Rozbiehal Cavendisha, porazil Armstronga. Sagan predbehol dobu, celý pelotón to videl, len Taliani nie, spomína Čech Raboň

František Raboň patril k výrazným postavám českej cyklistiky. Kariéru strávil v najlepších svetových tímoch, ukončil ju v roku 2014, keď mal 31 rokov. Ako domestik pomáhal Markovi Cavendishovi či André Greipelovi, bol v tíme s legendami ako Jan Ullrich alebo Bradley Wiggins.

V rozhovore spomína, ako pelotón objavil Petra Sagana, aj na to, čo mu povedal Lance Armstrong, keď ho dokázal poraziť. Po príchode do elitnej cyklistiky sa cítil ako v krajine zázrakov, no po prevalení dopingu sa veci zmenili. Hovorí, ako Ján Ullrich pred policajnou raziou známou ako Operácia Puerto z ničoho nič zmizol, a priznáva, že ho táto kauza zrejme ochránila od dopingu.

Vysvetľuje, čo sa deje v závere etáp na čele pelotónu, ako Sagan predbehol svoju dobu, aj čo mu psychicky pomohlo, keď sa blížil koniec kariéry. Raboň je dnes marketingový manažér firmy s cyklistickým oblečením, pre Českú televíziu spolukomentuje cyklistické preteky vrátane tohtoročnej Tour de France.

Pred 18 rokmi ste opúšťali český tím, ktorý vás vychoval, a mierili ste do svetovej cyklistiky. Svoju poslednú etapu, časovku na trase z Revúcej do Jelšavy, ste vyhrali. Pamätáte si na to?

Veľmi presne. Išlo o preteky Okolo Slovenska a štartoval som tam s prvým a posledným zranením, ktoré som v kariére utrpel. Pri páde som si poranil malíček a musel som ho mať v plastovej dlahe. Organizátori mi preto dovolili štartovať zo zeme, namiesto klasickej vyvýšenej rampy, aby som po štarte nespadol. Celý čas som sa nemohol zdvihnúť zo sedla, no dokázal som vyhrať. Mal som vtedy výbornú formu.

Ako je možné, že sa vám v kariére vyhli zranenia?

Sám neviem. V našom športe sa žartuje, že ak ste nemali zlomenú kľúčnu kosť, ani nie ste cyklistom. Ja som príkladom, že to ide aj bez úrazov.

Peter Sagan na tohtoročnej Tour de France hovoril, že šprinty sú z roka na rok agresívnejšie. Vo World Tour ste absolvovali desiatky dojazdov, súhlasíte so Saganom?

Sú to dva svety a ťažko sa pocity na trati porovnávajú s tým, čo dnes vidím ako divák. Rovnako si ale myslím – aj keď by to Peter Sagan zrejme nepočul rád –, že vek je neúprosný a raz dobehne každého šampióna. Preto môže ísť o mix viacerých vecí – šprinty sú zrejme vypätejšie, na druhej strane odhadujem, že pred niekoľkými rokmi, keď bol na vrchole svojej formy, by sa mu podobné situácie vďaka lepšej výkonnosti javili ako zvládnuteľnejšie a cítil by sa v nich ďaleko komfortnejšie.

Ale v súvislosti s tým, že som sa napriek práci na čele pelotónu dokázal počas celej kariéry vyhnúť zraneniu, zrejme musím dať Saganovi za pravdu.

Pamätáte si na moment, keď ste si uvedomili, že v Petrovi Saganovi vyrastá výnimočný cyklista?

Najviac mi utkvela v pamäti príhoda, keď sme spolu pretekali na Okolo Ománu. Peter vyhral etapu a zrovna nás dvoch zobrali na dopingovú kontrolu. Preto sme sa dlho rozprávali a hovoril mi, ako sú naňho v talianskom tíme Liquigas prísni.

To už bolo v čase, keď celý pelotón vedel, že sa rodí dominantný cyklista. Šepkalo sa, aký bude silný na jarných klasikách a možno aj na Tour de France. Navyše bol šoumen a bolo jasné, že prichádza veľká hviezda. Len Taliani to akoby nechceli vidieť.

Následne sa to potvrdilo aj na spoločnej večeri. Peter si nabral klasické diétne jedlo, nejaké zemiaky s kuracím mäsom. Položil si jedlo na stôl, keď zrazu k nemu pristúpil športový riaditeľ, zobral mu tanier zo stola, vysypal ho do koša a priniesol mu čisté cestoviny.

