Mier s Ruskom za každú cenu je omyl radikálnych pacifistov

Autor je právnik a politológ

Dennodenne sme konfrontovaní s hrôzami vojnového konfliktu vo východnej Európe, ktorého nateraz vrcholnou fázou je rozsiahly ruský útok proti Ukrajine rozpútaný vo februári 2022. Je prirodzené, že okrem rozhodnutia pomôcť obeti a zastaviť a potrestať agresora sa ozývajú aj hlasy po rýchlom ukončení konfliktu, a to hneď – „aby už bol pokoj“ a „aby sa dohodli“.

Volá sa teda po rýchlom zastavení paľby, a to na aktuálnej bojovej línii „a potom nech sa rokuje“, alebo sa Ukrajinci majú proste vzdať a podriadiť sa Rusom – „pochopiť, kam patria, a nevzdorovať“. Hlavne, nech už netečie krv… A vôbec: „My sme sa v roku 1968 kultivovane vzdali, tak čo teraz Ukrajinci vymýšľajú.“

Tieto názory však vyplývajú z naivity, neznalosti fungovania medzinárodných vzťahov, nepochopenia podstaty ruských zámerov, z absencie túžby po slobode, z mentálnej pohodlnosti a zo snahy po akomsi okamžitom skratkovitom riešení bez ohľadu na budúce následky. Možno aj z podivnej akceptácie podriadenosti voči Rusku a z prijatia ruskej predstavy, že národy východnej a strednej Európy (vrátane Slovenska) majú byť v nejakej forme ovládané Moskvou a ten, kto sa tomu protiví, si zaslúži potrestanie.

„Dohoda“ v ponímaní zástancov tohto naratívu vlastne znamená podriadiť sa Rusku výmenou za to, že ich Rusko vo vojne nezničí, a za drobné ústupky v podobe akejsi lokálnej autonómie pre ovládaný národ. Teda model, v akom existovalo Česko-Slovensko v rokoch 1948 – 1989, a v ktorom sa mnohí naši najmä starší občania voľky-nevoľky naučili fungovať a spätne si nepriznávajú, že im v podstate pokazil život – ba práve naopak, považujú tú dobu za svoje najlepšie roky, čo je ľudsky pochopiteľné.

No a v perspektíve takéhoto prijatia ruského programu „desuverenizácie“ národov strednej a východnej Európy (najmä Ukrajiny, Bieloruska, Gruzínska a Moldavska) sa úplne pochopiteľným stáva, že v mene dosiahnutia „pokoja zbraní“ sa tlačí na obeť – teda Ukrajinu, aby rýchlo kapitulovala a „akceptovala nevyhnutné“ – ale nie na agresora. Veď ani proruskí priaznivci nepredpokladajú, že Rusko privedú k rozumu a presvedčia na ukončenie vojny, a preto to skúšajú v prípade tej slabšej a od zahraničnej pomoci závislejšej strany. Pripomína to však situáciu, keď v prípade toxického partnerského vzťahu sa nalieha na týranú ženu, aby bola rozumnejšou, ustúpila, podriadila sa násilníckemu manželovi a tak sa navonok „zachovalo dekórum rodiny a pokoj v dome“ a vlastne sa nič nemuselo riešiť. Je to dokonalé prevzatie ruského naratívu, že za vojnu sú zodpovední Ukrajinci, lebo sa nechcú vzdať a podriadiť sa Rusku, ktoré má akési historické právo ich ovládať.

