Urýchliť koniec vojny na Ukrajine môže každý z nás

Autor je bývalý poradca predsedu vlády

Pred ruskou inváziou na Ukrajinu 24. februára 2022 mala Severoatlantická aliancia výraznú vojenskú prevahu nad Ruskom. A to k nej nebol prirátaný ešte vojenský potenciál ďalších demokratických štátov – napríklad Japonska, Južnej Kórey, Austrálie, Švédska, Fínska. Po invázii, ktorá odhalila Potemkinovu dedinu ruskej armády, je prevaha demokracií ešte väčšia.

Svoje zaostávanie Rusko dobiehalo jadrovými zbraňami a hybridnou vojnou. Jej cieľom je oslabovať obranyschopnosť demokracií prostredníctvom vymývania mozgov ich občanom. Tak, aby neboli schopní rozoznať ruského agresora od ukrajinskej obete; tak, aby neboli schopní pochopiť ohrozenie vlastnej bezpečnosti a slobody; tak, aby neboli ochotní vyslať svojim vládam signál, že to, čo sa deje na Ukrajine, treba zastaviť hoci aj aktívnou účasťou demokratických armád na oslobodení jej územia. Západ môže mať plné sklady úžasných zbraní, ale bez ochoty ľudí bojovať a nasadiť za svoju vec životy, sú dobré akurát tak na kšeft.

S raketami nad hlavami padajú všetky sny

Ukrajina zvádza svoj historický národnooslobodzovací boj a tentoraz má obrovskú šancu vymaniť sa z ruského područia, ktoré jej za posledných sto rokov prinieslo veľa utrpenia. Ak však Západ viaže členstvo Ukrajiny v NATO – ale aj v EÚ – na ukončenie vojny, v kremeľskom chápaní to znamená, že vojna sa nesmie nikdy skončiť. A to je pasca i tragédia Ukrajincov zároveň. Pokiaľ Rusko bude môcť kedykoľvek ostreľovať ukrajinské mestá, Ukrajina nebude v NATO ani v EÚ. Bude to ničená a zničená spoločnosť – morálne aj ekonomicky.

A táto krvavá dráma 21. storočia sa bude diať súbežne s narastajúcou vojenskou prevahou demokracií, pretože k tej súčasnej sa pridajú ďalšie výdavky na obranu a stále sofistikovanejšie technológie. Je takáto koexistencia ruského barbarstva, ukrajinského utrpenia a vojenskej prevahy Západu udržateľná? Ako to zmení západné spoločnosti, keď sa trpenie ruského terorizmu stane novou paradigmou svetového poriadku? Vybaví sa to bučaním na ruských športovcov?

Rusko, pomýlené vlažnou reakciou Západu na anexiu Krymu a časti Donbasu, zle odhadlo jeho reakciu na inváziu. V Kremli si mysleli, že už v hybridnej vojne poplietli hlavy dostatočnej mase ľudí, skorumpovali dosť západných politikov a priemyselníkov, aby to dopadlo ako vždy – bezzubým rokovaním. Mýlili sa, ale v dvoch veciach majú stále istotu: po prvé, je to práve vojna, čo pripútava Ukrajinu k Rusku. Po druhé, Západ sa nechce v tejto vojne angažovať nasadením vlastných jednotiek, ktoré by ju podstatne skrátili.

No a práve tento druhý predpoklad treba Rusku vyraziť z ruky. Západná armáda – či už s požehnaním OSN alebo bez nej – sa v určitej fáze bojov musí pripojiť k ukrajinskej armáde a zahnať ruských okupantov naspäť do kasární. To je mravný imperatív.

Strach z vlastnej smrti

Aj na stránkach Denníka N sa veľa ruských intelektuálov zamýšľa nad povahou ruskej spoločnosti. Je to široká paleta názorov, ktoré len potvrdzujú, že je to tvárna a zložitá látka. Jeden príklad za všetky je tu a z neho aj jeden kruciálny citát: „Zbaviť ľudí tejto slepoty pomôžu – cynicky povedané – iba osobné obete. Veľké osobné obete. Mŕtvi priatelia, susedia a rodinní príslušníci. Bombardovanie. Veľké utrpenie. Strach z vlastnej smrti. Potom si ľudia povedia: toto fakt nepotrebujeme. Už nebudú posudzovať, kto začal a kto je v práve. Budú však proti vojne,“ odpovedá ruská vedkyňa Jelena Koneva na otázku, čo môže zmeniť postoje Rusov, podporovateľov vojny.

