Ako môže fungovať múzeum umenia v 21. storočí
Slovenská národná galéria urobila výbornú výstavu, ktorá by vám nemala ujsť. Ukazuje, čo z pôvodných princípov ostáva v múzeu nemenné a ako dokážu nové technológie zážitok z umenia ešte obohatiť.
Do Louvru chodí ročne takmer desať miliónov ľudí. To je, ako keby sa celé Slovensko naraz zodvihlo a išlo sa hromadne pozrieť na Monu Lisu v apríli aj v novembri. Tá masa ľudí má iste rôznorodé pohnútky, prečo tam ide, no jedna z nich bez pochýb je, že chcú naživo vidieť originál. Chcú vidieť ten tajomný úsmev, ten záhadný obraz, o ktorom existuje minimálne toľko prapodivných teórií, koľko o jedenástom septembri. Vidieť ho aspoň raz v živote a hoci len preto, aby mohli doma povedať susedom, že je to malé a vôbec si to nezaslúži toľko pozornosti.
Keď teraz prídete do Slovenskej národnej galérie, môžete sa dotknúť tej našej „Mony Lisy“ – obrazu Matka od Mikuláša Galandu. Ale nielen pohľadom a nielen obrazne, lebo toto vôbec nie je obyčajná výstava.
Sú tu síce rôzne umelecké diela a zbierkové predmety – od motýľov z martinského prírodovedného múzea cez výstavnú vitrínu z Krásnej hôrky s porcelánom až po suveníry z ciest Milana Rastislava Štefánika a skicár Ladislava Mednyánszkeho. To všetko je hodné povšimnutia, ale v tomto prípade je to až na druhom mieste. Na prvom mieste je čosi iné – Slovenská národná galéria tu v prvom rade vystavuje svoju schopnosť pretaviť čosi natoľko abstraktné, technologicky, administratívne a metodologicky komplikované, ako je digitalizácia kultúrneho dedičstva, do prostého zážitku.
Presne tak ako na výstave Uchovávanie sveta to totiž vyzerá, keď sa digitálne dáta ocitnú v rukách ľudí, ktorí rozumejú tomu neuchopiteľnému čaru, duši či aure originálov a neboja sa predsudku, že technológie, pixely a IT-čkári im môžu nejako ublížiť. Nemôžu. Ublížiť môžu jedine divákom, a to tak, že ich od seba odradia niečím na prvý pohľad cudzím a zložitým. Tu je to presne naopak. Všetky technologické „hračky“ sú jednoduché, dôvtipné, zábavné a v konečnom dôsledku pomáhajú vyniknúť umeniu. A čo je netradičné na slovenské pomery – fungujú aj v tom najzákladnejšom zmysle tohto slova.
Je to dobrodružstvo
Len aby to bolo jasné – stále platí, že originálov sa v múzeu dotýkať nesmie. Tím ľudí, ktorý posledné tri roky nielen pod správou SNG pracoval na digitalizácii onoho národného dedičstva, by iste vedel rozprávať, čo také dotyky robia s papierom, plátnom či fotografiami.
Aj Galandovej Matky sa preto môžete dotknúť iba na displeji. Na rozdiel od originálu jej však práve tu môžete prstom dokresliť fúzy a dieťaťu pankáčske číro alebo čokoľvek, čo vám v tej chvíli napadne. „Je to prekvapivé, ale z doterajších asi tisícpäťsto zásahov, ktoré sa automaticky ukladajú, sú všetky až na dve výnimky veľmi slušné a zábavné,“ hovorí Alexandra Kusá, riaditeľka SNG a autorka koncepcie výstavy s podtitulom Rituál múzea v digitálnom veku.
S kurátorkou Luciou Gavulovou ju vraj inštalovali extrémne dlho aj s množstvom spolupracovníkov, ktorých bežne v útrobách galérie nestretnete. Cieľ je jasný už z názvu – ukázať, aké nemenné princípy fungovania múzea umenia pretrvávajú aj v 21. storočí a ako by také múzeum mohlo vyzerať s využitím všetkých dostupných technológií.
Hlavnou úlohou múzea umenia totiž stále bude uchovávať a starať sa o všetko, čo považuje za historicky či umelecky hodnotné. Akurát, že spôsoby, ako to doručiť divákom, sa využitím technológií radikálne menia. Historickej vázy či porcelánovej šálky z pozostalosti Andrássyovcov sa síce tiež dotknúť nemôžete, ale vďaka detailnému 3D nasnímaniu si ich môžete na monitore poľahky pootáčať z každej strany a priblížiť každý detail. Skicáre Júliusa Kollera, Ladislava Mednyánszkeho či Andreja Dúbravského by bežne ležali pod sklom vo vitríne. Teraz tam síce tiež ležia, ale celé si ich môžete pohodlne prelistovať v tablete a sledovať, aké diela napokon na základe týchto kresieb a skíc vznikli – už nie na tablete, ale na stenách okolo seba.
