Chceli by ste radšej písať cyrilikou?

Autor je režisér

Kedysi to bola osada nemeckých uhliarov. Po vojne ich vysťahovali. Opustenú osadu objavili chalupári z Ostravy. Teraz tam pôsobí český bradatý pustovník. Žije v maringotke, vyzerá ako vojenská štábna maringotka. Podieľal sa na oprave spustnutého kostolíka. Na omšu prišli potomkovia odsunutých aj chalupári. Navarili guláš a vyzeralo to, že o histórii nechcú nič počuť.

Kto dnes vie, kto bol drevorubač a kto bol vo Freiwillige oddieloch, kto vraždil a kto nie? Pamäť sa milosrdne zahmlí ako turčianske hory, cintorín zarastie trávou a život ide ďalej. Len gény občas vyrastú ako modrý zvonček na lúke. Kľačala pred kostolíkom a vyzerala ako Madona z obrazu Regera van der Weide.

Pustovník z maringotky žiaril spokojnosťou. Niečo ako záverečná scéna z filmu Limonádový Joe. „Padouch nebo hrdina, my jsme jedna rodina.“ Niekde v tých lesoch dal partizánsky komisár zastreliť mladého partizána, lebo nechal pušku opretú pred domom. Po rokoch povedal, že taká bola doba. Pivo v horúcom dni šmakovalo, pohoda. Piesne v nemčine si nikto nepamätá, tie spievané pri kosení lúk ani pri uspávaní dieťaťa, gajdy zvíťazili.

V inom bývalom nemeckom mestečku je sviatok Cyrila a Metoda. V záhradách, hlboko v piesku, odpočívajú Rimania, Germáni, Avari, Slovania aj vojaci vo feldgrau uniformách. Tí, čo mali na začiatku operácie Barbarossa šťastie a nakradli zlaté ruble, mali šťastie aj na konci. Za mince si kúpili v mestečku na hraniciach Ríše civilné šaty a utekali do americkej zóny. Tí v uniforme, čo nekradli, sa utopili v rieke ako Fridrich Barbarossa alebo ich zakopali do plytkých hrobov a zasypali vápnom. Ostala iba pracka z opasku s názvom Gott mit uns.

A čo tí bratia diplomati? Zvestovali vieru, ktorá tu síce už dávno bola, len v inom jazyku. Priniesli zrozumiteľnejší. Pochybujem, ale nech. Ich prvá misia k Chazarom bola neúspešná, tak ich byzantský cisár poslal inde, za chrbát nepriateľských Bulharov. Bežná diplomatická misia, aká sa deje aj dnes. Ani tu nepochodili, cyrilika sa neujala – rovnako ako oveľa neskôr azbuka – rozkol však ostal a posunul virtuálnu hranicu byzantského sveta do 20. aj 21. storočia.

Gén misií je večný ako pokušenie. Súbežne s operáciou Barbarossa sa v moravskom Velehrade školili mladí muži v čiernych habitoch, ako v dobytej Stalinovej ríši nahradiť pravoslávnych kňazov. Učili sa ruštinu, samozrejme, aby im rozumeli, aj azbuku.

Povesť bratov diplomatov nepomohla, plán Barbarossa zlyhal vojensky rovnako ako projekt misií prevýchovy a potichu sa naň zabudlo. Školitelia ostali a preškolili sa na pubertálne dievčatá. Príbeh by ostal iba dejinnou kuriozitou, keby sa neopakoval aj dnes. Niekto – a je tých hlupákov dosť – verí, že teória noža v chrbte môže fungovať.

V byzantskom duchu hľadať za ukrajinským chrbtom priateľa s nožom a história sa bude opakovať? Nie! Stačí pohľad na kompas, spláchnuť nezmyselné vzory a – ako hovoril môj detský hrdina, pán Kafka – neukazovať chrbát.