S tým je spojené aj volanie po zastavení vojenskej a inej pomoci Ukrajine v naivnej viere, že keď nebudú „dodávané zbrane“, tak sa rýchlo dosiahne mier. Toto volanie však vôbec neberie do úvahy rozdielne vojenské kapacity Ruska a Ukrajiny a ani nepožaduje, aby zbrane a celé vojenské jednotky do bojovej zóny nevysielalo Rusko. Asi znova v očakávaní, že keď Rusko rýchlo porazí Ukrajinu, bude rýchlo pokoj. Ak si opäť môžeme pomôcť príkladom z bežného života, tak je to, akoby v polepšovni nejaký silný grázlik mlátil za veľkého kriku slabšieho spoluchovanca a ostatní mu nielenže nepomohli, ale ešte toho chudáka aj pridržali, aby ho ten gauner rýchlo dotĺkol na smrť, nech len ten nepríjemný plač rýchlo ustane (teda dokiaľ si nenájde ďalšiu obeť – ale kto by riešil zajtrajší deň, pravda? A ten zajtrajší konflikt vyriešime predsa rovnako rýchlo).

Všetky tieto názory však vychádzajú z nesprávnych predpokladov a panikárskeho uvažovania.

Omyly krajných pacifistov

Predovšetkým sa snažia uplatniť na súčasnú rusko-ukrajinskú vojnu ten model riešenia, alebo aspoň „zamrazenia“ konfliktu, aký veľakrát uplatnila OSN v období po roku 1945: rýchlo sa medzinárodným sprostredkovaním dosiahne pokoj zbraní, línia prímeria sa stanoví na základe existujúceho frontu a zúčastnené štáty začnú rokovať o sporných otázkach. Takto to však môže fungovať len v prípade, keď pre obe strany ide v konflikte len o podružné záležitosti – čo môže byť napríklad lokálny pohraničný spor, spor o vodné zdroje, o prístup k medzinárodným vodám, súperenie o kontrolu plavby, rybolovu, o ťažobné kvóty a pod., keď obe strany majú záujem na mierovom riešení a vypuknutie ozbrojených bojov chápu ako výsledok nedorozumenia, straty kontroly nad jednotkami v teréne atď.

Tam, kde išlo o zásadný existenčný rozpor a kde absentovala vôľa po mierovom pokojnom riešení sporov, tento mechanizmus zlyhal. Viedol vždy len k dlhodobému a traumatizujúcemu „zamrznutému konfliktu“ a dlhodobej okupácii (cypersko-turecká vojna v roku 1974) bez skutočného riešenia alebo dokonca k tomu, že po slávnostnom dosiahnutí prímeria a po stiahnutí zahraničnej pomoci tá silnejšia strana prímerie využila na preskupenie síl a potom súpera doslova prevalcovala. (V čase druhej vietnamskej vojny bola v januári 1973 podpísaná Parížska mierová dohoda o odsune amerických vojsk a mierovom kompromisnom regulovaní situácie v Južnom Vietname. Avšak ako americké vojská odišli, komunistické sily využili situáciu, do dvoch rokov dobyli Saigon a svojich partnerov z mierových rokovaní zlikvidovali.)

Žiaľ, súčasná rusko-ukrajinská vojna nepatrí do kategórie pohraničných konfliktov s obmedzenými cieľmi alebo akýchsi nedorozumení, ktoré sa dajú rýchlo urovnať. Pre obe strany má zásadný charakter.

Ukrajina bojuje za svoju existenciu, za svoju územnú integritu a suverenitu. Tento cieľ je plne v súlade s medzinárodným právom, Chartou OSN,  so Záverečným aktom Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe a s množstvom iných dokumentov vrátane napríklad Základného aktu medzi Ruskom a NATO z roku 1997. V priebehu rokov 2022 – 2023 bola v tomto plne podporená viacerými rezolúciami Valného zhromaždenia OSN, ktoré jasne odsúdili ruskú agresiu a požadujú obnovu územnej celistvosti Ukrajiny. Medzinárodné právo nepripúšťa iný výklad. Žiadne ruské „historické právo“ na Krym, Ukrajinu a ani právo na „impérium“ či „zónu vplyvu“ neexistujú. Nemožno priznať ani žiadny ruský nárok na akési „bezpečnostné predmostie“ alebo „neutrálnu zónu“, ktoré by popierali právo miestnych národov slobodne rozhodovať o vlastnom osude. Nedá sa predsa predpokladať, že by Ukrajinci, Bielorusi, Gruzínci a iné národy v danom regióne (asi tak 100 miliónov ľudí) chceli existovať len ako ruskí vazali alebo ako spomenuté ruské bezpečnostné predmostie a nežiť plnohodnotný národný a politický život – do čoho patrí aj sloboda rozhodnúť sa v prospech členstva v NATO a EÚ.