Pozreli sme sa vtedy na seba a usmiali sa. Taliani v tom čase jedli cestoviny na raňajky, na obed aj na večeru a žiadali to od každého, aj od vychádzajúcej hviezdy.

Z českého kontinentálneho tímu ste ako 22-ročný prestúpili do nemeckého T-Mobilu, čo bol jeden z najlepších tímov na svete. Musela to byť veľká zmena.

V prvých dňoch som sa cítil ako Alica v krajine zázrakov. V Česku som jazdil za výborný tím, ale je jasné, že kontinentálne celky či už u nás, alebo aj na Slovensku majú svoje limity. To v Nemecku neplatilo.

Hneď po príchode nás ubytovali v päťhviezdičkovom hoteli, nasledovali marketingové eventy vo Viedni či v Berlíne, na ktoré sme sa presúvali súkromným lietadlom. Dostal som auto či štyri kufre len s oblečením, napríklad v nich bolo 15 párov tenisiek či 30 druhov civilných tričiek. Nie sú to najdôležitejšie veci, ale aj tak vás to zázemie ohromí.

Ďalšia vec bola športová stránka. Už som síce mal titul z ME do 23 rokov či z republikového šampionátu, ale svet najvyššej cyklistiky bol pre mňa stále vzdialený. Poznal som ho len z televízie. Zrazu som sa ocitol v jednom tímovom autobuse vedľa Jána Ullricha či Andreasa Klödena a prvé, čo mi napadlo, bolo ísť si vypýtať podpis. Ale udržal som sa. Po pol roku som si na to zvykol a aj sám seba som začal vnímať ako plnohodnotnú súčasť tímu.

V tíme ste boli len pár mesiacov, keď cyklistikou otriasla Operácia Puerto. Veľký zásah španielskej polície de facto odhalil systematický doping, pričom zásadne postihol aj váš tím vrátane Jana Ullricha. Ako ste to vnímali?

Ten rok, hneď v prvej mojej sezóne, sme mali v tíme nejaké zranenia a náhle ma povolali na Giro d’Italia pomáhať práve Ullrichovi. Už sa Giro blížilo ku koncu, keď Jan náhle zmizol a už som o ňom nevedel. Nepretekal, nebol s nami na hoteli. Bol som stále mladý, nevedel som veľmi po anglicky ani po nemecky, takže som spočiatku nerozumel, čo sa deje. Až o dva či tri dni sa prevalila Operácia Puerto.

Boli to zvláštne pocity a v tom čase som úplne nevedel, čo si mám o tom všetkom myslieť. Niečo som sa dočítal v novinách, no nevedel som reč tak dobre, aby som sa v tíme pýtal a zároveň chápal všetky súvislosti.

S odstupom času uznávam, že som mal šťastie a bolo pre mňa dobré, že sa problémy odhalili krátko po mojom vstupe do profesionálnej cyklistiky. T-Mobile síce skončil ako sponzor, ale prišiel nový generálny manažér Bob Stapleton, ktorý nekompromisne vystupoval proti dopingu. Síce sme si to odniesli tým, že sme boli zrejme najkontrolovanejším tímom na svete a mali sme mnoho dopingových kontrol, ale cyklistike to pomohlo

Vás doping úplne minul?

So stopercentnou istotu môžem povedať, že keď som prišiel do T-Mobilu, tak sa tam nič nedialo. Ale ako som spomínal, bol som mladý a mnohému som nerozumel.

Až neskôr, keď som o tomto období sledoval dokumenty a hlavne, keď som čítal knihu Tylera Hamiltona Tajné preteky, kde podrobne opisuje systematický doping v cyklistike, som pochopil, aké som mal šťastie. Skôr či neskôr by sa totiž doping ku mne dostal.

Dnes sa s odstupom ľahko hovorí, ako odmietavo by som reagoval v tej či onej situácii. Keď ale budem k sebe úprimný a predstavím si, že mám 20 rokov a rešpekt k autoritám, nebolo by to také jednoduché. Čo by som urobil, ak by prišiel niekto z vedenia a povedal mi: „Toto sú vitamíny, ktoré jedia všetci, užívaj ich aj ty“?

Operácia Puerto mi v tomto smere zachránila kariéru.

