Erdogan je na koni. Stal sa nepostrádateľným pre obe strany vojny

Turecko prestane naťahovať ratifikáciu vstupu Švédska do NATO. Parlament v Ankare dostane od prezidenta Recepa Tayyipa Erdogana pokyn a podľa CNN Turk k tomu dôjde do konca budúceho týždňa.

Erdogan to sľúbil západným partnerom už v pondelok večer a potvrdil to počas utorňajšieho rokovania na samite NATO vo Vilniuse so švédskym premiérom Ulfom Kristerssonom.

Erdoganov súhlas privítal aj americký prezident Joe Biden. „Som pripravený spolupracovať s prezidentom Erdoganom a s Tureckom na posilnení obrany a odstrašení v euroatlantickom priestore.“

Turecko a Maďarsko sú poslednými krajinami, ktoré ratifikáciu odkladajú. Po Erdoganovi oznámil aj maďarský minister zahraničia Szijjártó, že ratifikácia „je už len technickou záležitosťou“.

Erdogan sa stal jednou z ústredných postáv samitu. Rokoval aj s predsedom Európskej rady Charlesom Michelom a podľa tureckej agentúry Anadolu išlo o viac ako bežný rozhovor o „budúcom tureckom členstve v EÚ“, akých bolo už v minulosti veľa. Vraj preberali aj možnosti, ako „dodať vzťahom medzi Ankarou a Bruselom novú energiu“.

Turecko má v rukáve veľké tromfy – ustúpilo v otázke členstva Švédska v NATO a v tejto chvíli je zrejme jedinou krajinou, ktorá môže dosiahnuť obnovenie dohody s Ruskom o pokračovaní vývozu ukrajinskej poľnohospodárskej produkcie cez Čierne more do krajín, kde sa bez ukrajinského obilia nezaobídu. Doterajšia dohoda vyprší 17. júla.

Moskva už vyhlásila, že nevidí dôvody ju predĺžiť. Turecko sa ich teraz pokúsi Rusom ukázať.

V Rusku pozorne sledujú situáciu so zmenou postoja Turecka voči rozširovaniu NATO, ktorá sa nevyvíja podľa predstáv Kremľa, ale komentujú ju len zdržanlivo. Ruské médiá tvrdia, že išlo o „kšeft“ – rozšírenie NATO za vstup Turecka do EÚ. Vychádzajú z Erdoganových slov; vyhlásil, že Ankara otvorila Švédsku dvere do NATO a teraz očakáva otvorené dvere do EÚ.

Nemusí však ísť hneď o zásadný zlom. Ankara pragmaticky zvážila všetky pre a proti a za svoju ústretovosť očakáva od Washingtonu najmä nové dodávky vojenských stíhacích lietadiel F-16.

Poradca Bieleho domu pre národnú bezpečnosť Jake Sullivan prisľúbil, že konzultácie o tejto otázke budú pokračovať. No dôležité je, že Biden dodanie lietadiel Turecku podľa jeho slov jednoznačne podporuje. Kladne sa k tejto otázke ešte musí vysloviť kongres.

Turecko už niekoľko rokov žiada od Američanov nové lietadlá aj náhradné diely k tým, ktoré už má vo výzbroji. Keď si však nakúpilo protiletecké systémy S-400 od Rusov, teda systémy zameriavajúce západné lietadlá ako nepriateľské, vo Washingtone zarazili ďalšie dodávky vyspelej vojenskej techniky Turkom.

Zdá sa, že teraz sa obe strany blížia k dohode o konečnej cene obchodu – švédske členstvo za štyri desiatky nových strojov. Turci ich potrebujú viac, než sa na prvý pohľad zdá. Práve preto, aby mohli hrať s Ruskom vyrovnanú partiu a aby si mohli zachovať pozíciu regionálnej veľmoci, ktorej slová sú v Moskve ochotní počúvať.

Aj západné krajiny potrebujú Turecko ako zdatného vyjednávača s Ruskom teraz, keď zúri vojna o Ukrajinu. Priamo s ruským diktátorom už nechce rokovať nikto. Zostáva Erdogan a ten chce takú vec zobchodovať.

Turecká agentúra Anadolu s odvolaním sa na svoje zdroje v tureckej vláde tvrdí, že ďalšou „odmenou“ Turecku od západných krajín má byť liberalizácia vízovej politiky vo vzťahu k tureckým občanom.

Podľa predstaviteľov EÚ aj USA nie je súhlas Turecka s rozšírením NATO o Švédsko výmenným obchodom. Rozhodne vraj v hre nie je vstup Turecka do EÚ.

„Nie je potrebné tieto témy spájať,“ povedal nemecký kancelár Scholz. Hovorca americkej diplomacie Matthew Miller sa vyjadril obdobne: „Ide o oddelené záležitosti,“ povedal podľa agentúry Reuters.

