Na majstrovstvách Európy v roku 1976 pomohol Švehlík československému tímu získať zlato

Príbeh spracovali dokumentaristi z organizácie Post Bellum, ktorá vyhľadáva a dokumentuje spomienky pamätníkov na totalitné režimy 20. storočia. Aj vďaka vašej podpore budú môcť zaznamenať ďalšie príbehy, aby sa na ne nezabudlo a minulosť nemohol nikto spochybniť. Máte tip na pamätníka, ktorého príbeh by sme mali spracovať? Napíšte nám.

Futbalový útočník Ján Švehlík je legendárny hráč Slovana, s ktorým vybojoval tri tituly majstrov Československa.

V československej reprezentácii pôsobil päť rokov. Vo finále na majstrovstvách Európy v roku 1976 v Belehrade strelil gól Nemcom. Tešil sa z európskeho zlata. Ako jediný z úspešnej slovanistickej generácie zo 70. rokov stále aktívne pôsobí v slovenskom futbale. Je vedúcim A mužstva Slovana.

V marci tohto roku ho zapísali do Siene slávy slovenského futbalu.

Pozvánka do B mužstva Slovana

Ján Švehlík sa narodil v roku 1950 v obci Lovča. Obidvaja rodičia pracovali v hlinikárni – vtedy sa volala Závod Slovenského národného povstania.

V Žiari nad Hronom aj začal hrávať futbal v žiackom výbere pod vedením trénera Ľuptáka.

V rokoch 1964 – 1969 navštevoval Spojenú priemyselnú školu spojovej techniky v Banskej Bystrici, a hoci mu ponúkli miesto vo väčšom klube, zostal verný dorastencom v Žiari nad Hronom pod vedením trénera Přeneka.

Mal individuálnu prípravu – raz do týždňa dochádzal na tréning a cez víkend hral zápasy. Bývalý hráč priznáva, že hoci techniku mal dobrú, chýbal mu kondičný tréning.

Počas tréningu zažil v Žiari nad Hronom vpád spojeneckých vojsk do Československa v roku 1968. Tanky síce nevidel, ale v meste sa ozývala streľba.

Vtedy ako osemnásťročný chlapec nechápal, ako sa toľko rokov po vojne môže také niečo udiať. Keď išli na zápas, videl, že letisko Sliač obsadili okupanti.

V celoslovenskej dorasteneckej lige si Švehlíka všimli hľadači talentov pri víťaznom zápase nad Slovanom, kde skóroval. Keď nastúpil na vysokú školu, Univerzitu Komenského, na štúdium práva, mal už v rukách pozvánku do B mužstva Slovana.

Bratislavský futbalový klub mal v tom čase tri mužstvá a bol na Slovensku pojmom. Chlapec z malej dediny o takom úspechu ani nesníval. Prechod do najvyššej súťaže preňho nebol jednoduchý. Cítil deficit kondičnej prípravy a vraví, že práve v tomto bode dochádzalo k veľkému triedeniu talentov.

Mnohí mladí hráči prechod do profesionálnej ligy nezvládli. On, naopak, po roku v B mužstve plynule prestúpil do A mužstva. Na zápasy sa chodili pozerať aj tréneri z najvyššej súťaže.

„Prvý prvoligový zápas vám vždy utkvie v pamäti. Hrali sme v Trenčíne v roku 1970, keď už bol Slovan istý majster. Tam ma prvý raz tréner Michal Vičan zaradil do základnej zostavy. Remizovali sme 0:0. Potom nastali oslavy majstrovského titulu. Vtedy nás fanúšikovia – taxikári zobrali do áut a vozili po celej Bratislave,” smeje sa bývalý útočník, ktorý so Slovanom získal tri československé tituly (1970, 1974 a 1975) a dva Československé poháre (1974, 1982).

Skrytý profesionalizmus

V československej lige má Švehlík na konte 296 štartov. Strelil 79 gólov. To, že bol kmeňovým hráčom Slovana, považuje za šťastie. Vďaka klubu vycestoval do rôznych krajín, ako Španielsko, Anglicko či Taliansko. Španieli mali výbornú techniku. Angličania zasa nasadenie, tempo hry a legendárne šmýkačky. Pre mladého futbalistu bolo hrať s európskymi klubmi veľmi prínosné.

