Strávil rok v ruskom zajatí: Schudol 44 kilogramov, prežil sadistické mučenie aj izbu exorcizmu

Vasyľ Savyckyj (1984) ako zástupca veliteľa mínometnej batérie v pluku Azov minulý rok spolu s ďalšími vojakmi bránil oceliarne Azovstaľ v Mariupole. V máji 2022 ho aj a s manželkou, ktorá je tiež vojačka, zajali Rusi. Prežil väzenie s mučením, týraním, ponižovaním a hladom. Po roku sa dostal domov v rámci výmeny zajatcov medzi Ukrajinou a Ruskom.

Pracovali ste v stavebníctve. Kedy ste sa rozhodli, že budete brániť vlasť so zbraňou v ruke?

Už v roku 2014, keď Rusi napadli náš Krym a Donbas. Pôvodne som si myslel, že separatisti to po polroku vzdajú, vojna sa skončí a vrátim sa k normálnemu životu. Bojujem už deviaty rok, z toho rok som strávil v zajatí. Akosi sa to celé vymklo.

Ako ste predtým brali Rusov?

Do roku 2014 normálne. S chalanmi z Ruska som pracoval aj v Česku, viacerým som zabezpečil prácu a stali sme sa kolegami. V Rusku som nikdy nebol, ale ani mi nenapadlo, kam sa to raz vyvinie. Zrazu som za Ukrajinu bojoval na Donbase. Ani som sa nezastavil doma, len som v Prahe naskočil do lietadla, priletel do Kyjiva a rovno som sa presunul do Mariupola.

Toto je niečo, čomu u nás mnohí nerozumejú – prečo sa civil rozhodne riskovať, že príde o život vo vojne, že jeho žena sa môže stať vdovou a deti sirotami?

Ale veď ja som nešiel bojovať za pánov hore, šiel som tam brániť vlastnú krajinu a najmä vlastnú rodinu. Keď má človek brániť niečo svoje pred cudzími, nerozmýšľa nad následkami. Tak som bol vychovaný, zdalo sa mi to prirodzené. Brániť svoje je normálne. Na Ukrajine mám veľkú rodinu, stále žije moja mama, mám brata, sestru, tri deti… Čo je nepochopiteľné na tom, že som ich šiel brániť? Veď to isté urobila aj moja manželka. Aj ona je od roku 2017 vojačka, konkrétne seržantka.

Jedna vec je ilegálna anexia Krymu a okupácia Donbasu. Čo ste si pomysleli vo februári 2022, keď Rusko napadlo celú Ukrajinu?

Že Putin sa zbláznil. Neveril som, že sa to stane, hoci sme videli, že Rusi sa pripravujú na hraniciach. Ako dôstojník pluku Azov som musel počítať so všetkým. Keď sa to začalo, bol som práve v kasárňach v Mariupole.

Zrazu sa v meste začalo peklo, umierali nevinní. My sme si len konali svoju prácu, bránili sme Azovstaľ. Počítali sme s tým, že neprežijeme. Dni sa tam strašne podobali. Rusi najskôr zvykli na noc stíchnuť, bombardovať nás začínali až ráno o siedmej, v tomto boli presní ako hodinky. To sa nedá opísať, bomby dopadali každú chvíľu, potom nás už bombardovali aj v noci, aby sme nemali čas si oddýchnuť.

Keď sa tie oceliarne kedysi budovali, postavili sa aj protiletecké kryty, respektíve bunkre. Nápor tých bômb však nevydržali ani ony. Zhorelo tam obrovské množstvo ľudí.

Čo sa človeku ženie hlavou, keď vidí zomierať kamarátov?

Keď ste v akcii, nestíhate nad takými vecami premýšľať. Zomieranie okolo nás sa stalo rutinou, samozrejmosťou. Človeka to všetko strašným spôsobom dobehne až neskôr, keď je po všetkom. Myslím si, že to navždy a ťažko poznačí psychiku každého, kto tam bol.

Plačú vojaci v zákopoch, krytoch?