Ale otázku treba položiť aj opačnej strane: koľko utrpenia musia zažiť ľudia na Ukrajine, koľko ich musí prísť o život, koľko prírody a materiálnych hodnôt sa musí zničiť, aby im dobre vyzbrojená západná armáda prišla na pomoc? Ani nálety na Srbsko, ani invázia do Iraku či Afganistanu, ktoré sú stále predmetom polemiky (i muníciou v hybridnej vojne) sa s týmto scenárom nedajú porovnať. Ukrajina je nespochybniteľná obeť, čo je potvrdené aj OSN. Rusko „ohrozovala“ jedine tým, že Ukrajinci chceli žiť lepšie a slobodnejšie ako Rusi za jej hranicami. Jej volanie o pomoc je celonárodný a stále pálčivejší refrén.

Špekuluje sa, v akom momente vojny by Rusko použilo proti Ukrajincom jadrovú (taktickú) zbraň. Tieto špekulácie, pravdaže, živí samotný Kremeľ. Je to spôsob, ako držať verejnú mienku na Západe v strachu a západné armády na dištanc. Ako na takúto hrozbu odpovedať? Len hrozbou ťažkej odvety. Dve oči za jedno oko, dva zuby za jeden zub. Ale je tu ešte jeden významný moment, o ktorom napriek všetkým mýtov v Kremli dobre vedia: Západ sa neusiluje ani o jeden centimeter štvorcový ruskej zeme a Ukrajina v hraniciach spred roka 2014 nie je ruské územie aj preto, lebo ich uznalo aj Rusko. Kombinácia vojenskej a mravnej prevahy ukrajinsko-západného spojenectva tak eliminuje aj riziko kremeľskej jadrovej avantúry.

Čo tam po Rusoch

Západní vojenskí stratégovia pravdepodobne zvažujú všetky možnosti vrátane priamej účasti svojich armád na oslobodení Ukrajiny. To podstatné sa však musí odohrať v hlavách ľudí, ktorí žijú ďaleko od streľby, bômb, mučenia a v porovnaní s Ukrajincami v materiálnom blahobyte. Demokratická verejnosť je tá, ktorá môže a má vyslať svojim vládam signál, že ak sa Rusi nestiahnu z Ukrajiny, treba tam poslať armádu. Dosť bolo zabíjania. Stačilo. Práve tým, že sa verejná mienka dokáže posunúť od súhlasu s dodávkami zbraní k súhlasu s vytvorením „koalície ochotných“, môže demokratická verejnosť urýchliť ukončenie vojny a vyhrať tak aj vojnu hybridnú. Inými slovami, nominálna vojenská prevaha Západu sa stane reálnou až vtedy, keď ju ľudia na Západe budú ochotní pri obrane Ukrajiny použiť.

A zatiaľ čo sa z tejto dnes málo pravdepodobnej možnosti môže postupom času a v zápase o mysle a srdcia ľudí stať pravdepodobná možnosť, ruská armáda bude na Ukrajine stále viac vyčerpaná. Pre západnú mierovú misiu to znamená ľahšie víťazstvo a menší počet obetí. Protiraketový dáždnik, ktorý sa následne rozprestrie nad Ukrajinou, musí byť dostatočne účinný i odstrašujúci, aby Rusko stratilo chuť terorizovať Ukrajincov raketami a dronmi, vypúšťanými zo svojho vnútrozemia. Veci, žiaľ, dospeli tam, že ruská duša, ktorej nerozumejú ani samotní Rusi, sa nenaučí žiť v mieri na svojom nekonečne rozľahlom území bez porážky na Ukrajine. Ale napokon, čo tam po Rusoch. Ukrajincov treba zachrániť.