cirkev, a s ktorými ich neraz spájajú aj personálne a ekonomické väzby.
Tí istí novinári dnes zapĺňajú uvoľnené kádre v štátnej televízii a rozhlase.
Moji respondenti pri tejto otázke veľavravne gúľajú očami alebo neisto habkajú, len novinár z Poľskej tlačovej agentúry čosi dedukuje zo strohých vyjadrení úradníkov ministerstva kultúry: v praxi budú „národné“ médiá podľa neho presadzovať poľský patriotizmus, viac hovoriť o poľskej hrdinskej histórii, o Katyni, o tom, že „poľské“ koncentračné tábory sú v skutočnosti nemecké… a samozrejme, o prekliatych vojakoch.
Na vysvetlenie: pojmom prekliati vojaci sa v poľskej histórii označujú partizáni, ktorí po vojne nezložili zbrane a začali bojovať proti komunizmu. Mlčalo sa o nich nielen za socializmu, nepriznávajú sa k nim ani dnešné demokratické elity.
Mnohí z nich mali totiž okrem odboja na svedomí aj vraždenie Židov a zverstvá na iných etnikách, čo je v niektorých konzervatívnych kruhoch v Poľsku prehliadané alebo dokonca považované za prejav vlastenectva. Dnešná vláda sa ich snaží z týchto obvinení očistiť.
O čom ešte majú byť národné médiá? Na toto aj na ostatné pochybnosti sa pýtam priamo nových šéfov a členov dozorných rád štátneho rozhlasu i televízie. O stanovisko som požiadal šiestich z nich vrátane riaditeľa TVP; ani jeden neposkytol rozhovor či aspoň stanovisko.
Niečo prezrádzajú politici PiS. Pod národnými médiami si sľubujú novú kvalitu a nestrannosť, ktorá podľa nich doteraz chýbala. Zárukou má byť práve to, že osem rokov boli oni obeťami utláčania zo strany štátnych aj súkromných médií, ktoré navyše parazitovali na štáte vďaka zákazkám a inzercii.
Nový minister spravodlivosti napríklad zakázal svojim súdom kupovať predplatné opozičnej tlače, ako je Gazeta Wyborcza či poľský Newsweek.
Posledný paradox poľského mediálneho sveta: spomínaný novopečený riaditeľ štátnej televízie Jacek Kurski je bratom zástupcu šéfredaktora Gazety Wyborczej, hlavných mediálnych kritikov vlády.
Keď sedíme v jej redakcii, starší zo súrodencov ironizuje: za to, že riadi Wyborczu, mu nadávajú do Židov tí istí ľudia, ktorí jeho rodného brata nazývajú pravým Poliakom a národovcom.
Pýtam sa ho, či verí predpovediam z úvodu. Naozaj sa nová vláda pokúsi spacifikovať aj súkromné médiá, tak ako to robí Orbán v Maďarsku? Kurski o tom nepochybuje. Opakuje slová dôležitých politikov PiS o „repolonizácii súkromných médií“. Nazdáva sa, že také pokusy budú veľmi sofistikované.
„Bude existovať tlak vlády na získanie poľských médií so zahraničnou účasťou do svojich rúk. A možno im dajú ponuku, ktorá sa neodmieta: my vás v Poľsku nevykúpime ani odtiaľto nevyhodíme, ale musíte zmeniť spôsob písania o našej krajine.“
A ako je to s obvineniami druhej strany? Čerpala Wyborcza zo štátnych zákaziek, ktoré im nová vláda obmedzila? Zástupca šéfredaktora sa usmieva. „Tak by to chceli vidieť oni. Pravda je taká, že inzeráty sú úplne zanedbateľnou časťou našich príjmov.“
Jaroslav Kurski vysvetľuje, že v skutočnosti im rastie čítanosť i zisky z digitálneho predplatného – k tomuto dátumu si ho kúpilo rekordných 75-tisíc čitateľov. „A paradoxne za to vďačíme naozaj vláde – za to, čo teraz robia v Poľsku. Vďaka tomu sme sa stali hlasom slobodnej časti našej spoločnosti, ktorej vláda nadáva do komunistov, eštebákov a nazýva ich Poliakmi horšieho druhu.“
Kurski sa nazdáva, že práve toto je cieľom nových národných médií a televízie: prívlastok „národné“ znamená, že sa budú snažiť definovať, kto je Poliakom a kto patrí k „tým druhým“. Či už sú to Židia, Nemci, Rusi alebo kapitalisti. Súhlasí, že s bratom sa stal symbolom priepastných rozdielov v spoločnosti.
Hovorí to s viditeľným pohnutím.
„Celá naša rodina sa stala symbolom takýchto rozdielov. Majú ničivý charakter, no dnes už niet pochybností, že sú výsledkom cielenej politiky tejto vlády. Ide o logiku definovania nepriateľa z ľudí, ktorí majú jednoducho iný názor, učebnicový príklad politiky delenia, akú realizuje každá totalitná vláda s cieľom konsolidácie svojich stúpencov.“
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