Jasné, že áno. Často. Pozrite sa – zomrelo tam sedem mojich chlapov. Veľmi mladých, všetci mali do 25 rokov. Ako zástupcu veliteľa mínometnej batérie ma to nemohlo nechať chladného. Niektoré veci vás rozcítia, hoci chvíľami máte pocit, že ste si už zvykli.

Sedemnásteho mája 2022 ste sa museli v Azovstali vzdať. Čo presne sa dialo?

Rozkaz, že sa máme vzdať, nám prišiel už deň predtým. Obe bojujúce strany sa dohodli, že počas toho úkonu nebude nik útočiť. Lenže dohody s Rusmi nemajú hodnotu ani len toho papiera, na ktorom sú vytlačené. Takmer celý deň bolo ticho, keď zrazu ruský snajper zabil nášho kolegu.

Dohoda tiež jasne znela, že to celé prebehne civilizovane v zmysle Ženevských konvencií. S tým, že asi o tri až štyri mesiace nás vymenia s ruskými zajatcami na Ukrajine. Nič z toho sa nestalo.

Ako to prebiehalo?

Rusi čakali vonku na moste, teda za plotom. Do Azovstaľa nezašli. Vonku už boli pristavené autobusy. Vychádzali sme so zbraňami, ktoré sme odovzdávali na pripravený nákladiak. Potom nás prehľadali a naložili do autobusu. Vtedy som prvý- a poslednýkrát videl nejakého človeka z Červeného kríža, ktorý nám dával vyplniť dotazníky o tom, koho majú upovedomiť, čo sa nám stalo. Uviedol som tam číslo na brata. Že som v zajatí, bola posledná informácia, ktorú o mne najbližší rok dostal.

Odvážanie všetkých vojakov, ktorí sa vzdali, trvalo asi päť dní. Z Azovstaľa vyšlo spolu asi 2500 vojakov, z nich asi 900 bolo z nášho pluku Azov.

Čo civilisti?

Tí opustili Azovstaľ už pár dní pred nami. Dodnes mám pred očami rodinu, ktorá tam s nami žila. Bolo v nej asi sedemročné dievčatko. To dieťa tri mesiace nevidelo slnko. Príšerné, čo si tam všetky tie deti prežili.

Kam vás previezli?

Do väznice v Jelenovke v Doneckej oblasti, o ktorej nám povedali, že je súčasťou demilitarizovanej zóny. V skutočnosti všade naokolo prebiehali boje. Hučali bojové lietadlá, strieľalo sa, padali tam bomby.

V autobuse nás nezmyselne držali dva dni – nastúpil som 17. mája, vystúpil 19. mája. Ženy, samozrejme, oddelili. Manželku som naposledy videl ešte na moste pri Azovstali. O tom, že žije, že ju previezli do Ruska, som sa dozvedel až po návrate zo zajatia, teda po roku. Celý ten čas o nej ani o mne nič netušili ani naše rodiny.

V Jelenovke nás držali od mája do 8. septembra. Do priestorov pre 60 ľudí nás natlačili 350. Neľudské podmienky, hnus.

Mučili vás?

So mnou začali „cvičiť“ až niekedy v auguste. Už som si myslel, že na mňa zabudli. Zrazu ma vytiahli na výsluch a ešte pred jeho začiatkom ma dobili ako psa. Najskôr ma teda zmlátili, až potom sa pýtali. Chceli vedieť, kto, kde a s kým čo robil, ako konkrétne, ako dlho sme slúžili…

Cieľom bolo pripísať nám konkrétne zločiny, aby sme už neboli kvalifikovaní ako zajatci, ale kriminálnici. Chceli vedieť, čo sme vraj vyvádzali, ako sme kradli, znásilňovali, zabíjali… Boli sme pre nich fašisti a banderovci. Len som žasol, čo všetko si na nás povymýšľali.

Kto vás strážil?