„V Španielsku boli napríklad tradičné turnaje, kde boli štyri mužstvá. Brali nás ako sparingpartnera. Nakoniec sme tie turnaje vyhrali a nosili sme domov metrové poháre. Konfrontácia s kvalitnými mužstvami potom Slovanu pomohla aj v tom, že dlhé roky vládol československej lige, v ktorej boli tiež kvalitné mužstvá – Sparta, Slávia, Dukla, Bohemians, Ostrava, Trnava, Košice. My sme mali medzinárodnú konfrontáciu a tým sme boli o krok pred ostatnými. Pomohlo nám to aj v medzinárodnom meradle,” vysvetľuje bývalý futbalista.

V čase voľna mali možnosť navštíviť historické pamiatky či mestá, vnímali rozdielnosť tovaru v obchodoch či v spôsobe života.

Keď hralo Československo v zahraničí, na zápas sa chodili pozerať aj emigranti. Hráči však boli opatrní. Nikdy sa nestretávali v hoteli, radšej šli do reštaurácií alebo sa stretli na ulici. Občas prenášali do krajiny listy, ktoré potom posunuli ich adresátom.

V Československu boli hráči vedení ako zamestnanci podnikov. Ján bol formálne zamestnaný v chemických závodoch „dimitrovka“, kam si chodieval po výplatu.

V skutočnosti sa naplno venoval futbalu. Za vyhraté zápasy a turnaje dostával prémie. Po rôznych úspechoch hráči chodili na besedy. Bol to taký skrytý profesionálny futbal.

V období socializmu boli futbalové tribúny plné divákov a chodili tam aj rodiny s deťmi. Švehlík pripomína aj večný boj so slovenským súperom Spartakom Trnava, kde bola kvalita hráčov vysoká. Bolo to mužstvo, ktoré malo tiež sériu víťazstiev ako majstrov Československa.

Súboje boli náročné najmä vďaka celej trnavskej obrane, ktorá bola tvrdá, niekedy až za hranicu. Na pravej strane Karol Dobiáš, na ľavej Hagara, stoperi Jarábek s Majerníkom. Málokedy však na štadióne dochádzalo k potýčkam. Fanúšikovia si to vybavovali v krčme.

Cesta do reprezentácie

Švehlík v roku 1971 už začal stabilne hrávať, preto začal pokukovať po československej reprezentácii do 23 rokov (dnes je do 21 rokov). Nakoniec sa mu tam podarilo dostať a v roku 1972 získal s mladým výberom ČSSR titul majstrov Európy.

Vďaka tomu plynule prešiel do mužskej reprezentácie, ale konkurencia tu už bola oveľa väčšia.

Prvý zápas v reprezentačnom drese mužov absolvoval v roku 1974 proti Francúzom na štadióne Sparty Praha. Československo remizovalo 3:3. Samozrejme, v československom tíme vznikali vášnivé diskusie medzi dvoma národmi.

„Česi si mysleli, že by v nominácii malo byť viac ich hráčov. To sa prejavilo aj pri nominácii na majstrovstvá Európy. Vo finále bolo osem Slovákov a traja Česi. Museli to akceptovať. V tom období, keď sa konalo finále majstrovstiev Európy (1976) a celý postupový proces, bol najlepším mužstvom v Československu Slovan. Čiže bolo logické, že odtiaľ bolo najviac hráčov. Potom tam bol ešte Karol Dobiáš či Jozef Móder. Česi to ťažko brali. V konečnom dôsledku uznali, že nominácia bola správna, keďže sa dosiahol úspech. Vždy tam však bola konkurencia a trenice o to, prečo je v nominácii toľko Slovákov. Hlavný tréner Václav Ježek to mnohokrát vysvetlil v novinách a museli to akceptovať. Aj keď s ťažkým srdcom.”