Ak má Rusko obavy o vlastnú bezpečnosť, tak ako všetky ostatné štáty by sa malo predovšetkým dohodnúť so svojimi susedmi na mierových vzťahoch – nie ich napádať. To predsa prirodzene vedie k tomu, že intenzívne vyzbrojujú, snažia sa silou-mocou dostať do EÚ a NATO a túžia mať napríklad na svojom území spojenecké vojská ako záruku ochrany pred ruskou agresivitou. Ak si Rusi nevedia predstaviť vlastnú bezpečnosť inak, než že budú ovládať svojich susedov, tak je čisto problém v ruskej mentalite – nie je nutné ich v takomto presvedčení podporovať. Rusko si nemôže zaisťovať vlastnú bezpečnosť na úkor slobody a bezpečnosti iných národov – tie predsa na ne majú rovnaké právo!

Ruským „bezpečnostným záujmom“ sa navyše pred rokom 2014 priamo či nepriamo vyšlo mnohokrát v ústrety – výraznou redukciou ozbrojených síl krajín strednej Európy, postupným sťahovaním amerických síl z kontinentu, záväzkom NATO zo spomenutého Základného aktu nerozmiestňovať na východnom krídle NATO podstatné a dlhodobo pôsobiace vojenské sily a zariadenia a pod.

Trocha nadnesene možno povedať, že západné krajiny sa tak snažili o ruskú dôveru a spoluprácu, že v roku 2014 medzi západnou ruskou hranicou a americkými a nemeckými posádkami v Porýní (teda v pásme širokom asi 1300 kilometrov) neexistovala žiadna vojenská sila, ktorú by Rusko muselo brať skutočne vážne – a týka sa to aj vtedajšej poľskej armády. Rusko mohlo byť úplne spokojné a považovať svoju západnú hranicu za najbezpečnejšiu a najstabilnejšiu zo všetkých.

Navyše Rusko ako jadrová a vojenská veľmoc sa o nejakú svoju bezpečnosť príliš obávať nemusí. Nikto príčetný ani nemôže rozumne predpokladať, že by politici a občania krajín EÚ a NATO (vo svojej podstate usadení malomeštiaci a pacifisti) horeli túžbou nasadnúť do tankov a potiahnuť do Ruska – ak k tomu nebudú ruským správaním vyslovene donútení. Aj reakcia v roku 2014 bola veľmi vlažná, azda v nádeji, že Rusko sa uspokojí s Krymom či Donbasom a nebude v agresii pokračovať.

Lenže reči o „bezpečnosti“ sú z ruskej strany len propagandistickou zásterkou pre naivných Európanov a Američanov. Najlepším dôkazom, že ruské ciele sú iné než zaistenie si bezpečnosti, je aj samotné ruské konanie. Ak by sa aj v nejakom nesprávnom videní situácie ruské vedenie domnievalo, že si potrebuje na východnej Ukrajine vytvoriť nejakú bezpečnostnú zónu, tento cieľ mohol byť naplnený jednoduchým vojenským obsadením daného územia pri zachovaní formálnej príslušnosti k Ukrajine alebo akejsi Krymskej kvázirepublike (takýto stav by medzinárodnú verejnosť menej dráždil, lebo by navonok nenarúšal princíp neporušiteľnosti hraníc a stále by vzbudzoval ilúziu dočasnosti). Ale nie, obsadené územia a dokonca aj také, ktoré ruské vojská neovládli, prezident Putin právne pričlenil k Ruskej federácii, čím vlastne sám sebe alebo svojim prípadným nástupcom zjavne skomplikoval cestu k mierovému urovnaniu.