Vo väzení si nás od ruských vojakov prevzali dozorcovia, bachari. S armádou nemali nič spoločné. Boli to takí strašní grázli a sadisti, že ich ani neviem opísať. To si nedokážete predstaviť. Takých hajzlov a primitívov pokope nenájdete len tak. Totálni vyvrheli, horší ako zvieratá. Myslel som si, že už nič horšie nezažijem. Mýlil som sa.

Dávali vám jesť?

Počas zajatia som schudol zo 104 na 60 kilogramov. Mám 185 centimetrov. To vypovedá o všetkom. Na začiatku sme v Jelenovke dostávali jedlo len občas – niekedy o polnoci, inokedy o tretej ráno. Nemali to zorganizované. V niektoré dni sme dostali len krajíček chleba. Neskôr sa to trochu zlepšilo, ráno sme dostávali riedku pšeničnú kašu, na obed polievku, ktorú sme volali „kompót z kapusty“, lebo v nej zvykol bývať len malý kus zemiaka a malý kúsok kapusty. Na večeru opäť bola kaša, ale s kúskom ryby.

Mohli ste chodiť von z ciel?

Áno, bol tam uzavretý malý dvor. Tam bol totiž aj záchod – tvoril ho ohradený priestor asi tri krát tri metre, v ktorom bolo tuším päť dier do zeme. Slúžil pre 350 ľudí.

Kam vás previezli v septembri?

Prišiel bachar, prečítal moje priezvisko a povedal, že si mám vziať veci. Spolu nás vytiahli ôsmich. Prehľadali nás a odvliekli do garáže, kde bolo auto na prevoz väzňov. Prevzali si nás členovia milície DNR, teda Doneckej národnej republiky. A rovno nás zmlátili. Bezvládnych nás nahádzali do auta a odviezli nás na tú svoju zasranú prokuratúru v Donecku. Keď sme vystupovali, špinavci z DNR nás opäť dobili. Nie päsťami, ale obuškami a elektrickými paralyzérmi. Ich to priam bavilo.

Pred prokurátorom som absolvoval výsluch. Tam ma nik nebil, dokonca mi ponúkol cigaretu a vodu. Viedli sa tam reči o ničom, potom nás odvliekli do cely predbežného zadržania, teda do izolácie. Dalo sa tam vydržať, lebo nás tam fyzicky nemlátili, hoci porcia stravy na celý deň bola menšia než jedna bežná porcia, ktorú dávam svojmu psovi. Piť vodu nám nedávali vôbec.

Dozorcom sa zapáčili moje topánky, tak mi ich prikázali vyzuť a odovzdať. Ako náhradu mi dali nejaké papuče. A to som ešte dopadol celkom dobre, lebo niektorí chalani nemali ani len ponožky. To som netušil, že v Donecku mi vezmú ešte aj nohavice a tričko.

Chápete – údajne druhá najväčšia armáda na svete a jej členovia sú odkázaní na kradnutie oblečenia väzňov. Niektorí z nich nosili ešte aj naše trenírky. Chvíľami sa mi chcelo v tom strašnom marazme smiať. Kradli všetko, čo nebolo pripevnené. Ukradnú rýchlovarnú kanvicu bez spodnej časti s káblom do elektriky, postavia ju na plynový sporák a čudujú sa, že zhorí. Totálni somári, marginálovia, tupci.

Väzenie v Donecku bolo najhoršie?

Jednoznačne. Ešte nás len priviezli do basy, a len čo som vystúpil z auta, dostal som ranu do hlavy. Zaviedli nás niekam, merali nás, strihali nám vlasy, brali odtlačky prstov, vypisovali papiere a potom na nás v miestnosti, ktorej hovorili „izba exorcizmu“, vykonali ich obvyklý rituál. Hovoria mu „prijomka“.

O čo ide?

Že vás mlátia všetci naokolo, až kým neomdliete. Bol som prvý, čo bolo moje šťastie, lebo som netušil, do čoho idem. Museli sme si kľaknúť na kolená a už to išlo. Jeden z dozorcov vzal vodárenskú rúru a takú mi ňou vyťal, že som ľahol. Mlátil ma stále dokola, dostal som hádam 35 rán. Keď som stratil vedomie, pokropili ma vodou z malej striekačky a celé sa to začalo odznovu. V papieroch videli, že som dôstojník, tak si ma podali, ako to len šlo.