Doping v cyklistike stelesňuje Američan Lance Armstrong, ktorý bol v najlepších rokoch neporaziteľný. Vám sa však v roku 2010 podarilo ho zdolať a celkovo ste vyhrali prestížny týždňový etapák Okolo Murcie. Armstrong vás vtedy pochválil, ako si na to spomínate?

Odpoviem zo širšia. Armstrongovi zobrali všetky tituly z Tour de France, čo je správne, a doping v športe je jednoznačne zlá vec. Na druhej strane, keď som ako malý chlapec sledoval Tour de France a obdivoval súboje medzi Janom Ullrichom a Lanceom Armstrongom, ťažko sa tie emócie vymazávajú. A to aj s vedomím toho, čo sme sa o oboch dozvedeli neskôr.

Dúfam, že sa nič podobné už nikdy nestane, ale keď si dnes predstavím 15-ročného nadšeného cyklistu či cyklistku, ako v týchto dňoch obdivujú na Tour súboje Pogačara s Vingegaardom, ťažko neskôr vymažú niečo, čo obdivovali celé detstvo, ak by nebodaj nastali také okolnosti.

Preto ak sa vrátim k výhre v časovke a tiež v celkovom poradí na Okolo Murcie v roku 2010, bral som to ako veľký kompliment od legendy, keď ma Armstrong pochválil. Veľmi ma to vtedy potešilo a ani po jeho priznaní to neviem v hlave úplne prenastaviť a pozitívne emócie vytesniť.

Na Okolo Murcie ste ako domestik dostali výnimočne šancu ísť na celkové poradie, ktorú ste využili. V tíme sa potom objavila ambícia urobiť z vás lídra na kratšie etapové preteky. Prečo sa to nepodarilo?

To, že prišla od vedenia takáto požiadavka, ma potešilo – čiastkové úspechy sú pekné, ale bojovať o celkové poradie je najväčším snom každého cyklistu –, ale po ročnom snažení si na to nespomínam v dobrom.

Jednou z podmienok totiž bolo chudnutie, čo v mojom prípade znamenalo úbytok svalovej hmoty a stratu sily. Vo finále som síce dokázal jazdiť lepšie v kopcoch, ale v časovkách, kde som predtým dominoval, som zaostával.

Reagoval som tak, že som sa vrátil k tomu, čo mi išlo najlepšie. Trochu som pribral a opäť som bol schopný pomôcť kolegom rozbehnúť šprint tempom, na aké boli odo mňa zvyknutí, a občas uspieť aj v časovkách.

Skrátka som pochopil, že boj o celkové poradie a s tým spojené detailné váženie si jedla nie je pre každého. Napríklad aj Nemec Tony Martin, jeden z najlepších časovkárov histórie, mal podobnú ambíciu a neuspel. Príklad, akým je Bradley Wiggins, ktorý dokázal vážiť aj 85 kg a jazdiť svetové rekordy na dráhe, aby následne schudol 15 kíl a vyhral Tour de France, sú v cyklistike skôr výnimka. Navyše aj on priznal, že to bolo psychicky mimoriadne náročné.

Ako si spomínate na roky spolupráce s Markom Cavendishom?

V roku 2007 sme v T-Mobile boli najmladší jazdci, takže sme celý čas bývali spolu na izbe a na pretekoch sme museli veľa pomáhať. On už ale vtedy mal hlavu nastavenú tak, že raz bude najlepším šprintérom na svete. Keď sme o rok neskôr prišli na Giro d’Italia, síce sme mali v tíme špičkového šprintéra André Greipela, dokázal si nájsť svoje miesto a vyhral tam dve etapy. Tam sa preňho začala veľká kariéra.

Ja som potom rozbiehal šprinty viac pre André Greipela, ale s Markom sme sa opäť stretli v tíme Quick-Step a dodnes máme kamarátsky vzťah.

Dočítal som sa, že ste mu dokázali pomôcť nielen v šprintérskych dojazdoch, ale aj v kopcoch. Napríklad v roku 2011 ste mu v etape, ktorá sa končila na Etne, zachránili Giro d’Italia. 

Mark spolu s Austrálčanom Markom Renshawom, ktorý bol pri rozbiehaní Cavendisha kľúčový, mali vtedy naozaj zlý deň. Doslova som ich tlačil do kopca, alebo ma držali za vrecká. Časový limit stihli len o pár sekúnd. Obaja sa na Gire udržali a Mark Cavendish následne z ďalších troch etáp dve vyhral.