Tu treba uviesť, že ospravedlnením ruskej agresie nemôže podľa medzinárodného práva byť ani žiadna vnútorná politika ukrajinského štátu. Na posúdenie prípadných sťažností slúžia iné mechanizmy – napríklad Rady Európy a Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe. No vždy sa ukázalo, že ruské tvrdenia o tom, že politika Ukrajiny je „nacistická“ a „jej cieľom je výrazne obmedziť práva ruskej menšiny na Ukrajine“, sa potvrdili azda len v zopár drobnostiach a sú smiešne. Prípadná otázka používania ruštiny v úradnom styku a na školách rozhodne nemôže byť legitimizáciou vojenskej agresie a okupácie a ani predchádzajúcej intervencie v prospech bábkových separatistických kvázirepublík. Aj z pohľadu prirodzeného práva a morálky proste absentuje úmernosť – spory o používanie jazyka a interpretáciu dejín nemôžu Rusko oprávniť k tomu, aby vojensky vpadlo do susedného štátu a vyhrážalo sa zvyšku sveta jadrovou vojnou.

Zo strany Ruska tak ide jednoznačne o vojnu dobyvateľskú a agresívnu. Porovnateľnú s vojnami, aké v minulosti viedlo nacistické Nemecko alebo európski, americkí a ruskí kolonizátori v 19. storočí. Jej cieľom je likvidácia samostatnej ukrajinskej štátnosti, potlačenie ukrajinskej etnickej osobitosti, fyzická likvidácia ukrajinskej politickej a kultúrnej elity a obnova ruského impéria ako veľkého ruského štátu, ktorý „prirodzene“ do seba inkorporuje priamo alebo nepriamo mnohé početné cudzie národy (Ukrajinci, Kazachovia – ale aj Poliaci, Estónci, Fíni, Rumuni, Slováci…).

Aby to človek pochopil, stačí pravidelne sledovať ruské médiá a vyjadrenia ruských predstaviteľov. V Rusku sa o tom hovorí vcelku otvorene a nezakryto (rôzni „eurázijci“, „imperci“, „turbo-patrioti“, „vojenkori“, „telepropagandisti“).

Vyjadrenia o potrebe obnovy ruskej kontroly nad územím bývalého ZSSR a Varšavskej zmluvy veľakrát zopakoval aj prezident Putin a členovia jeho najbližšieho okolia. Stačí si spomenúť len na ruské ultimáta pre USA a NATO z decembra 2021, ktoré sa nás týkali úplne bezprostredne.

Možné dôsledky mieru podľa ruských podmienok

Aktuálnym ruským krátkodobým cieľom je dosiahnuť prímerie – tým sa Rusi zdajú akoby tou mierovou stranou a mnohí naivní mieroví aktivisti sa tým dajú zaslepiť a takéto snaženie podporujú.

No opomínajú, že by to mal byť mier podľa ruských podmienok, a teda by nebol žiadnym skutočným mierom. V lepšom prípade by bol len „pokračovaním vojny inými prostriedkami“. Zahraničná pomoc Ukrajine by sa zastavila, zviazali by sa jej ruky, ale vojna by vlastne pokračovala – len Rusko by si vydýchlo, vylízalo si rany a postupne znova získavalo materiálnu prevahu. Vidíme to z toho, že Rusko síce každú chvíľu požaduje prerušenie bojov, ale súčasne aby línia prímeria zodpovedala aktuálnemu priebehu frontu alebo dokonca hranici formálne anektovaných území (!) – takže veľká časť Ukrajincov by zostala pod ruskou okupáciou (a okupáciu považuje medzinárodné právo za istú formu agresie a vojnového stavu) a ruský okupačný režim by si na dobytom území zavádzal svoje poriadky s cieľom oblasti násilne rusifikovať a potlačiť v nich ukrajinský odboj. Rusko nie je žiadna liberálna demokracia, ale autokratický režim s narastajúcimi totalitnými prvkami. A má niekoľkostoročné skúsenosti z pacifikácie dobytých území. Pre Ukrajincov by akákoľvek forma pokračovania ruskej okupácie mierom nebola.