Potom ma vyhnali na chodbu a brali ďalšieho. Keď nás všetkých domlátili, dali nám na hlavy vrecia a vodili nás kade-tade. Mali na hlavách masky, ale zjavne im to bolo málo, tak sme chodili so smradľavými vrecami na hlavách. Nakoniec sme skončili v cele kdesi v podzemí. Strávil som tam osem či deväť mesiacov. Celý ten čas som nevidel oblohu, slnko, nič. Naopak, žiarovka šesťdesiatka svietila bez prestávky.

Mučenie teda pokračovalo?

Celý čas. Mlátili nás ako žito. Hocikedy mali chuť udrieť si, vošli do cely, dokopali nás, dobili a odišli. Len som pozeral, kde som. Bolo to ako v horore. Takto s niekým zaobchádzať v 21. storočí? To bol čistý stredovek. Predstavte si všetky možné formy mučenia, aké ste kedy videli v akčných filmoch. No a my sme ich všetky zažili na vlastnej koži. Človek by neveril, akí sadisti existujú.

Niektorým chalanom sa snažili pripísať všetky možné zločiny, tak ich neustále ťahali na výsluchy. A priznania z nich vymáhali mlátením. Hrôza, v akom stave sa vracali.

Umreli niektorí väzni?

Jasné. Dozorcovia niekedy uzatvárali stávky, či ten a ten väzeň do rána umrie alebo nie. Lekárska pomoc tam až do januára nebola žiadna. Vtedy sa zrejme niečo stalo, lebo po Novom roku to zrazu celé bolo trochu znesiteľnejšie. Na spomínanej „prijomke“ však raz tak zmlátili jedného chalana, že asi pol hodiny po tom, ako ho hodili naspäť do cely, umrel.

Na hygienu sa asi nemusím pýtať.

Voda, síce ľadová, tiekla každý tretí deň. Ako sa však umyť, keď sa nemáte čím utrieť a v cele je pod nulou? Cela bola stavaná na 10 ľudí, bolo nás tam 25. Matracov bolo deväť. Za osem mesiacov, ktoré som tam strávil, nás odviedli umyť sa presne dvakrát – pred Novým rokom a pred Veľkou nocou, čiže v decembri a apríli. No a záchod? Diera v zemi, toaletný papier žiadny. Hygiena nulová, chodili po nás ploštice, blchy…

Vaša manželka bola v rovnakom čase v zajatí v Taganrogu v Rusku.

Boli tam viacerí od nás. Podľa toho, čo mi rozprávali, to tam mali ešte horšie, akurát jedlo mali o niečo lepšie. Keď už sme pri strave – všetci z jednotky Azov sme boli chalani, ktorí predtým pravidelne cvičili, starali sa o seba. Vedeli sme, ako sa správne a dostatočne stravovať, vedeli sme teda počítať kalórie. No a tak sme ich počítali aj vo väzení. Vyšlo nám, že dostávame asi tretinu z toho, čo človek potrebuje.

Príklad – ráno sme dostali dva malé kúsky chleba, osem lyžičiek mliečnej kaše, prípadne uvarené cestoviny. Znie to honosne, ale bežne to vyzeralo tak, že vo vode plávala jedna cestovina. Na obed tri lyžičky kaše a pol deci vodovej polievky. Na pitie sme dostávali pol deci kompótovej šťavy alebo pol deci presladeného čaju. Príbory sme nemali, vyrábali sme si ich z rozbitého plastového vedierka.