Aký náročný je pohyb na čele pelotónu v závere etapy?

Je to stresujúce a hektické, hlavne posledných desať kilometrov na Grand Tour. Keď si dnes v televíznej grafike pozriete, akým tempom sa pelotón pohybuje, vidíte, že sú to naozaj vysoké rýchlosti.

V mojich časoch bolo špecifické to, že športoví riaditelia posielali na Giro, Tour či Vueltu do detailu vystavanú partiu výlučne s cieľom pomôcť šprintérom ako Cavendish či Greipel. Všetko sa stavilo na jednu kartu.

V tíme sme mali špičkových časovkárov, spolu so mnou tam boli mená ako Bradley Wiggins, Adam Hansen, Tony Martin či ďalší majster sveta v časovke Bert Grabsch. Od 10. kilometra až tesne pred cieľ sme vďaka tomu prakticky nemali konkurenciu. Nikdy to však nebolo zadarmo. Keď každému z 20 tímov športový riaditeľ kričí do vysielačky, že musia byť všetci vpredu, z logiky veci je jasné, že každý byť vpredu nemôže.

Prečo dnes nevidíme podobné šprintérske vláčiky?

Dnes je trendom, že tímy majú viacero záujmov a na Grand Tour vezmú šprintéra aj vrchára. Je tak prirodzené, že šprintér nemá takú podporu, a aj to vidieť. Mnohé tímy majú v závere etapy problém, aby vôbec domestici na to určení našli svojho šprintéra.

Profesionálnu kariéru na ceste ste skončili v roku 2014 ako 31-ročný, čo na cyklistu nie je vysoký vek. Prečo?

Bolo za tým niekoľko faktorov, jedným z nich bola aj situácia v cyklistike. Ak si dobre pamätám, tak vo World Tour končili dva tímy, čo je pre cyklistov, akým som bol ja, vždy zložité. Náhle prišlo o prácu 60 profesionálov, čím na trhu vznikol pretlak. Dostal som síce nejaké ponuky, ale žiadnu by som neoznačil za dobrú. Do rozhodovania preto vstúpila aj rodina. Narodila sa nám prvá dcérka a nechcel som byť rodič, ktorý viac ako polovicu roka svoje dieťa neuvidí.

Ešte prišla ponuka z prostredia horských bicyklov, ktorej som na jeden rok neodolal., ale potom už som ako profesionál nepokračoval.

To mi pripomína rozhodnutie Petra Sagana. Aj on končí na ceste v podobnom veku, ale ešte chce jazdiť na horskom bicykli. Takže ho zrejme chápete?

Presné dôvody jeho rozhodnutia nepoznám, ale viem to pochopiť. Navyše v jeho prípade, na rozdiel odo mňa, tlak verejnosti, sponzorov či médií musel byť obrovský a dá sa porozumieť tomu, že si chce oddýchnuť.

On sám často hovoril, že si chce preteky hlavne užiť, nie ich brať ako prácu, a horský bicykel je v tomto smere ideálnym prostredím. Zažil som napríklad preteky Cape Epic v Južnej Afrike. Hoci ide o jedno z najprestížnejších podujatí, stalo sa mi, že po etape prišiel za mnou Nino Schurter (najúspešnejší jazdec na horských bicykloch v histórii- pozn. red.) gratuloval mi a hneď sa začala polhodinová debata medzi konkurentmi o tom, ako kto išiel ten či onen zjazd a ako sa vyvíjali preteky. Takú srdečnosť na ceste nezažijete. Rivalita medzi jednotlivými tímami je väčšia a jazdci sú viac uzavretí. Preto si myslím, že pre Petra Sagana bude takéto prostredie v tejto fáze kariéry ideálne.

Nemali ste z končiacej sa kariéry rešpekt?

Už keď som začínal v Hradci Králové, bolo mi jasné, že športová kariéra netrvá dlho. Vďaka tomu som od začiatku s prvými zarobenými peniazmi nakladal zodpovedne. Postupne som ich investoval, kúpil som byt, neskôr postavil dom. Vedel som, že nemôžem jazdiť do 50 rokov.