Súčasne s tým Rusko požaduje „demilitarizáciu, neutralizáciu a denacifikáciu zvyškovej Ukrajiny“ – teda preložené do „zrozumiteľčiny“ (ďakujem Vladimírovi Škutinovi za tento pojem): aby Ukrajina odzbrojila, prerušila vzťahy so svojimi západnými partnermi, prijala vládu dosadenú z Moskvy a stala sa fakticky bezbrannou, zrejme aj morálne a politicky rozloženou a v ťažkom morálnom a psychickom šoku. Asi ako druhá česko-slovenská republika medzi októbrom 1938 a marcom 1939. No a potom by Rusko preskupilo svoje jednotky, doplnilo ich a vo vhodnom momente pokračovalo v útoku. Až do úplnej likvidácie Ukrajiny ako samostatného štátu.

Keďže s jedlom rastie chuť a Putin by si ziskom územia potvrdil, že je geniálnym stratégom, ktorý dokáže všetkých ofintiť. A zákonite by potom nasledovali ďalšie požiadavky a nové agresie a anexie – zacielené proti Lotyšsku, Estónsku, Moldavsku, Poľsku… Totiž, pokiaľ Rusku zostane „za nechtami“ akékoľvek územie navyše oproti stavu z roku 1991, bude to považovať za povzbudenie do ďalšej agresie, lebo sa presvedčí, že má fungujúci mechanizmus, ako úspešne expandovať: vyvolať lokálny konflikt, zaútočiť na obeť oslabenú hybridnou vojnou, obsadiť vojensky časť územia a vyhrážať sa pri tom globálnou jadrovou vojnou a vydierať dodávkami ropy a plynu. Ak sa pri tom Rusko aj dostane do nejakej konfrontácie so Západom, stačí len vydržať, pretrpieť všetky tie sankcie i ľudské a ekonomické straty, a počkať si, až sa Západu ten konflikt zunuje a nejako sa s Ruskom pokoná na základe novovzniknutého stavu. Nebude predsa riskovať jadrovú vojnu a nepríjemnú ekonomickú krízu pre nejaké územia vo východnej a v strednej Európe či na Kaukaze. Záujmom Ukrajiny, NATO, EÚ, ale aj celého medzinárodného spoločenstva dnes však je, aby si Rusko takýto model expanzie nevytvorilo a aby bolo vo vojne porazené, prípadne potrestané.

Pretože ak sa putinovskému Rusku umožní z vojny koristiť, rozpadne sa celý systém medzinárodného práva a vzťahov postavený práve na tom, že hranice štátov nemožno meniť použitím silových prostriedkov, útočná vojna je zakázaná a agresor nesmie koristiť zo svojej agresie, nebodaj si jej pomocou zväčšovať územie. Takýto precedens by veľmi rýchlo povzbudil ďalších autoritárskych vodcov túžiacich si ovenčiť hlavu slávou „ríše rozmnožiteľa“ – a dostali by sme sa do celej série dobyvateľských vojen, aké sme poznali napríklad v 17. – 18. storočí.

Netreba ani dodať, že pre malý štát ako Slovensko by takýto rozpad medzinárodného práva a bezpečnosti bol dosť veľkým problémom. Ľahko by sa mohlo stať obeťou ambicióznych susedov alebo dokonca Ruska. Nepomohla by nám žiadna deklarovaná neutralita ani volanie, že my sa nechceme do ničoho miešať. V tomto našom exponovanom regióne v strede kontinentu nemožno dlhodobo prežiť bez pevných spojeneckých väzieb. Aj predstava o tom, že keď napríklad Rusku nebudeme vzdorovať a podriadime sa mu, tak si zabezpečíme mier, je absurdná. Rusko alebo iný hegemón by si u nás zaviedlo svoju kontrolu, potlačilo demokraciu a slobodu a nakoniec by od nás chcelo, aby sme sa aj my zúčastnili jeho veľmocenského zápasu so „Západom“ – presne tak, ako teraz musí Bielorusko alebo ako bolo nútené Česko-Slovensko v rokoch 1948 – 1989.