Vrátim sa k manželke – celý čas som netušil, kde je, či žije, len som sa nádejal, že je už doma v rámci výmeny zajatcov. Nebola, pustili ju až 10. apríla 2023, teda necelý mesiac predo mnou. Na následky sa v nemocnici lieči dodnes, musí ležať, má problémy s chrbticou a paralyzovanú nohu. O jej psychike ani nehovorím. Rusi totiž so ženami nezaobchádzali o nič lepšie ako s chlapmi, tiež ich mlátili ako zvieratá. Ženské bacharky tam vraj dokonca boli ešte krutejšie a odpornejšie než muži.

Poškodili aj vaše zdravie? Teda okrem toho, že ste dramaticky schudli.

Keď ma mlátili, zlomili mi rebro. Na pľúcach mi vznikol hematóm, ktorý začal robiť problémy. Musel som absolvovať operáciu. Fyzické aj psychické traumy si budeme liečiť ešte dlho.

Ako sa toto všetko dá prežiť, keď vás denne mlátia a niet nádeje, že sa odtiaľ dostanete?

To len čakáte na bitku, a keď vás dobijú, čakáte na ďalšiu. Pravidlom bolo, že keď sa otvorili dvere na cele, všetci sme sa museli hodiť na zem. Oni vošli, dobili nás obuškami a odišli. No tak som každý deň myslel na maminku, na deti, na ženu, na to, ako sa raz opäť stretneme… Tieto myšlienky boli jediným rozptýlením. Keby sa ich človek vzdal, zosype sa a skončí.

Mali ste chvíle, keď ste už neverili, že to zvládnete?

Áno. Veľmi často. Myslel som si, že odtiaľ už nevyleziem, že takto dožijem svoj život a skôr či neskôr to vzdá aj moje telo. Veď bola zima, v cele sme mali mínus 10 stupňov Celzia. Mal som sveter a tenkú letnú bundu, k tomu čiapku, ponožky a papuče. Niektorí chlapci však nemali prakticky nič. Keď boli na cele tri dni rozbité okienka pri strope, takmer sme zamrzli. Iróniou bolo, že bundy a nejaké blúzy sme tam „nafasovali“ až v apríli, keď začínalo byť teplejšie. Vtedy nám dali aj plastové lyžičky a hrnčeky. Na ďalší týždeň nám priniesli aj zubné kefky a jednu pastu pre všetkých. Zjavne sa niečo dialo.

Neskúšali ste s nimi hovoriť, pýtať sa, prečo vám toto všetko robia?

To sa nedalo. Otvorili ste ústa a hneď vám ich rozbili. Toľko tupých hláv pokope človek nikde nevidí, oni ich tam zhromaždili zámerne. Tam nebola štipka inteligencie, nič, nula celých nula.

Kedy ste sa dozvedeli, že vás vymenia za ruských zajatcov?

Vymenili ma šiesteho mája 2023. Najskôr som nič netušil. Pár dní predtým som bol na výsluchu, kde boli nejakí Rusi z FSB z Rostova nad Donom. Vzali nás trinástich, vypočuli len piatich, ale zato nás opäť zmlátili. Opakovane. Zapaľovačmi nám pálili ruky, obuškami sme dostávali po chrbte, po nohách, rukách, škrtili nás s vrecami na hlavách… Na druhý deň sa to celé opakovalo.

Priviedli ma pred ľudí z FSB, dali ma kľaknúť a musel som odpovedať na úplne tupé otázky o zločinoch, ktoré sme vraj spáchali. Povedal som, že nič také sme neurobili, tak začali kričať, že s nimi odmietam hovoriť. Reagoval som, že predsa odpovedám, a tak mi na oba malíčky omotali drôty a začali ma mučiť elektrickým prúdom. Zažil som všeličo, ale vtedy som si myslel, že mi azda prasknú a vyletia oči. Neskutočná bolesť.

Hovädá z FSB sa takto odbavovali na 60-kilogramovej troske. Keď mi dali dole vrece z hlavy, aby ma odfotili, tak som pochopil, kto ma mučil. Bol to 150-kilogramový chlap ako hora. Hovoril som si, ku*va, že sa nehanbíte takto mlátiť totálne zničeného a vyhladovaného dystrofika.

To bola „predohra“ na cestu domov?

