Jana Shemesh
Vážené čitateľky, vážení čitatelia,
hoci v lete som sa chcela vyhýbať písaniu o politike, tento týždeň to ešte nevyšlo, a tak v tomto newsletteri píšem aj o tom, ako je možné, že Boris Kollár je stále predsedom parlamentu, či o tom, že o dôležitých spoločenských témach sa dá hovoriť aj na úrovni a s rešpektom.
V dnešnom vydaní si môžete prečítať aj o Petre Vlhovej a jej otvorenosti v otázkach duševného zdravia, ale aj príbeh austrálskej futbalistky Heather Andersonovej o odvrátenej strane profesionálneho športu.
Rovnako aj o bábike Barbie a o tom, ako bizarne Taliban vysvetlil zatvorenie všetkých salónov krásy v krajine.
Téma týždňa: Ako si z vlastného zlyhania urobiť predvolebnú tému
Boris Kollár zostal vo funkcii predsedu NR SR napriek tomu, že sa priznal k zbitiu matky svojich detí a opakovane povedal, že by to urobil znovu, lebo Barbora Richterová ohrozovala jeho syna.
To, že ho vo funkcii napríklad svojou neprítomnosťou na parlamentnej schôdzi podržali aj poslanci a poslankyne, čo inak bojujú za práva žien, neukazuje v zásade nič nové a už by nás to ani nemalo prekvapiť.
V slovenskej politike sa napriek deklaráciám na ženy často myslí ako na posledné a agenda s nimi spojená sa vždy dá obetovať v rámci politického obchodu či preto, aby sa tu náhodou nedráždilo vymyslenými kultúrnymi vojnami a nejakým Istanbulským dohovorom. Veď čo, ženy, voličky počkajú, prípadne sa trochu naštvú, že sa jedno hovorí a iné robí.
Takýto prístup nielenže Kollára udržal vo funkcii, ale ešte mu aj dovolil, aby si z témy ochrany detí a žien pred násilím urobil predvolebnú tému a vykrikoval, že to bude jedna z jeho priorít v nasledujúcom volebnom období. Sľúbil aj, že navrhne tvrdý zákon, no žiadne ďalšie podrobnosti nepridal.
Kollár má rád razantný prístup bez zbytočného vysvetľovania. To ukazuje facka Richterovej aj jeho vyjadrenia v prípade dávnejšej široko medializovanej šikany pubertálneho dievčaťa v Miloslavove, kde by hneď „‚frackov‘ poslal do polepšovne až do 18. roku života“ a išiel okamžite novelizovať Trestný zákon.
Nuž, poďme si trochu predstaviť, ako by teda v jeho svete tvrdých zákonov mal vyzerať trest pre neho za to, že zbil ženu. Lebo tí „frackovia“ zo spomínaného prípadu by pri správnom vedení a ťažkej práci na sebe a v ich rodinách a okolí mohli prejsť ešte reedukáciou, Kollárovi už nepomôže nič. A takisto preto, že jeho okolie – súkromné aj politické – mu umožňuje správať sa ako nezrelému jedincovi.
Keď sme však už pri tom, aká dôležitá je agenda ochrany pred násilím, mali by sme spomenúť aj iniciatívu prezidentky Zuzany Čaputovej, ktorá sa ozvala pár dní po Kollárovi. Ju inšpiroval prípad 39- ročnej Andrey zavraždenej mužom, čo ju prenasledoval a vyhrážal sa jej.
Na rozdiel od Kollára o tom komunikuje pokojne, vecne, citlivo, hovorí s odborníkmi aj odborníčkami a s kompetentnými predstaviteľmi štátu. Lebo tak si to takáto agenda vyžaduje.
Čo sa podarilo
V tejto rubrike pomerne často dochádza k situácii, keď sa niečo podarí alebo vyrieši až po tom, keď sa stalo niečo zlé.
V novembri minulého roka zomrela 28-ročná bývalá hráčka austrálskeho futbalu (podobá sa na americký, ale má trochu iné pravidlá a každý tím má až 18 hráčov alebo hráčok) Heather Anderson. Trpela vážnymi duševnými problémami a napokon si siahla na život.
Posmrtná diagnostika jej mozgu, ktorý jej rodina darovala na vedecké účely, ukázala, že Anderson je prvou profesionálnou športovkyňou, ktorej diagnostikovali chronickú traumatickú encefalopatiu (CTE).
Ide o degeneratívne ochorenie postihujúce ľudí, ktorí majú častejšie úrazy hlavy vrátane otrasu mozgu. Postihuje športovcov, ktorí sa venujú kontaktným športom, ako sú americký futbal, hokej, box, zápasenie.