Cesta k titulu majstra Európy bola náročná

Československo malo v skupine Anglicko či Portugalsko. Veľké šance im nikto nedával.

Najväčším zážitkom pre Švehlíka bolo hrať pred osemdesiattisíc divákmi na starom štadióne Wembley v Anglicku. Reprezentácia vtedy prehrala 3:0. Verejnosť bola skeptická. V skutočnosti sa Čechoslovákom v závere zápasu zranili hráči a dostali rozhodujúce góly. Švehlík uvádza, že to nebolo jednoznačné víťazstvo. Verili, že doma môžu vyhrať.

Pamätný zápas s Anglickom na Tehelnom poli museli prerušiť pre hmlu. Odveta sa dohrávala na druhý deň a Československo vyhralo 2:1.

Potom reprezentácia vyhrala aj s Portugalskom. Vtedy malo mužstvo takú sériu neprehratých zápasov, že mohlo poraziť kohokoľvek.

Švehlík priznáva, že sebavedomie im dodávali najmä tréneri ako Jozef Vengloš. Keď vyhrali, postúpili na záverečný turnaj do Belehradu a Záhrebu. Vtedy o titul majstra Európy bojovali štyri mužstvá: Juhoslávia, Nemecká spolková republika, Holandsko a ČSSR.

„Popri gigantoch vtedajšieho futbalu to v záverečnom turnaji vyzeralo, že sme len do počtu. Mali sme však šnúru dvadsiatich víťazných zápasov, mužstvo bolo stabilizované a sebavedomé.“

Turnaj sa začínal v Záhrebe. Na základe žrebovania dostalo ČSSR ako protihráča Holandsko. Švehlík sedel na lavičke. Bol to ťažký zápas, pršalo, československí hráči však podali vynikajúci výkon a vyhrali. Rozhodcovia však vylúčili počas zápasu Bobyho Poláka, vynikajúceho stredopoliara z Košíc. Dostal stopku na jeden zápas, takže vo finále nemohol nastúpiť.

Nemci v druhom zápase porazili domácu Juhosláviu. Finále bolo jasné: ČSSR – NSR. „Do Belehradu som cestoval v podstate ako náhradník, keďže konkurencia na mojom poste útočníka bola veľmi silná. V semifinále vylúčili Jaroslava ‚Bobbyho‘ Polláka a tréneri Ježek s Venglošom sa radili, koho na jeho post nominujú do finále. Vengloš mi vždy tvrdil, že som na to mal výkonnosť, ale ja si myslím, že ma tam trošku presadil. Nikdy mi to však osobne nepotvrdil. Ich voľba mala logiku v tom zmysle, že vpredu hral Marián Masný, útočník európskych kvalít. Boli sme zohratí zo Slovana. Tréneri zrejme predpokladali, že by nám to mohlo spolu fungovať.”

Švehlík sa dostal do základnej zostavy. Dobrá voľba trénerov sa potvrdila už okolo 10. minúty, keď dal otvárací gól.

„Dostal som prihrávku, spracoval som ju a vystrelil. Už to bola gólová šanca, len brankár ju vyrazil. Ešte raz sa mi vrátila prihrávka a potom už bola odkrytá brána, tak som to tam strelil. Takže taký jednoduchý gól. Dal som oveľa krajšie góly. Ale tento bol veľmi dôležitý a položil základ nášho úspechu. Neskôr sme viedli 2:0, gól dal Karol Dobiáš.“

Nemci postupne vyrovnali na 2:2. Švehlík skončil po zranení na lavičke. „Už sme pozerali na hodinky, že sme majstri, a oni vyrovnali. Hrali do posledných sekúnd.“

Predĺženie neprinieslo nič. „Potom prišli penalty,“ spomína Švehlík. „Naši fantasticky kopali. A potom prišla svetovo známa Panenkova penalta. Taký ten ľahký kop do stredu brány, kde sa predpokladá, že brankár bude riskovať roh. Tak sa aj stalo. A tým sme boli majstri Európy. Obrovská radosť. Niečo neuveriteľné.”