S 3D okuliarmi sledujete, ako sa z pôdorysu na papieri vypína Mohyla M. R. Štefánika, a s pomocou historických nákresov zistíte, ako postaviť protitureckú pevnosť v zábavnej hre tak, aby vás Turci hneď nezničili. Zmeškali ste komentovanú prehliadku? Stiahnite si aplikáciu a Robert Roth vám to v sprievodnom audiokomentári všetko pekne vysvetlí. Napríklad aj to, že táto výstava je síce o digitáli – ale vznikala najmä „analógovo“, o čom svedčí obrovská nástenka meniacich sa nápadov a nákresov, hoci aj na podpivníkoch.
A potom prídete do poslednej miestnosti, kde Ján Šicko urobil nové dielo inšpirované dielami zo zbierok. Laserovým lúčom ich kreslí na fosforeskujúce plátno. Obraz sa po linkách črtá pred divákom a opäť pomaly mizne v tme. Je to veľmi meditatívne dielo, podobné ako niektoré staré maľby. Ale okrem svojej vlastnej estetiky ešte pripomína jednu dôležitú vec – že je síce super všetko to krásne umenie prenášať do gigabajtov a hrať sa s nimi, ale ani tie mu nemusia zaručiť večný život, ba pokojne môžu byť ešte krehkejšie než samotný originál.
Dáta v správnych rukách
A teraz späť k podstate veci. Keby výstava Uchovávanie sveta nebola taká dobrá, aká je, tento text by sa pravdepodobne začínal úplne inak. Bola by to strohá spravodajská informácia o tom, že v novembri 2015 sa oficiálne skončil národný projekt Digitálna galéria, ktorý sa realizoval v rámci Operačného programu Informatizácia spoločnosti (OPIS), prioritnej osi 2 s názvom Rozvoj pamäťových a fondových inštitúcií a obnova ich národnej infraštruktúry.
Ak by vás tento sumár pridlhých názvov neodradil od čítania, dozvedeli by ste sa, že počas necelých štyroch rokov sa podarilo zdigitalizovať viac než stotisíc zbierkových predmetov z osemnástich slovenských galérií, čo predstavuje viac ako polovicu objemu evidovaných slovenských galerijných zbierok. Digitalizácia pritom pokračuje a galérie by chceli do dát previesť úplne všetko, čo majú v zbierkach.
V budúcnosti by tak nemal byť problém nájsť online prakticky akúkoľvek maľbu, grafiku, fotografiu či kresbu, ktoré sú v zbierkach niektorej z domácich galérií, hoci aj hlboko v depozitároch a nikdy ste ich naživo nevideli. Poviete si, to je skvelé, kurátori budú mať za štrnásť miliónov eur, koľko tento projekt stál, oveľa ľahšiu robotu, keď budú hľadať diela na výstavu, ale načo to bude nám ostatným. A to je tá druhá strana veci – ako s týmito dátami pracovať a ako ich využiť zmysluplne.
Odpoveď je jednoduchá a je ňou práve výstava Uchovávanie sveta a stránka Web umenia, ktorú SNG spustila pred letom. Tie dáta musia byť v správnych rukách. V rukách ľudí, ktorí si vážia originály, a v rukách tých, ktorí vedia vymyslieť, ako zážitok z originálu obohatiť a sprostredkovať aj inak než len tak, že ho strčíte za sklo do vitríny. Vôbec to neznamená, že múzeum umenia, ako ho poznáme, s ticho sa prechádzajúcimi ľuďmi, obdivujúcimi maľby či sochy, stratí svoj význam a zmizne. Rovnako ako to neznamená, že si umenie odteraz budeme prezerať iba doma v pyžame na internete.
Napokon o tom zatiaľ neslávne svedčí aj stránka Slovakiana.sk, ktorá stojí nad všetkými národnými projektmi digitalizujúcimi naše kultúrne dedičstvo od kníh až po hrady a zámky. Aj odhodlaného užívateľa dokáže odradiť v priebehu niekoľkých sekúnd. Ale to je už o čosi komplikovanejší príbeh, o ňom nabudúce.
🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].