Rozbiehal Cavendisha, porazil Armstronga. Sagan predbehol dobu, celý pelotón to videl, len Taliani nie, spomína Čech Raboň
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
František Raboň patril k výrazným postavám českej cyklistiky. Kariéru strávil v najlepších svetových tímoch, ukončil ju v roku 2014, keď mal 31 rokov. Ako domestik pomáhal Markovi Cavendishovi či André Greipelovi, bol v tíme s legendami ako Jan Ullrich alebo Bradley Wiggins.
V rozhovore spomína, ako pelotón objavil Petra Sagana, aj na to, čo mu povedal Lance Armstrong, keď ho dokázal poraziť. Po príchode do elitnej cyklistiky sa cítil ako v krajine zázrakov, no po prevalení dopingu sa veci zmenili. Hovorí, ako Ján Ullrich pred policajnou raziou známou ako Operácia Puerto z ničoho nič zmizol, a priznáva, že ho táto kauza zrejme ochránila od dopingu.
Vysvetľuje, čo sa deje v závere etáp na čele pelotónu, ako Sagan predbehol svoju dobu, aj čo mu psychicky pomohlo, keď sa blížil koniec kariéry. Raboň je dnes marketingový manažér firmy s cyklistickým oblečením, pre Českú televíziu spolukomentuje cyklistické preteky vrátane tohtoročnej Tour de France.
Pred 18 rokmi ste opúšťali český tím, ktorý vás vychoval, a mierili ste do svetovej cyklistiky. Svoju poslednú etapu, časovku na trase z Revúcej do Jelšavy, ste vyhrali. Pamätáte si na to?
Veľmi presne. Išlo o preteky Okolo Slovenska a štartoval som tam s prvým a posledným zranením, ktoré som v kariére utrpel. Pri páde som si poranil malíček a musel som ho mať v plastovej dlahe. Organizátori mi preto dovolili štartovať zo zeme, namiesto klasickej vyvýšenej rampy, aby som po štarte nespadol. Celý čas som sa nemohol zdvihnúť zo sedla, no dokázal som vyhrať. Mal som vtedy výbornú formu.
Ako je možné, že sa vám v kariére vyhli zranenia?
Sám neviem. V našom športe sa žartuje, že ak ste nemali zlomenú kľúčnu kosť, ani nie ste cyklistom. Ja som príkladom, že to ide aj bez úrazov.
Peter Sagan na tohtoročnej Tour de France hovoril, že šprinty sú z roka na rok agresívnejšie. Vo World Tour ste absolvovali desiatky dojazdov, súhlasíte so Saganom?
Sú to dva svety a ťažko sa pocity na trati porovnávajú s tým, čo dnes vidím ako divák. Rovnako si ale myslím – aj keď by to Peter Sagan zrejme nepočul rád –, že vek je neúprosný a raz dobehne každého šampióna. Preto môže ísť o mix viacerých vecí – šprinty sú zrejme vypätejšie, na druhej strane odhadujem, že pred niekoľkými rokmi, keď bol na vrchole svojej formy, by sa mu podobné situácie vďaka lepšej výkonnosti javili ako zvládnuteľnejšie a cítil by sa v nich ďaleko komfortnejšie.
Ale v súvislosti s tým, že som sa napriek práci na čele pelotónu dokázal počas celej kariéry vyhnúť zraneniu, zrejme musím dať Saganovi za pravdu.
Pamätáte si na moment, keď ste si uvedomili, že v Petrovi Saganovi vyrastá výnimočný cyklista?
Najviac mi utkvela v pamäti príhoda, keď sme spolu pretekali na Okolo Ománu. Peter vyhral etapu a zrovna nás dvoch zobrali na dopingovú kontrolu. Preto sme sa dlho rozprávali a hovoril mi, ako sú naňho v talianskom tíme Liquigas prísni.
To už bolo v čase, keď celý pelotón vedel, že sa rodí dominantný cyklista. Šepkalo sa, aký bude silný na jarných klasikách a možno aj na Tour de France. Navyše bol šoumen a bolo jasné, že prichádza veľká hviezda. Len Taliani to akoby nechceli vidieť.
Následne sa to potvrdilo aj na spoločnej večeri. Peter si nabral klasické diétne jedlo, nejaké zemiaky s kuracím mäsom. Položil si jedlo na stôl, keď zrazu k nemu pristúpil športový riaditeľ, zobral mu tanier zo stola, vysypal ho do koša a priniesol mu
