Ktorá strana sa rozhodne pre Kaníkov scenár?

Autor je politológ

Tento text je založený na predpoklade, že vláda bez Smeru je reálny scenár po voľbách 2016. Okrem vyššej intenzity predvolebnej kampane zo strany relevantných opozičných formácií by to však chcelo aj trochu vôle a ochoty niektorých trpasličích strán zopakovať Kaníkov scenár z roku 2002.

Čo sa vtedy vlastne stalo? Predsedníctvo Demokratickej strany na čele s Ľudovítom Kaníkom rozhodlo o odstúpení z volebnej súťaže a odporučilo svojim voličom hlasovať za SDKÚ. DS sa v prieskumoch verejnej mienky dlhodobo pohybovala pod úrovňou zvoliteľnosti a dokonca neatakovala ani trojpercentnú hranicu potrebnú na získanie štátnej podpory za voličské hlasy. Zotrvať vo volebnej kampani ako samostatný subjekt by bolo pre stranu mimoriadne iracionálne.

Oplatilo sa

Dôsledok rozhodnutia DS bol vo voľbách citeľný. SDKÚ (alebo iné relevantné opozičné strany) získala práve tých voličov, ktorých prepadnuté hlasy by pri prerozdeľovaní poslaneckých mandátov pripadli najmä veľkým stranám, teda okrem SDKÚ aj HZDS a Smeru. Popri rozpoltenej SNS, ktorej obe nástupnícke formácie ostali pred bránami parlamentu, práve tento krok prispel k vzniku druhej Dzurindovej vlády, ktorá krajinu potiahla smerom dopredu takým tempom, ako žiadna iná pred ňou a zatiaľ ani po nej. Keby nebolo Gorily, dodnes by sme o tomto období hovorili ako o zlatej ére v modernej histórii Slovenska.

Naprázdno neobišiel po voľbách ani predseda DS. Získal miesto vo vláde a pre straníkov pozície v štátnej správe.

O motívoch prezídia DS dnes môžeme len špekulovať. Či už išlo o prozaický zámer nechať si preplatiť náklady na volebnú kampaň subjektu s mizivou šancou na úspech, alebo o dobrý odhad politickej reality zo strany Ľudovíta Kaníka, je dnes už nepodstatné. V každom prípade boli víťazi na oboch stranách. Tak v prípade SDKÚ, ako aj DS.

Pre Demokratickú stranu ako organizáciu tento krok síce znamenal postupný úpadok a po zlúčení s SDKÚ aj zánik, ale veď napokon o to ide. Živiť stranu s preferenciami pod dvomi percentami je v prípade existencie konkurenčného obra, akým je Smer, a nemalou konkurenciou napravo od stredu, úplne zbytočné. A bez koaličnej spolupráce s inými stranami to vedie len k prepadávaniu hlasov s následným posilňovaním veľkých strán, vrátane tých konkurenčných.

V týchto dňoch má Ľudovít Kaník príležitosť svoj postup zopakovať a spolu s ním aj ďalšie trpasličie strany. Vyzerá to tak, že Kaníkovi Demokrati Slovenska, ale rovnako Skok a Šanca nemajú predpoklady nielenže získať päť percent voličských hlasov, ale neprekročia ani hranicu troch percent potrebnú na získanie štátnej finančnej podpory.

Otázne teda ostávajú motívy ich pretrvávajúcej existencie. Ide o mediálnu prezentáciu straníckych lídrov s nepoznaným zámerom, naivnú vieru straníckych lídrov, že nádej umiera posledná, alebo je ich zamlčaným úmyslom uberať percentá relevantným pravicovým stranám po vzore TIP-u?

Samozrejme, nemožno vylúčiť predpoklad, že scenár Ľudovíta Kaníka všetky tri subjekty napokon bezprostredne pred volebným dňom zopakujú a v konečnom dôsledku zvážia aj zmysel svojej ďalšej budúcnosti.

A čo SDKÚ?

Lenže nie sú to len traja uvedení trpaslíci. Podobne by určite mali uvažovať aj kandidáti z SDKÚ. Šanca SDKÚ na tri percentá je mizivá a problémy so straníckymi financiami sa snáď vyriešili po voľbe šéfa NKÚ. Veď predseda navrhol správneho „opozičného“ kandidáta. Zlatú éru má tento subjekt za sebou a pokračujúca činnosť je už len trápením straníckeho vedenia.

S odstupom viac ako jedného desaťročia sa rozhodnutie vedenia Demokratickej strany bezprostredne pred voľbami 2002 javí ako geniálne. Veď o to v politike ide. Súťažiť o hlasy voličov, získať politickú moc, účasť na rozhodovaní exekutívy a vlastným pričinením transformovať svoje ciele do politických rozhodnutí s pozitívnym vplyvom na rozvoj spoločnosti. Cieľom politikov predsa nie je bezprizorne visieť na bilbordoch po celej krajine, prípadne diskutovať s predsedom SNS v nejakej relácii súkromnej spravodajskej televízie, ktorá má aj tak mizivú sledovanosť a chabý vplyv na formovanie verejnej mienky.