Najskôr mi povedali, že sa vraj ešte stretneme. Vrátil som sa do cely zhrozený z toho, čo ma čaká nabudúce. Vtedy z cely vzali ďalšieho chlapa. Keď sa vrátil až večer, pýtal som sa ho, či bol s tými sviňami z FSB. Povedal však, že bol u prokurátora a ten mu vrátil status zajatca. Zrazu teda nebol zločinec, kriminálnik. Pochopili sme, že sa dostane von, a tak sme ho okamžite všetci inštruovali, koho má nájsť a čo všetko má oznámiť. Najmä aby dal našim blízkym vedieť, že žijeme.

V noci sa nečakane otvorila cela a zaznelo moje meno s tým, že ideme. Zľakol som sa, že ma opäť idú zmlátiť. Povedali však, že si mám vziať svoje veci. Viacerých nás odviedli do akejsi čakárne, kde boli ďalší chalani. Bola jedna hodina v noci. Báli sme sa, že nás vezú do Ruska. Tak aj bolo.

Naložili nás do auta, cestovali sme šesť alebo osem hodín. Smerom na juh. Zastavili sme na vojenskom letisku, vyhnali nás do lietadla, leteli sme ďalšie asi dve hodiny. Potom nám zaviazali oči, naložili nás do autobusu a opäť sme cestovali dve hodiny. Keďže mi páskou na oči prelepili aj čiapku, trochu sa mi dala vysunúť a jedným okom som mohol sledovať, kam ideme. Zistil som, že na sever. To už som cítil, že by mohlo ísť o výmenu zajatcov… (slzy).

Prišli sme na hranicu, kde sme v autobuse sedeli dve hodiny. Nič sa nedialo, opäť ma chytala skepsa. Zrazu do autobusu nastúpili dvaja muži – jeden vypracovaný v športovom oblečení, druhý obézny. A ten prvý zakričal – „chalani, sláva Ukrajine!“ Mysleli sme si, že ide o nemiestny žart, a tak nik z nás nezdvihol hlavu. Boli sme naučení, že za také čosi predtým nasledoval úder päsťou alebo obuškom.

A ono to nebol žart.

Pokračoval, že „chalani, zdvihnite hlavy, ideme domov“. A opäť, že sláva Ukrajine. To bolo čosi, ani to neviem opísať (slzy). Prečítal naše mená, či sme všetci, vystúpili sme z autobusu, nastúpili do nášho a prešli na naše územie. Neviete si predstaviť, čo som cítil. Reval som ako malý chlapec, doslova ako malý. Vystúpili sme, boli tam už ďalší vymenení chlapci a náčelník nášho štábu. Hneď som sa ho pýtal, čo je s mojou manželkou. Povedal, že nech si nerobím starosti, že ju už vymenili.

Dochádzajú mi slová. Nemohol som uveriť, čo sa stalo. Stále som len plakal. Okamžite som volal manželke, ona maminke, bratovi, sestre, potom som sa im ozval aj ja… Prvé dva dni som vôbec nespal, zato som v kuse žral. Zámerne hovorím žral, lebo tak to bolo.

Prvé stretnutie s deťmi po viac ako roku muselo byť dojímavé.

Do Kyjiva sme prišli až niekedy po polnoci. Panebože, to bola taká radosť opäť ich vidieť. Nechcel som veriť, ako veľmi za ten čas vyrástli. Sila.

Ony boli celý čas v bezpečí?

Prvé dve deti boli s mojou exmanželkou na západnej Ukrajine, dcéra z druhého manželstva so svokrou tam odišli tiež. S manželkou sme chceli mať istotu, že sa im nič nestane. Netušili sme, že ich tak dlho neuvidíme.

Vedeli by ste dnes identifikovať tých, čo vás mučili?

Bol som na výsluchu, prokurátor mi ukazoval rôzne fotografie. Neviem, kde mená a zábery tých sadistov vzali, ale majú ich. Jedného alebo dvoch som spoznal. Lenže to neprekáža, lebo moji kolegovia spoznali ďalších, a tak sa to nakoniec nejako vyskladá. Neschovajú sa. Nech len čakajú. Vráti sa im to.