Takže žiadne prímerie s Ruskom, ktoré by neviedlo k rýchlemu stiahnutiu ruských vojsk z obsadených území, nezabezpečí skutočný mier – bolo by len predzvesťou ďalších krvavých vojen a kríz. Navyše na okupovaných územiach Ukrajiny, prípadne Poľska, Litvy, ak by boli tiež Rusku „odovzdané v záujme svetového mieru pre našu generáciu“ a pod., by určite pokračovala brutálna partizánska vojna (tradícia tam je). Takže takýto stav by sme rozhodne mierom nenazvali.

Morálne a právne kritériá skutočného mieru

A vôbec – na mier sa v kresťanskom aj európskom politickom myslení vzťahujú pomerne prísne morálne a právne nároky. Predovšetkým musí ísť o mier spravodlivý. Nestačí len prostý pokoj zbraní: do úvahy sa musí vziať usporiadanie, ktoré by z takéhoto mieru malo vzísť. Malo by spĺňať nároky kladené spravodlivosťou, právom aj morálkou. Nemalo by v sebe obsahovať prvky nátlaku násilia a podriadenia. Z medzinárodnoprávneho pohľadu je to také usporiadanie, kde sú zabezpečené ľudské práva a základné slobody, zvrchovanosť, rovnosť a územná celistvosť štátov, prípadne zabezpečenie možností rozvoja a tzv. good governance. Prinútenie Ukrajiny, aby sa podriadila Rusku, teda skutočným mierom nemôže byť.

Keďže morálka ani právo netvrdia, že „mier sa musí dosiahnuť za každú cenu“, ako sa nás niektorí proruskí aktivisti snažia presvedčiť, obe zákonite poznajú aj koncept spravodlivej a právne legitímnej vojny. Z pohľadu medzinárodného práva (článok 51 Charty OSN) je to predovšetkým sebaobrana a pomoc napadnutému štátu (kolektívna sebaobrana) – pokiaľ účinne nezasiahne Rada bezpečnosti, čo v terajšej situácii vzhľadom na ruské právo veta je prakticky vylúčené. (Medzinárodná prax to rozšírila napríklad o zápas za národné oslobodenie a pod., ale za veľmi špecifických podmienok a v extrémnej situácii.)

Morálka sa od čias biskupa Augustína z Hippa dopracovala k niekoľkým základným podmienkam, kedy je vojna oprávnená. V kocke ich možno zhrnúť nasledovne: 1) spravodlivá príčina a cieľ vojny, 2) legitímna autorita vedúca vojnu, 3) vojna ako krajný prostriedok, 4) primeranosť situácii, 5) pravdepodobnosť úspechu. Všetky Ukrajina spĺňa: 1) bojuje za svoje prežitie a udržanie územia, ktoré jej právom patrí, 2) Ukrajinu vedie demokraticky zvolená vláda, ktorá sa do poslednej chvíle snažila o mierové riešenie sporu na základe zásad medzinárodného práva, 3) Ukrajina vojnu nezačala, ale bola dvakrát napadnutá, ruský režim je autoritársky a vo vnútornej a zahraničnej politike nadmerne používa násilné prostriedky, 4) Ukrajine reálne hrozí v prípade ruského víťazstva likvidácia a genocída, 5) áno, Ukrajina má za pomoci medzinárodného spoločenstva reálnu šancu vojnu vyhrať.

Ukrajina teda vedie spravodlivú obrannú vojnu. (Okej, sú ešte podmienky týkajúce sa spôsobu vedenia vojny, ktoré nemáme možnosť podrobnejšie rozobrať.)

