Medzi bolesťou a blaženosťou
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Autor je výtvarník
Mal som byť v Berlíne, konkrétne v Gemäldegalerie na výstave Hugo van der Goes Zwischen Schmertz und Seligkeit, ktorá sa cez víkend skončila. Namiesto toho som v Mikulove, sedím na balkóne mestského penziónu a dívam sa na Svatý kopeček.
Nedeľný Mikulov sa pomaly prebúdza do dusného tropického dňa. Som na výročnom mikulovskom sympóziu, pozvali ma sem moji drahí priatelia ako zahraničného účastníka.
Pri všetkej úcte musím pripomenúť, že moje pocity zo sympózií sú prinajmenšom chladné, to sa teraz v tých horúčavách hodí, ale drahí priatelia sú drahí, čímž nenahraditelní. Takže keď dopíšem tento stĺpček, vydám sa na ťažký výstup na mikulovský zámok, aby som dodržal svoju súčasnú úlohu zahraničného účastníka a zúčastnil sa.
Heslo na zástave poslednej rímskej légie v Panónii, ako hovorieval Julo Satinský, znelo: „Keď ští priateľ, šti aj ty, a keď nedokážeš, tak predstieraj!“
Na svitaní, keď ešte bolo úplne ticho, lietali lastovičky a dážďovníky od penziónu k Svatému kopečku v kruhoch priam alchymistických. Holuby, hrdličky, straky a iné bytosti nebeské im to rušili nepravidelnými uhlopriečkami. Svetlo svietilo zahalené nízkymi oblakmi a robilo svet zamatovým až do jemného plyšu, aký býva pod nohami najkrajšej, ktorá býva šialená.
Spomenul som si na obraz Leonory Carringtonovej z roku 1947 The Giantess (The Guardian of the Egg ), namaľovala ho v Mexico City, jeden z jej najslávnejších, aj keď ona má veľa najslávnejších.
Jeden z mojich najobľúbenejších, aj keď…
Carrington o ňom napísala… je to akási obryňa s mesačnou tvárou v poli obilia, ktoré je aj jej zlatými vlasmi. Jej plášť je biely, má červenohnedé šaty, v záhyboch ktorých sa zhovárajú ľudia podobní vtákom. Spod plášťa vylietajú divé husi, ktoré okolo nej krúžia. Ona stojí oproti akémusi tyrkysovému moru, na ktorom sú malé ostrovy…
Na obraze je toho namaľovaného oveľa viac, ženy pod jej nohami, krajiny, iní vtáci. Obryňa drží v rukách vajce. Vajce, ako píše v svojej knihe Tam dole z roku 1940.
„Dnes ráno, sa vrátila do mojej mysle idea s vajcom a myslela som si, že ho môžem použiť ako kryštál, cez ktorý sa môžem dívať na Madrid týchto dní v júli a auguste 1940 – prečo by to nemohlo uzavrieť moje vlastné skúsenosti rovnako dobre ako minulosť a budúcnosť vesmíru? Vajce je makrokozmos a mikrokozmos, deliaca čiara medzi Veľkým a Malým, ktorá znemožňuje vidieť to celé.“
Zwischen Schmertz und Seligkeit. Medzi bolesťou a blaženosťou.
Vidíme sa nabudúce, drahý Hugo. Teraz sa vymotám na zámok a dívajúc sa z veže do šírej krajiny moravsko-rakúskej, pokúsim sa niečo namaľovať a budem si spievať..
Za cestu dáš kilo
když se vrátíš, dvě
bude ti pak milo
najdeme se v Berlíně
najdeme se ráno v pět
na druhej den zpátky
najdeme se ráno v pět
v kapse zbylý marky.
Čeká někde wagen
u rohu malý hospody
nikdo nejde chrápat
město se zas probudí.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