Zranený Švehlík, ktorý mal po zápase bolesti hlavy, veľké oslavy nezažil. Buchlo sa len šampanské v hoteli. Po návrate to bola veľká sláva, hráči aj funkcionári dostali odmeny a štátne vyznamenania.

Po úspechu v Belehrade mali hráči ponuky do zahraničia. Ján konkrétne z Holandska a Rakúska. Ondruš a Masný mali ešte lepšie. Najvyšší telovýchovní funkcionári im to však zatrhli: mali zostať doma a byť vzormi pre mládež.

Do úvahy pripadala ešte emigrácia. „Mnohých nás to mrzelo. Mohli sme si finančne prilepšiť a zároveň sa udržať vo forme. Vek je v športe dôležitý faktor. Vtedy sme mali okolo tridsiatky. Nemohol som však byť egoista. Keby som emigroval, trpeli by rodina a aj rodičia. Keď som išiel do Belgicka do druhej ligy, už som bol za zenitom,“ priznáva bývalý profesionálny hráč.

Vykúpenie z klubu

Popri futbalovej kariére sa mu zároveň podarilo doštudovať právnickú fakultu. V reálnom živote však právnickú prax nikdy nevykonával.

Po skončení školy chcel futbalista požiadať o odklad základnej vojenskej služby. S manželkou Máriou, s ktorou sa zoznámil na strednej škole, totiž mali dve malé deti. Odklad nedostal, namiesto toho ho povolali na rok do armádneho klubu Dukla Praha.

„V tom roku 1977, keď som tam pôsobil, boli majstri ČSSR, ale veľmi som sa o to nepričinil. Mali podpísaných veľa hráčov, ale chceli mať aj silnú lavičku. Vedel som, že to bude zložité. Hrával som málo,“ upozorňuje.

Po skončení vojenskej služby mal plán vrátiť sa do Slovana. Prišlo vážnejšie zranenie a profesionálny futbalista stratil ďalší rok. Podľa jeho slov Slovan postupne strácal kvalitu a prichádzali priemerní hráči.

V aktívnej futbalovej kariére sa československý hráč rozhodol pokračovať dva roky v belgickom Hasselte, odkiaľ dostal ponuku.

„V lete 1982 som mal povolenie zo zväzu, chýbal mi len jeden papier. Zastrešovala nás Telovýchovná jednota Slovan, ktorá mala na starosti rôzne športy – futbal, hokej, tenis či basketbal. Potreboval som od nich papier, že súhlasia s tým, že idem do zahraničia. Čas bežal a papier nie a nie od nich dostať,“ spomína.

„Trochu som bol z toho rozladený, že som pre klub za dvanásť rokov niečo urobil. Nevedel som, v čom je problém. Potom mi jeden funkcionár pošepol, že predseda futbalistov chce, aby som doniesol za seba náhradu, a bude to vybavené. Chápavý som dosť. Mal som doniesť hráča, ktorého by som vyplatil. Tak sa aj stalo a odrazu bol papier na stole. To ma v tom čase dosť zarazilo, lebo som si myslel, že som pre Slovan odviedol dosť.“

Rozdelenie Česko-Slovenska v roku 1993 Švehlík uvítal. Predpokladal, že bude lepšie, keď si Slovensko budeme spravovať sami. Z futbalového hľadiska to bolo mínus, lebo odišli nosné mužstvá, oslabila sa liga a úroveň klubov klesla.

Posledný futbalový klub, v ktorom aktívne pôsobil do štyridsiatky, bol v rakúskom meste St. Pölten. Potom už plynulo prešiel na trénerskú dráhu.

Na poste asistenta trénera, trénera či vedúceho mužstva bol pri veľkom počte ďalších úspechov Slovana. Aktuálne pôsobí na poste vedúceho A mužstva a naďalej je súčasťou klubu, s ktorým spojil veľkú časť svojho života.

Je držiteľom ocenenia Fair play MUDr. Ivana Chodáka (2008), fair play SOV (2017) a čestným členom Slovenského futbalového zväzu (2016).

Príbeh bol zdokumentovaný vďaka projektu, ktorý podporila Nadácia Tipsport.