Doteraz sa v tejto súvislosti hovorilo hlavne o mužoch, ale Andersonovej prípad ukázal, že nevysvetliteľné zmeny správania, duševné problémy a postupné zhoršovanie kognitívnych a pohybových schopností ako následok opakovaných úrazov hlavy sú aj problémom ženského športu.
Môže to pomôcť k lepšej a rýchlejšej diagnostike športovkýň, ktoré sa trápia podobne, ako sa trápila Andersonová, a takisto posilniť povedomie o tejto chorobe medzi lekármi.
Čo sa nepodarilo
Afganský Taliban už nevie, čo by si vymyslel, aby ukázal ženám, kde je ich miesto.
Tentoraz sa rozhodol, že zruší všetky salóny krásy v krajine. Dôvodom je, že sú „neislamské“. A potom aj to, že sú finančne nákladné napríklad pre ženíchov, ktorí musia podľa miestnej tradície zaplatiť za úpravu nevesty a jej ženských príbuzných pred svadbou.
Toto rozhodnutie je nielen klasickým príkladom toho, ako muži rozhodujú o takej intímnej veci, ako je úprava ženského zovňajšku, ale aj pripraví o prácu mnoho pracovníčok salónov krásy. Často ide o ženy, ktoré sú jediným zdrojom príjmu svojich rodín.
Žena, ktorá zaujala
Lyžiarka Petra Vlhová sa nebojí ukázať svoju ľudskosť a je to len dobre. To, že 28-ročná úspešná žena, ktorú na stupňoch víťazov vždy vidíme so širokánskym úsmevom, otvorene hovorí aj o tom, že si niekedy poplače, že má čierne dni a že sa musela naučiť pracovať s vysokými očakávaniami, ktoré na seba kladie prakticky už od detstva, je osviežujúce.
A hlavne veľmi potrebné. Lebo, ako upozorňujú odborníci, stále viac a stále mladších ľudí sa nadmerne trápi tým, či sú dostatočne dobrí v tom, čo robia, kladú si otázky, či nezlyhávajú, a necítia sa potom psychicky dobre.
Keď o takýchto pocitoch hovorí niekto ako Petra Vlhová a pridá k tomu aj poznámku, aby ľudia rýchlo neodsudzovali iných a snažili sa pochopiť, prečo je niekto stále smutný, môže to mať osvetový efekt pre verejnosť.
A na tých, čo sa vedia identifikovať s pocitmi, o ktorých Vlhová otvorene hovorí, to zase môže mať pozitívny efekt v zmysle, že nie sú sami, nie sú „pokazení“ a že čierne dni máva každý z nás.
Vlhová je z generácie, ktorá sa skôr nehanbí hovoriť o duševných problémoch a o tom, že vyhľadať pomoc nie je zlyhanie či slabosť.
To však neznamená, že verejnosť nemá o tejto téme predsudky, vie o nej primerane a citlivo diskutovať, nemá tendencie ju bagatelizovať až zosmiešňovať.
Navyše žijeme v časoch, kde ľudia viac ako kedykoľvek predtým online konzumujú zdanlivo perfektné životy iných ľudí plné dokonalých vzťahov, priateľstiev, zážitkov a úspechov, čo v nich ešte prehlbuje pocit nedostatočnosti či toho, že sa málo snažia, a preto sa im nedarí, alebo sú jednoducho nenapraviteľní smoliari.
Vlhová sa však na nič nehrá, priznáva aj dni a situácie, ktoré nie sú ani krásne, ani ľahké. Robí to verejne, nehanbí sa za to, že je predovšetkým človek, čo ani zďaleka nie je perfektný druh.
Stojí za prečítanie
Jana Patočková z českého Deníka N napísala text o bábike Barbie, v ktorom celkom jasne vysvetľuje, prečo sa z nej napriek snahám predstaviť ju aj v inej polohe ako len udržiavanej ženy z 50. rokov, nikdy nestala feministka.
Píše aj o tom, čo s celými generáciami detí a prevažne dievčat urobil nerealistický a hlavne nezdravý (reálna žena s proporciami Barbie by trpela podváhou) výzor tejto bábiky, aj to, že inšpiráciou Barbie bola hračka pre dospelých a z toho vyplýva, že jej pôvod je oveľa ošemetnejší, než by si možno viacerí rodičia želali.
V každom prípade Barbie je fenomén a stroj na peniaze. Veď skúste sa tí, čo už máte odrastenejšie deti, poprehŕňať v krabiciach so starými hračkami. Jedna Barbie tam s veľkou pravdepodobnosťou iste bude.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