Prečo Rusko muselo prehltnúť horkú pilulku

Ešte v pondelok sa zdalo, že Erdogan odíde do Vilniusu na samit NATO ako plnohodnotný spojenec Západu aj Ukrajiny, definitívne rozkmotrený s Moskvou. Posledné kroky Ankary, ako je súhlas so vstupom Švédska do NATO a hlavne odovzdanie ukrajinských veliteľov, ktorých Turci plánovali držať na svojom území do konca vojny, prezidentovi Ukrajiny Volodymyru Zelenskému, vyvolali v Kremli veľkú nevôľu.

Ukrajinci navyše oznámili, že zahájili výstavbu závodu na výrobu tureckých dronov Bayraktar. Memorandum o spolupráci v tejto oblasti podpísal Kyjiv s Ankarou už dávnejšie.

A pred niekoľkými dňami ukrajinské médiá oznámili, že Turecko súhlasilo s dodaním samohybných húfnic T-155 Firtina Ukrajine. Ide o prvú dodávku takého druhu zbraní z Turecka, doteraz Ukrajinci dostávali od Turkov len drony a muníciu.

Aj napriek veľkému ruskému roztrpčeniu, ktoré vyplýva zo správania Turecka, sa nezdá, že by spolu obe krajiny prestali rokovať v „priateľskom duchu“. Svedčí o tom aj posledný telefonát ministrov zahraničia oboch krajín.

Ruský minister Sergej Lavrov preberal s tureckým ministrom Hakanom Fidanom nielen „podraz“ s prepustením Ukrajincov vrátane špičiek Rusmi nenávideného pluku Azov, ale aj tzv. obilnú dohodu. Po rozhovore sa napätie medzi Moskvou a Ankarou znížilo.

Mnohí komentátori poukázali na to, že Rusko skrátka nemá silu bojovať na diplomatickom poli s ďalším veľkým protivníkom. Naopak, Moskva má už tak málo partnerov, že sa tých posledných nesmie zbaviť, ani keď jej vrážajú, ako písali ruské médiá, jeden nôž do chrbta za druhým.

Okrem toho Rusko potrebuje Turecko aj ako obchodného partnera. Aj tých má nedostatok. A tak turecké paradajky stále prichádzajú na pulty ruských obchodov. A nielen paradajky.

Turecko hrá svoju veľkú šachovú partiu a vlastne v tejto chvíli nemá čo stratiť. Získať sa snaží veľa.

Svedčí o tom aj Erdoganova výzva tesne pred samitom: „Obraciam sa na tie krajiny, ktoré nútia Turecko už vyše 50 rokov čakať pred bránou EÚ. Najskôr otvoríte cestu Turecku do EÚ, potom my otvoríme cestu Švédsku do NATO, ako sme to už urobili v prípade Fínska.“

Znelo to ako ultimátum, ale ultimátum to nebolo. Turecko do EÚ zatiaľ nepochybne prijaté nebude, zatiaľ čo vstup Švédska sa zdá byť odblokovaný a krajina by sa mohla stať 32. štátom NATO už v najbližších týždňoch. Rusku napriek.

Putinovo poníženie a Erdoganov pragmatizmus

Ako napísal ruský opozičný novinár Igor Jakovenko, po vodcovi vagnerovcov a strojcovi ozbrojenej vzbury Jevgenijovi Prigožinovi je Erdogan ďalším Putinovým „spojencom“, ktorý ho nevídane ponížil. „Turecká šabľa“ podľa Jakovenka prenikla do Putinovho chrbta ako po masle. „Čistia si o neho topánky už skoro všetci,“ napísal Jakovenko.

„Turecko dnes vôbec nie je tou krajinou, s ktorou by Rusko mohlo aktívne viesť spor alebo vstúpiť do konfliktu. Turecký prezident je takmer jediným svetovým lídrom, ktorý sa ešte stále s Vladimirom Putinom baví. A Kremeľ si to uvedomuje. Erdogan sa tradične riadi svojimi záujmami, nie priateľstvom alebo spoluprácou,“ napísala spravodajkyňa BBC Olga Prosvirova.

A tak sa zdá, že Rusko by nakoniec mohlo pristúpiť na ďalšie predĺženie obilnej dohody, prehltnúť dokonca aj dodávky tureckých húfnic Ukrajine a zabudnúť na priateľovu zradu. Teraz Turecko získava čiastočne oprávnene pocit, že ako regionálny líder môže ukázať vztýčený prostredník aj priestorovo rozľahlejšiemu štátu s jadrovou výbavou.

Teraz ho viac ako inokedy potrebuje ako Západ proti Rusku (napokon preto je členom NATO), tak aj Rusko proti Západu.