Denník N

Krvavá ropa a náš svet

George Bush junior nerozkýval svojou inváziou do Iraku len tamojší región. Napomohol tiež k ropnej revolúcii, ktorej dôsledky dnes naživo sledujeme.

Autor je energetický analytik

História ropy znamená za posledných 150 rokov aj históriu našej modernej civilizácie. Ropa bola dôležitým faktorom pri mnohých kľúčových udalostiach tohto obdobia. Osobitne to platí o oboch svetových vojnových konfliktoch, ale aj o páde komunistického impéria a samotného Sovietskeho zväzu.

Extrémny nárast ceny „čierneho zlata“ v minulom desaťročí, ako aj prepad v polovici tohto naznačujú nestabilitu nielen svetových trhov a ekonomiky, ale sú aj signálom výrazných spoločensko-politických a technologických pohybov, ktoré ovplyvnia celé toto storočie. Zažívame možno začiatok konca ropnej éry, ktorý nebude určite krátky a môže – ale nemusí – byť rovnako krvavý ako uplynulé storočie.

Vzájomné prepojenie

Novodobá horúčka na ropnom trhu spojená so zlomom vo svetovej geopolitike sa začala už v októbri 1973, keď Egypt a Sýria koordinovane nečakane napadli Izrael. Ten sa vďaka rýchlym dodávkam zbraní z USA a niektorých krajín západnej Európy nielenže ubránil, ale obsadil aj strategické sýrske Golanské výšiny a zahnal Egypťanov až k Suezu. Arabské krajiny v snahe zvrátiť pomer síl vyhlásili Západu ropné embargo. Ceny ropy sa raketovo zvýšili až štvornásobne. V USA a krajinách západnej Európy automobilisti dlhé hodiny stáli v radoch na pár litrov benzínu.

Poučením pre Západ bolo zriadenie vzájomne koordinovaných povinných ropných rezerv a stála posilnená prítomnosť americkej vojnovej flotily v Perzskom zálive. Ako konštatuje britský historik Brendan P.Simms, „geopolitika Blízkeho východu, USA a Európy sa vzájomne preťali“.

Od tohto okamžiku sa pre Američanov stalo zabezpečenie plynulých dodávok ropy z Perzského zálivu na svetový trh (nielen do USA, ale aj do spojeneckých krajín Európy a Ďalekého východu) dlhodobou strategickou prioritou číslo dva – hneď po zadržiavaní Sovietskeho zväzu a jeho impéria. To sa im podarilo zlomiť a rozmetať na kúsky koncom 80. rokov aj vďaka „ropnej karte“.

Pre krvavú vojenskú inváziu Moskvy do Afganistanu, ako aj v dôsledku vleklého vojnového konfliktu medzi Irakom a Iránom sa prehĺbilo strategické spojenectvo USA s kľúčovými producentskými krajinami Perzského zálivu na čele so Saudskou Arábiou. Za ich podpory došlo k výraznému zvýšeniu dodávok, čo ceny ropy zrazilo dole, a tým aj ekonomiku Sovietov. Tí už nemali dosť zdrojov na udržanie nielen zbrojnej rovnováhy s Američanmi a NATO, ale hlavne na kŕmenie svojich občanov ako aj satelitov vo Varšavskej zmluve.

Nový súboj o územie

Dve vojny v Perzskom zálive, medzi rôznorodými medzinárodnými koalíciami pod vedením USA a Irakom, ktoré prebehli začiatkom 90. rokov a v polovici minulého desaťročia, boli v nemalej miere o rope. Washington nechcel dovoliť, aby Saddám Husajn získal strategickú kontrolu nad ropným exportom, a tým aj vojenskú a politickú dominanciu v oblasti Perzského zálivu na úkor jeho strategických spojencov v zálive. Čím by následne držal v šachu aj najväčšie západné a ázijské ekonomiky.

Američania však porážkou Saddáma narušili krehkú regionálnu rovnováhu v celom priestore Blízkeho východu. A hlavne narušili umelú územnú integritu Iraku a Sýrie. Ich územie, ktoré bolo historicky vždy spravované inou mocou, sa tak stalo predmetom „záujmu“ dvoch tradičných miestnych ríš: Osmanskej (Turecka) a Perzskej (Irán) a ich spojencov. Pričom tu zohráva svoju úlohu aj náboženská príslušnosť k jednej z vetiev islamu – sunniti sa skôr prikláňajú k Turkom a šiiti inklinujú k Iránu.

Turecký záujem o Sýriu a neskrývaný odpor k Asadovi súvisí tak s dlhodobými strategickými teritoriálnymi a ekonomickými záujmami, ako aj s nábožensko-kultúrnymi historickými koreňmi. Hospodársky záujem sa obzvlášť od nástupu Erdogana k moci prejavoval čoraz viac v prehĺbení energetickej spolupráce Turecka so sunnitskými kráľovstvami v Perzskom zálive vrátane výstavby plynovodu z Kataru. A tieto plány dlhodobo hatil práve Asadov (alavisticko-šiitský) režim v Sýrii.

Čo bezpochyby vyhovovalo Moskve, ktorá má na tureckom energetickom trhu dominanciu, a tým aj silnú mocenskú páku na Ankaru. Opakované ruské bombardovanie turkistických Turkménov na sýrsko-tureckej hranici tak v Ankare ocenili ako ďalší mocenský „odkaz“ Moskvy.