Vždy nám tvrdili, že s nami vlastne zaobchádzajú dobre, lebo naši vraj ruským zajatcom odrezávajú ruky, kastrujú ich a podobne. Totálne nezmysly. Ja som tam stratil 44 kilogramov a dodnes sa nemôžem dať dokopy. A pozrite sa, ako vyzerajú ich zajatci. To sa ani nedá porovnávať.

My sme u nich zažívali autentický stredovek – hlad, smäd, fyzické mučenie a psychické týranie. A to tam netýrajú len vojakov, ale aj civilov. Hlava neberie, čo dokážu. Modriny po ranách obuškom mám na pätách dodnes. Preto ich otvorene nazývam čurákmi a sviňami – chlapovi sa postaviť nevedia, silní sú len v presile, keď majú v rukách obušky, paralyzéry, keď im to človek nemôže vrátiť.

Pamätám si, ako sa nám smiali, že nám hocikedy môžu močiť do tváre. Je čosi také normálne? Tí, čo tam sedeli už pred nami, spomínali, že v najväčších horúčavách im dali dva litre vody na 30 ľudí. Sám som videl ranených, ktorí nedostali žiadnu pomoc a doslova hnili zaživa.

Vrátite sa po tom všetko bojovať?

Nerád niekomu niečo dlžím. To, čo nám urobili, nemôžeme nechať len tak. A teraz nejde o to, čo spravili mne osobne či mojej manželke. Hovorím o tom bordeli, ktorý rozpútali v našej krajine. O nešťastiach a tragédiách, ktoré tu zanechali.

V Mariupole som poznal rodinu, v ktorej boli dve dcéry – jedna sedemročná, druhá trinásťročná. Žili s nami v bunkri. Keď začali padať bomby, len som sa na ne pozeral a nevedel, ako im pomôcť. Bože, koľko detí v Mariupole tie bomby zabili…

Navždy budem mať pred očami obrázok, ako som šiel mestom, kde na ulici ležalo mŕtve telo. Ľudia ho prekryli kovovou vaňou a napísali na ňu slovo „telo“. Takých tiel tam pritom ležali stovky, nik ich nezbieral, ich pozostatky žrali psy.

V Mariupole žilo pred vojnou pol milióna ľudí. Stotisíc ich umrelo. Stotisíc! Raz som šiel vojenským autom po meste a videl na ulici rodinu – chlapa, ženu a malé dieťa. Kamsi bežali. Naložil som ich a odviezol do budovy divadla. Dodnes mám hrôzu z toho, či som ich tým nezabil, lebo tie ruské ku*vy napriek tomu, že na streche bol obrovský nápis, že sú tam deti, tam aj tak hodili bomby. Oni tým deťom nedali ani len šancu.

Na Slovensku máme množstvo proruských a prokremeľských trollov vrátane aktuálnych politikov Smeru, SNS a dvoch fašistických strán. Čo by ste im odkázali?

Kým neskúsia, nepochopia. Všetkým trollom odporúčam jediné – choďte do Ruska, pozrite sa, ako tam žijú. Lebo Rusko nie je len Moskva a Petrohrad. Nech vyjdú pár desiatok kilometrov za tieto mestá a zistia, že ľudia tam nepoznajú záchody, že na dedinách sa dodnes používajú vedrá. Nemajú tam cesty, nič. Prečo tam všetci tí hlupáci neutekajú, prečo tam nechcú žiť?

Všimnite si, že všetci tí, čo tak veľmi milujú Rusko, zásadne žijú niekde na Západe. Ideálne aspoň tisíc kilometrov a viac od Ruska. Ak potom tvrdia, že Ukrajinci zabíjajú sami seba, že to všetko rozpútala Amerika, nech láskavo zdvihnú zadky a idú sa tam pozrieť. Nech sa skúsia pozrieť realite to očí. Lenže zbabelci na to nemajú.