Denník N

Vyčerpaní sudcovia sú prísnejší, páchateľov častejšie posielajú do väzenia

Vedci zistili, že tesne pred obedom, keď boli sudcovia veľmi vyčerpaní, skĺzli do „šetrného módu“, ktorý ich zbytočne nezaťažoval, takže podmienečné prepustenia prestali prakticky udeľovať. Po obede ich počet stúpol.

Väčšina z nás si o sebe myslí, že sme slušní a správame sa morálne. Máme o sebe správnu či nesprávnu mienku?

Dolly Chugh a jej kolegovia z Harvardu naznačujú, že často platí druhá možnosť. Naše morálne prehrešky vysvetľujú takzvanou „obmedzenou etickosťou“ (v angl. „bounded ethicality“).

Opisuje psychologické procesy, ktoré vedú aj slušných ľudí k tomu, že sa správajú nemorálne a v rozpore s názormi, ktoré vedome zastávajú. Výskumy ukazujú situácie, keď k takémuto druhu správania dochádza. Uveďme si zopár príkladov.

Pomáhame „našim“, „iných“ ignorujeme

Ide napríklad o uprednostňovanie našich príbuzných, priateľov či známych a používanie predsudkov pri hodnotení tých, ktorých nepoznáme.

Že v týchto prípadoch dochádza k diskriminácii, nám zvyčajne ani nenapadne. Prečo? Lebo ľudia majú tendenciu pomáhať takým ľuďom, čo sú ako oni sami a majú podobné znaky, či ide o národnosť, vek, pohlavie, náboženstvo, alebo napríklad o skutočnosť, že spolu chodili do školy.

Musíme sa pýtať, či je takéto správanie morálne vtedy, keď ide o prístup k spoločným obmedzeným zdrojom verejného sektora. Príkladom je uprednostnenie kamarátky pri výberovom konaní na úrade či pridelenie zákazky bratrancovi. Je možné, že najlepšími kandidátmi neboli, ale v dobre nastavenom konaní aj tak uspeli.

Kto nič nerobí, nič nepokazí

Ľudia cítia menšiu zodpovednosť za škodu, ktorú spôsobili nečinnosťou, v porovnaní so škodou, ktorú spôsobili aktivitou. Lenže aj nekonanie vedie ku škodlivým následkom predstavte si to na rozbitých a neopravených cestách (nie je dosť peňazí v rozpočte a starosta nehľadá ďalšie zdroje, sedí na úrade a nadáva na centrálnu vládu), neošetrenom pacientovi v bolestiach, ktorému sa nikto nevenuje (lekárka si „odbehla“ na kávu na vedľajšie oddelenie), prípadne na menšom počte vyriešených prípadov, pretože sudca sa namiesto práci venoval čítaniu novín.

Takéto správanie pri politikoch citlivých na nespokojnosť voličov má svoje ratio: nekonaním sa vyhýbajú prípadnému neúspechu, ktorý sa pri aktivite môže vyskytnúť. Kto nič nerobí, nič nepokazí, ako sa hovorí. Ale ani nič nezlepší.

Prečo by politici experimentovali so zlepšovaním verejného obstarávania, keď pri zavádzaní môžu nastať komplikácie a médiá im vynadajú? Ide tu o takzvané vyhýbanie sa vine (v ang. „blame avoidance“) mnohí manažéri či politici sa tak stávajú „údržbármi“ existujúceho statusu quo. S morálnym správaním však tieto typy správania vo verejnej službe veľa spoločného nemajú.

Pozor na hladných sudcov

Neželané dôsledky má aj rozhodovanie sudcov, ktorých verdikty sa – hoci si to neuvedomujú – líšia podľa miery únavy z rozhodovania (v angl. decision fatigue).

Rozhodovanie je náročný proces, ktorý odčerpáva množstvo energie. Vedci zistili, že tesne pred obedom, keď už boli sudcovia veľmi vyčerpaní, skĺzli do „šetrného módu“, ktorý ich zbytočne nezaťažoval, takže podmienečné prepustenia prestali prakticky udeľovať. Keď si po obede energiu znova doplnili, počet udelených prepustení rapídne stúpol.

Nikto z nás si iste nepraje, aby bola spravodlivosť rukojemníkom únavy či hladu sudcov.

Konflikt záujmov

Do citlivých situácií a dilem sa dostávame aj z dôvodu konfliktu záujmov, ktoré existujú v mnohých profesiách. Ide o situácie, keď existuje rozpor medzi tým, čo je najlepšie pre vás, a tým, čo je najlepšie pre niekoho iného s konkurenčnými záujmami. Môže ísť o súkromnú firmu alebo verejnú inštitúciu.

Napríklad lieky, ktoré vám ponúka váš lekár, nemusia byť najúčinnejšie z tých, čo sú na trhu, ak má farmaceutická firma s lekárom províznu dohodu. A váš finančný poradca vám nemusí neporadiť najlepší produkt, lebo má províziu od inej firmy.

Profesionalizácia rozhodovania

Výskumy ukazujú, že často nie sme schopní danú situáciu zhodnotiť objektívne. Naša myseľ nie je dokonalá a my máme tendenciu vyhodnocovať situáciu zo zaujatej perspektívy, ktorá je pre nás výhodná.

Hoci je takéto správanie pochopiteľné, pretože je ľudské, pre spoločnosť môže byť škodlivé. Z toho vyplýva aj snaha takéto správanie úradníkov, politikov, lekárov alebo sudcov , obmedziť. Dá sa to?

Etické kódexy (výskum realizovaný na 154 verejných správach) či etické tréningy nezabrali takmer nikde na svete. Oveľa účinnejšia sa zdá byť profesionalizácia rozhodovania vo verejnom sektore. Spočíva v práci s poznatkami z psychológie rozhodovania, investovaní do budovania procesov rozhodovania a expertízy tých, ktorí rozhodujú.

Želaným cieľom je stav, keď sa budú zákazky prideľovať a o finančných prioritách či výbere ľudí v dobre riadenom sektore nebudú rozhodovať osobné sympatie či intuícia, ale dobre vypracované procesy založené na poznatkoch z jednotlivých vedeckých oblastí.

Autorka je riaditeľka Ústavu verejnej politiky FSEV UK v Bratislave

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Veda

Teraz najčítanejšie