V prípade Ruska je to naopak. Je to agresor, ktorý vedie vojnu agresívnu a nespravodlivú. Jej cieľom je zničiť susedný štát a ovládnuť jeho územie, aby sa naplnili vlastné imperiálne ambície. Jeho konanie preto presne napĺňa medzinárodnú definíciu agresie z Rezolúcie Valného zhromaždenia č. 3314 z roku 1974 a z dodatku k tzv. Rímskemu štatútu Medzinárodného trestného súdu prijatého v roku 2010 v Kampale. V tomto nemôžu byť žiadne pochybnosti. Možno viesť zmysluplnú diskusiu o tom, ako sa môže vojna skončiť alebo aké kroky treba podniknúť na dosiahnutie mieru, víťazstva, kompromisu a pod. – dokonca aj o tom, že Ukrajina vojnu prehrá, ale už nie o charaktere tejto vojny z pohľadu práva a morálky.

Ak teda niekto v súčasnosti zastáva tézu, že Rusko má oprávnenie vojensky napádať svojich susedov a pričleňovať si ich územia, tak takýto človek sa dostal mimo platformy súčasného medzinárodného práva a politického myslenia civilizovaného sveta. Predsa takéto ruské „právo“ oficiálne nepodporuje ani Čínska ľudová republika ako údajný ruský spojenec!

Veď ak si aj odmyslíme reakcie NATO, EÚ a G7 ako akty príliš zaujatých a príliš západných organizácií, tak obe uvedené tézy, teda že Ukrajina vedie spravodlivú vojnu a Ruský útok je agresiou, ktorá musí prestať, sa v rokoch 2022 – 2023 stali súčasťou viacerých rezolúcií Valného Zhromaždenie OSN. A to: Rezolúcie mimoriadneho zasadnutia Valného OSN č. 11/1 z 2. marca 2022, rezolúcie č. 11/2 z 24. marca 2022, č. 11/4 z 12. októbra 2022, č. 11/5 zo 14. novembra 2022 a rezolúcia č. 11/6 z 2. marca 2023. Za všetky hlasovalo vždy tak okolo 140 štátov, a to nie len „západných“, a proti okrem Ruska bolo len tak päť až šesť štátov (KĽDR, Eritrea, Bielorusko a pod.). To jasne určuje skutočnú atmosféru medzinárodného spoločenstva.

Nevraviac o starších rezolúciách prijatých pred rokom 2022 a potvrdzujúcich územnú integritu a suverenitu Ukrajiny a vyzývajúcu k stiahnutiu ruských vojsk (napr. č. 68/262 z roku 2014).

Hlasovania vo Valnom zhromaždení jednoznačne ukazujú, ako má posudzovať ruskú vojnu proti Ukrajine slušný človek a že opačný názor z neho z morálneho pohľadu robí pomáhača agresie a genocídy a z odborného pohľadu ho radí niekam do skupiny zástancov tvrdenia, že Zem je plochá a covid neexistuje.

Cena mieru

Keď sa vrátime k spomenutému názoru, že „mier sa musí dosiahnuť za každú cenu“, tak je na mieste povedať, že takýto krajne pacifistický postoj len povzbudzuje agresora. Ten totiž rýchlo pochopí, že mu stačí pohroziť vojnou a my mu znova a znova ustúpime, a ešte si budeme vravieť, akí sme kultivovaní a morálni, akú obeť sme prijali v mene svetového mieru a že sme zabránili najhoršiemu. Takto však môžeme ustupovať „až do Washingtonu“. Alebo sa agresorovi podriadiť a akceptovať jeho nadvládu, lebo sa nikdy nevzchopíme k obrane. A nadvláda agresora môže pokojne znamenať, že nás bude zatvárať do väzníc, navliekať do uniforiem a posielať bojovať za impérium kamsi na Kaukaz. V tejto vojne nejde len o Ukrajinu – ako si môže niekto krátkozrako myslieť – ide aj o nás a naše záujmy.