Vedel som tiež, že skôr či neskôr budem musieť niečo robiť, a svojím spôsobom mi to pri rozhodovaní o konci športovej kariéry pomohlo. Keďže som nedostal dobrú ponuku v cyklistike, nebolo na čo čakať. Navyše som vždy chcel skončiť tak, že o tom rozhodnem ja sám, nie niekto iný.

Dnes je to už osem rokov, odkedy pôsobím v českej firme Kalas, ktorá sa zameriava na cyklistické oblečenie a oblieka aj elitné svetové tímy. Pracujem tu ako marketingový manažér, takže mi veľmi pomáhajú aj kontakty, ktoré som získal v cyklistike. Ani raz za tých osem rokov mi nenapadlo, že by som sa k súťažnej cyklistike vrátil, aj podľa toho usudzujem, že to bolo správne rozhodnutie.

V inom rozhovore ste spomínali, že vám pri konci kariéry pomáhalo aj presvedčenie, že ak budete robiť čokoľvek rovnako kvalitne a intenzívne ako cyklistiku, nie je možné, aby ste zostali bez práce.

Presne tak. Život profesionálneho športovca, či už robí futbal, hokej, alebo cyklistiku, je taký náročný na disciplínu, že vytvára užitočné návyky. Sám som musel skoro ráno vstávať, absolvovať často aj 5- až 7-hodinový tréning, po návrate dôkladne dbať na regeneráciu a zostať sústredený aj psychicky.

Naozaj si myslím, že s takýmto prístupom by som sa uplatnil, aj ak by som staval domy alebo predával autá. Ale priznávam, že to, že som zostal v cyklistickom prostredí, mi situáciu uľahčilo.

Páči sa vám dnešná cyklistika a ako ju hodnotíte v pri porovnaní s minulosťou?

Moja éra sa mi ťažko hodnotí z pozície fanúšika, ale osobne na ňu spomínam v dobrom, keďže sme v tíme dosiahli mnoho víťazstiev. Následne ale musím povedať, že už ako fanúšik som nebol nadšený z éry Sky či Ineosu, keď boli dominantní a cyklistika sa stala monotónnou. Hoci po športovej stránke ich prístupu rozumiem.

Keď preskočím na dnešnú cyklistiku, tak som nadšený. Cyklisti typu Mathieu van der Poel, Wout van Aert, Julian Alaphilippe, Remco Evenepoel či dvojica Tadej Pogačar a Jonas Vingegaard priniesli do cyklistiky dramatickosť a atraktivitu. Niekedy zaútočia 100 kilometrov pred cieľom, inokedy jeden nástup strieda druhý. Naozaj nikdy neviete, čo sa stane, a to na rôznych úrovniach. Od jarných klasík cez týždňové etapáky až po najväčšie preteky, ako je Tour de France.

Síce som v televízii nezažil éru Eddieho Mercxa, ale posledných päť rokov považujem za najlepšiu reklamu pre cyklistiku aj pre šport ako taký.

Môžeme povedať, že Peter Sagan určitým spôsobom predbehol dobu a práve on odštartoval štýl cyklistiky, akú sledujeme dnes?

Jednoznačne. V spomínaných časoch tímu Sky bol dlho jediný, kto reprezentoval tento typ atraktívnej cyklistiky. A možno práve to je dôvod jeho popularity. Neviem, či to aj na Slovensku tak vnímate, ale z toho, čo vidím v Čechách, Taliansku, vo Francúzsku, v Japonsku či USA, si trúfam povedať, že jeho fanúšikovská základňa je v cyklistike jedna z najväčších.

Chris Froome či Bradley Wiggins boli skvelí cyklisti, no spôsob ich víťazenia bol nudný. Peter z toho urobil šou a je len dobré, že takpovediac otvoril dvere dnešnej podobe cyklistiky.

Trúfate si povedať, kto vyhrá tohtoročnú Tour de France?

To sa odhaduje veľmi ťažko, keďže situácia sa mení každých 24 hodín. Sám som v štúdiu Českej televízie počas druhej pyrenejskej etapy pri pohľade na dominanciu tímu Jumbo-Visma hovoril o tom, že ich pripraví o prvenstvo len nepredvídateľná okolnosť. Prešlo pár minút, Pogačar nastúpil a bolo všetko naopak.

Musím sa priznať, že som trochu väčší fanúšik Tadeja Pogačara ako Jonasa Vingegaarda, ale z profesionálneho pohľadu to, ako funguje tím Jumbo-Visma, je tiež obdivuhodné.