Ako som sa nestretol s Milanom Kunderom
Ak viete, že Kundera rozhovory neposkytuje, nemá zmysel mu písať. Ale možno má zmysel sa o to aspoň pokúsiť.
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
V utorok v noci som sa vrátil z Brna z festivalu Měsíc autorského čtení – rodiska Milana Kunderu. V stredu ráno som si prečítal správu o jeho smrti.
V hlave sa mi okamžite rozbehla koláž spomienok a asociácií. Na obľúbené pasáže z jeho kníh, eseje o románe, debaty o Kunderovom živote a na ľudí, ktorí ho poznali… Ako naznačuje titulok – s Milanom Kunderom som sa osobne nikdy nestretol. Ale koncom deväťdesiatych rokov sme sa o to s Olegom Pastierom aspoň pokúsili. Presnejšie povedané, náš výlet do Paríža sme zaštítili potenciálnou možnosťou rozhovoru s ním.
Ak viete, že Kundera rozhovory neposkytuje, nemá zmysel mu písať. Ale možno má zmysel sa o to prostredníctvom rôznych jemu blízkych ľudí aspoň pokúsiť. Človek nikdy nevie. Presne v tomto duchu prebiehal pred skoro štvrťstoročím rozhovor v redakcii časopisu Fragment. Ja som sa podujal zohnať letenky, Oleg vypracoval stratégiu. V tom čase mal v Paríži široký okruh známych, zväčša bývalých českých emigrantov: spisovateľov, prekladateľov, výtvarníkov, disidentov…
Ubytovanie nám poskytol v malom byte v Belleville český nomád, prozaik a prekladateľ Lubomír Martínek, ktorý do Francúzska emigroval v roku 1979. Ešte cestou zo stanice metra ma Oleg hrdo previedol štvrťou Belleville, ktorá bola v 20. storočí jedným z centier umelcov a emigrantov – nemeckých a tuniských Židov, Španielov, Alžírčanov, Číňanov, Čechov…
V tom čase som mal v prenajatom byte na Kramároch neustále výčitky, že susedia sa sťažujú na akýkoľvek hluk. Belleville v piatok večer pripomínalo aktívnu sopku na kokaíne. Všade neopísateľný rámus, kakofonická hudba, otvorené bary svetlá, chaos. Na schodoch v dome sme prekročili dvoch spiacich Číňanov. Lubomírov byt bol fajn, len v ňom práve netiekla voda. Navrhol, že sprchovať sa môžeme u legendárnej českej poetky Vladimíry Čerepkovej. Hneď ráno nás zobudil Lubomírov kamarát Lubošek, ktorý sa pred cestou z nočnej na recepcii hotela zastavil na pohárik a novinky o svojich milostných avantúrach. Spomínam si jasne na mená Cecilka a Marie Terese.
Prešli sme sa s Olegom bellevillským trhom a vybrali sa na prvú sprchu k Vladimíre, ktorá bývala aj so svojím nemeckým priateľom na ulici Rue Saint Michel. Vladimíra bola spolu s Václavom Hraběm jednou z hlavných predstaviteliek českej beatnickej scény a do Paríža emigrovala ešte v roku 1968. O jej živote kolujú legendy, bola osudovou femme fatale, nespútaným živlom, ale aj starostlivou podporovateľkou emigrantských umelcov. Jej príbeh výborne zachytila vo svojom dokurománe Alice Horáčková.
Keď sme s Olegom dorazili, Vladimíra sa práve zotavovala po chorobe. Návšteva pre ňu však znamenala zrýchlenie z 0 na 250 km/h. Okamžite začala otvárať nové a nové fľaše a pripravovať jedlo. Ak sme pred treťou nadránom naznačili, že by sme už pomaly šli spať, hádzala po nás poháre a kričala: „Hajzlové!“ Keď som ju o niekoľko dní poprosil, aby mi načítala svoje básne na mikrofón, vyberala ich v amoku z veľkého kufra a niektoré hneď zúrivo trhala.
Zrýchlim to. Okrem „sprchovania sa“ u Vladimíry sme v Paríži navštívili aj slávneho kolážistu Jiřího Kollářa, prekladateľa Jana Vladislava a spisovateľa Petra Krála, ktorý mal byť našou hlavnou spojkou k Milanovi Kunderovi.
To, že sa plán A neuskutočnil, bolo asi rovnako predvídateľné ako štrajk na letisku Orly pri odchode. Priznám sa, že mi aj trochu odľahlo. Stále si môžem predstavovať, aké by to asi bolo.
O rozhovoroch, ktoré sa takmer odohrali, by som mohol písať ešte dlho. Asi najbizarnejší bol môj pokus o rozhovor s Lawrenceom Ferlinghettim v Prahe takisto koncom deväťdesiatych rokov. Nemohol som mať lepšie podmienky – stačilo prísť ráno o desiatej do bytu Ferlinghettiho pražských známych neďaleko Prašnej brány. Mal na mňa hodinu čas. Dali sme si kávu a koláč, chvíľu sa porozprávali a po chvíli navrhol, či to radšej neodložíme na ďalšie ráno. Na druhý deň sa tento rituál zopakoval. Káva, koláč, rozhovor bez nahrávky a odklad na poobedie. Dva a pol dňa som s ním chodil po Prahe ako tieň a rozhovor nakoniec neurobil.
Myslím si, že v žánri neuskutočnených rozhovorov mám skvelú prax. Kundera bol mojím majsterštukom. Škoda, že sa v tejto disciplíne neudeľuje nejaké prestížne ocenenie.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