Možno by sme si v tejto súvislosti mali spomenúť na Hegelovo prirovnanie o pánovi a rabovi, pričom jedno možné poučenie z neho znie, že úporná snaha nikdy neriskovať a vždy si len chrániť vlastný život (napríklad neochota ísť do vojny) zo slobodných občanov slobodných krajín zákonite spraví poddaných militaristických diktatúr – aj s tým, že v diktatúre títo poddaní nakoniec nebudú mať garantovaný ani ten život. Česko-slovenská kapitulácia z rokov 1938 – 1939 nezabránila tomu, aby asi pol milióna pôvodne česko-slovenských občanov v rokoch 1938 – 1945 nezahynulo (nevraviac o ďalších miliónoch zlomených osudov). A podobný osud postihol aj Estónsko, Litvu a Lotyšsko, ktoré nikomu neublížili, dokonca sa ani nebránili, s agresorom (ZSSR, následne nacistické Nemecko) sa snažili „dohodnúť“, prípadne dokonca spolupracovať, a predsa státisíce ich občanov popravili, umučili alebo deportovali do gulagu či koncentrákov.

Vždy sa teda pýtajme nielen na cenu vojny, ale aj na „cenu mieru“ – nezriedka len zdanlivého a vykúpeného kapituláciou pred agresorom, ktorý vo svojej podstate ako narušiteľ mierového usporiadania je predsa obyčajne následne aj krutým a zlým okupantom.

V súčasnej situácii nie je jednoduché predvídať, ako sa celý konflikt skončí. Ak nejakými ústupkami Rusku, nebude to znamenať, že Rusko „malo pravdu“, ale len to, že sa spustí celá reťaz negatívnych dôsledkov opísaných vyššie.

Podmienky ukončenia vojny

Požiadavky medzinárodného spoločenstva voči Rusku v prebiehajúcom silne internacionalizovanom konflikte sú zatiaľ veľmi umiernené a požadujú vlastne len obnovu pôvodného právneho stavu. Teda prerušenie bojových aktivít, rýchly odchod ruských vojsk z medzinárodne uznaného územia Ukrajiny, návrat zavlečených osôb, výmena zajatcov, zaplatenie reparácií za spôsobené škody a vydanie vojnových zločincov na potrestanie (ak nie je možné oživiť mŕtvych, obnovenie spravodlivej rovnováhy vyžaduje, aby páchatelia neunikli trestu).

Aktuálne existujú indície, že od požiadavky potrestania ruských vojnových zločincov môže byť upustené v mene rýchleho dosiahnutia mieru a oslobodenia ukrajinských území (asi v duchu: „Putina a podobných si nechajte, ale z Ukrajiny vypadnite“). Ak je to pravda, tak teraz ruskí vojaci na Ukrajine už nebojujú za Donbas ani za Krym, ale už len za to, aby ruskí politickí a vojenskí predstavitelia a ich pomáhači nemuseli byť „vydaní do Haagu“, čo je téma, ktorá sa najnovšie podozrivo často omieľa v ruských propagandistických diskusiách ako symbol možného veľkého poníženia ruského národa.

Na druhej strany sa pokračovaním konfliktu, nasadzovaním nových a nových síl a výdavkov v istých kruhoch prirodzene stupňujú podmienky, ktoré by boli kladené na Rusko v prípade mierového urovnania, aby sa všetko to vynaložené úsilie kompenzovalo a „oplatilo“ (vraví sa tomu „špirála stupňovania vojnového násilia“). Môže to byť široká škála požiadaviek na ruskú demilitarizáciu a denuklearizáciu, na vylúčenie Ruska z Bezpečnostnej rady OSN, na medzinárodnú kontrolu ruských ozbrojených síl, ekonomiky a častí územia, na zmenu ruskej ústavy, režimu i politického diškurzu (na „zákaz militaristickej, revizionistickej a imperialistickej propagandy“), na navyšovanie reparácií atď. – až po výzvy na odňatie niektorých území súčasnej Ruskej federácie alebo dokonca jej úplnú likvidáciu a rozčlenenie na menšie politické celky.