Americká ropná revolúcia

George Bush junior nerozkýval svojou inváziou do Iraku len tamojší región. Masívnou daňovou politikou a podporou domáceho ropného sektora v USA napomohol tiež k ropnej revolúcii doslova pod oknami svojho texaského ranča. Na pozadí rekordného nárastu cien ropy v dôsledku celosvetového ekonomického boomu – hlavne v Číne – sa podarilo v druhej polovici minulého desaťročia sprevádzkovať priemyselnú ťažbu uhľovodíkov z gigantických bridlicových ložísk v USA.

Americká ťažba ropy aj plynu začala raketovo narastať a všetky dovtedajšie prognózy o vývoji svetového trhu sa zrútili. Následná finančná kríza, z ktorej sa svet doteraz nedostal a do ktorej sa, naopak, čoraz viac prepadáva Čína, napomohla k tomu, že ekonomika sa doslova začala topiť v surovinovom prebytku. Z kľúčového importéra sa USA postupne stávajú jedným z dôležitých exportérov ropy a postupne aj plynu. A vďaka obrovským zásobám a flexibilite ťažby z bridlíc sa Američania – spolu s Kanaďanmi – stávajú namiesto Saudov „vankúšikom-regulátorom“ svetového trhu.

Práve táto kardinálna zmena na trhu s ropou znepokojila Saudov a ďalšie monarchie Perzského zálivu. Preto začali na americké ropné bridlice masívne útočiť pomocou nadprodukcie. Ich cieľom bolo obmedziť rozvoj nákladnej ťažby bridlicových štruktúr nielen v USA, ale hlavne inde vo svete (napríklad v Číne, kde sa tiež už objavili prvé sľubné výsledky). Lenže vynaliezavým Američanom sa podarilo vďaka ďalším technologickým vylepšeniam a organizáciou ťažby znížiť svoje priemerné náklady na polovicu.

Zmena priorít

Zmena konfigurácie na svetovom ropnom trhu a dlhodobé zabezpečenie svojej energetickej bezpečnosti Obamovej administratíve dovolilo dovtedy nemysliteľný luxus: zníženie vojenskej angažovanosti v oblasti Blízkeho a Stredného východu (preto nezaútočili na Asada) a rozšírenie politického manévrovacieho priestoru. Výsledkom je dohoda s Iránom, čo povedie k ďalšiemu nárastu dodávok ropy na svetové trhy. No aj k ďalšiemu nárastu chaosu v oblasti vrátane Severnej Afriky, zvýšenie súperenia medzi osmansko-sunnitským a perzsko-šiitským blokom.

Ako „vedľajší“ produkt vidíme sformovanie takzvaného Islamského štátu, migračnej vlny do Európy či snahu Moskvy vojenskou angažovanosťou v Sýrii ochrániť nielen Asada, ale aj svoje energetické záujmy v Turecku a na svetových trhoch. Ticho je zatiaľ len Izrael. A to aj vďaka novým obrovským ložiskám zemného plynu objaveným v jeho šelfe Stredozemného mora. Tel Aviv sa tak stáva energeticky nezávislým od svojich arabských susedov a dokonca v nasledujúcich rokoch sa môže stať exportérom, čo tiež napomáha k urovnaniu s Tureckom.

Dnes je zrejmé, že dostupných a ekonomicky ťažiteľných zásob uhľovodíkov pri ich dlhodobých priemerných cenách 50 – 80 dolárov za barel ropy má svetová ekonomika prebytok na dlhé roky dopredu. Navyše sú oveľa viac diverzifikované, ako to bolo ešte len pred desiatimi rokmi, vrátane významných ložísk na území vyspelých demokratických krajín. To však neznamená, že svet bude pokojnejší.

Nízke ceny surovín by mohli pomôcť Číne ľahšie preklenúť veľmi komplikované obdobie ekonomického ochladenia a nevyhnutnej reštrukturalizácie, ak však pekinskí komunisti nepodľahnú pokušeniu riešiť ich radšej expanzívnou politikou voči susedom. Prudké zníženie príjmov z ťažby uhľovodíkov malo zatiaľ pozitívny vplyv na Južnú Ameriku. Štandardným demokratickým postupom tu cez voľby postupne strácajú moc socialistické poloautokratické a skorumpované režimy vo Venezuele, Argentíne a v blízkej budúcnosti asi aj v Brazílii, čo tiež vedie k urovnaniu vzťahov Kuby s USA.

Zatiaľ opačný vývoj sledujeme v Rusku. Režim Vladimira Putina doma zmenšuje demokratický priestor a „uteká“ pred prehlbujúcimi sa ekonomickými a sociálnymi problémami opakovaním starých receptov Brežnevovej sovietskej éry: citeľným nárastom zbrojných výdavkov a vojenskou agresiou voči svojim najbližším susedom a inváziou na podporu spriateleného režimu v citlivej oblasti Blízkeho východu. Tá sa zase mení z exportéra ropy na exportéra militantného islamu a masívnej migrácie.

Pre nás v Európskej únii tieto skutočnosti znamenajú strategickú výzvu: buď pod náporom vonkajšieho ohrozenia pochopíme, že im môžeme čeliť len spoločnou bezpečnostno-energetickou politikou vrátane ochrany vonkajších hraníc, alebo sa vrátime k starým „riešeniam“ z predchádzajúcich dvoch storočí, ktoré našich predkov doviedli k zhubným vojnám, diktatúram a úpadku.

Teraz najčítanejšie