Kunderove knihy by mali byť povinnou literatúrou pre každého, kto chce pochopiť, o čom je svet (anketa)

Milan Kundera pochádzal z Československa a stal sa jedným z najznámejších svetových autorov 20. storočia. Preslávili ho sarkazmom a erotickými scénami nabité romány, v ktorých zachytil absurdnosť a dusivú atmosféru neslobodnej spoločnosti.

Kundera zomrel v Paríži vo veku 94 rokov. Prežil tam polovicu života, získal francúzske občianstvo aj Veľkú cenu Francúzskej akadémie za celoživotné dielo. Jeho meno sa viackrát skloňovalo medzi adeptmi na Nobelovu cenu za literatúru, hoci ju za svojho života nezískal.

Do povedomia intelektuálnych kruhov a literárnej kritiky sa zapísal zbierkou poviedok Směšné lásky a predovšetkým debutovým románom Žert, ktorý vyšiel v roku 1967. Bol to jeho prvý a zároveň posledný román, ktorý na niekoľko rokov vyšiel v češtine. Po okupácii patril k zakázaným autorom a rozhodol sa emigrovať. Svetovou literárnou senzáciou sa v roku stal 1984 román Nesnesitelná lehkost bytí, ktorý bol sfilmovaný a preložený do 44 jazykov vo svete. Posledný román, ktorý napísal v češtine, bola Nesmrtelnost (1990), odvtedy písal po francúzsky.

Pre Paris Review v roku 1983 povedal: „Mojou celoživotnou ambíciou bolo spojiť najvážnejšie otázky s maximálnou ľahkosťou formy. Kombinácia ľahkomyseľnej formy a vážnej témy okamžite odhaľuje pravdu o našich drámach (takých, ktoré sa odohrávajú v našich posteliach, ako aj tých, ktoré hráme na veľkej scéne dejín) a ich hroznej bezvýznamnosti. Zažívame neznesiteľnú ľahkosť bytia.“

Približne od roku 2000 sa Milan Kundera vyhýbal verejným vystúpeniam a rozhovorom. V roku 2008 priniesol český Respekt článok o tom, ako vraj Kundera ešte ako študent udal komunistickej polícii Miroslava Dvořáčka, ktorého do Československa vyslala exilová tajná služba. Po udaní skončil Dvořáček na dlhé roky vo väzení. Kundera sa obhajoval, že to nebola pravda, zastali sa ho aj významní svetoví spisovatelia.

V posledných rokoch opäť vychádzali Kunderove knihy v češtine aj v slovenčine. Jeho tvorbu uzatvára útly román Sviatok bezvýznamnosti, ktorý vyšiel v roku 2020.

Silvester Lavrík

spisovateľ

Pre moju generáciu bol v čase prebúdzania sa nášho čitateľského apetítu jedným z ikonických autorov. Mýtický hrdina, ktorý na nás kýval zo sveta živých. Trochu sme mu závideli, trochu neverili, ale dychtivo sme hltali a obdivovali jeho literárny aj životný apetít. A neskôr sme mu závideli… talent, kariéru, zástupy čitateľov. To všetko pomaly vybledlo a ostala len čitateľova vďačnosť za zážitky z jeho románov. No a potom je tu ten druhý Kundera, ten, o ktorom sme sa dozvedali aj to, čo sme vedieť nechceli – od jeho kapriciózneho zákazu vydávania textov v jeho bývalej vlasti až po jeho posledný román, v ktorom sám úspešne pochyboval o tom, či ho bolo treba napísať. A vydať. Nech je, ako chce, ja osobne – ako čitateľ aj ako homo politicus – mu vďačím za veľa.

Peter Darovec

literárny kritik

Patrilo by sa aspoň v tejto chvíli splniť Kunderovo desaťročia opakované a nikdy nesplnené prianie, aby sa verejne nehovorilo o ňom (ani ako o autorovi a už vôbec nie ako o osobnosti) a namiesto toho sa pozornosť plne venovala jeho dielu – najmä tomu prozaickému.

Tak som si pri letmom pohľade na ten polmeter Kunderových próz v mojej knižnici položil otázku, čím sa odlišujú od tých ostatných. Krátka a rýchla odpoveď, ktorú si vyžaduje žáner ankety, znie: vynikajú prenikavo inteligentným spochybňovaním všetkého, čo je nám zdanlivo jasné, o čom sme pred ich čítaním ani nemali dôvod pochybovať. Tie pochybovačné prózy by nás vlastne mali rušiť v našom pokoji, znervózňovať pri užívaní našich istôt – mali by sme sa im teda azda aj vyhýbať, lenže ony sú pri všetkej svojej intelektuálnej náročnosti mimoriadne zábavné, čitateľsky otvorené, ľudsky zrozumiteľné a vtipné. Sú to skvelé prózy, ktoré si plnohodnotne vystačia aj bez svojho autora. Živého či mŕtveho.

Martin Bútora

sociológ a diplomat

Mali sme šťastie. Bolo to 31. júla 1968, vracali sme sa s priateľom Michalom Horským z pražských rozhovorov s intelektuálmi o česko-slovenských vzťahoch, predtým nám v Brne odpovedali Jan Skácel a Jan Trefulka. „Nebolo rozumné v minulých rokoch, že sa o Morave vravelo len v poveternostných správach,“ povedal nám Skácel a Trefulka dodal, že namiesto
„jediného centra národného života by sme mali pamätať na to, že i mimo Prahy žijú ľudia , ktorí sú schopní samostatne myslieť a tvoriť a ktorí majú právo rozhodovať o využití prostriedkov, čo sami vytvorili“.

Správa z cesty po Morave vyšla v Kultúrnom živote 19. júla 1968, pre jej pokračovanie o reakcie z Čiech sa nám podarilo získať vyjadrenia od redaktorov Literárnych listov Milana Jungmanna, Ludvíka Veselého, Sergeja Machonina a Petra Pitharta, všetci štyria reagovali s porozumením na naše otázky o slabšom pochopení či nezáujme českej verejnosti o slovenské záležitosti v Čechách, Machonin hovoril o „hlboko zakorenenom pocite nadradenosti“, Jungmann pripomenul, že „Česi päťdesiat rokov stotožňovali svoju štátnosť s československou štátnosťou“, Pithart pripomenul, že Česi „si odvykli si od zdravého národného cítenia, priam masochisticky sa vysmievali nevyhnutne ochabnutým symbolom češstva“.

Odpovede Milana Kunderu sa nám získať nedarilo, dozvedeli sme sa však jeho brniansku adresu, a tak sme to skúsili. Otvorila nám trochu prekvapená a zdržanlivá pani Věra. Keď jej manžel začul slovenčinu, pozval nás dnu, a od tej chvíle sme sa zrazu ocitli v inom teréne, Kunderovi totiž telefonoval niekto z Čiernej nad Tisou, kde