Ódor: Za odchodom ministra vnútra je aj získavanie informácií z vyšetrovania. Šimko: Nezasahoval som, zahrali gambit

Minister vnútra Ivan Šimko dnes skončil na poste ministra vnútra, vo funkcii bol len 65 dní.

Dôvodom je vzbura vedenia polície, ktorému sa nepáčia jeho snahy zasahovať do jej činnosti. Keďže vláda Ľudovíta Ódora nedostala dôveru parlamentu, prezidentka Zuzana Čaputová odobrala Šimkovi poverenie viesť rezort a poverila jeho riadením premiéra Ódora.

Ide o prvú zmenu vo vláde odborníkov, ktorú Zuzana Čaputová vymenoval 15. mája po vláde Eduarda Hegera.

Ódor: Problémy s vedením polície aj s inšpekciou, iný názor na informácie z polície

Šimkov odchod oznámil premiér Ľudovít Ódor.

„Kameňom úrazu je, že dôvera medzi pánom Šimkom a širokým vedením polície sa počas uplynulých týždňov naštrbila natoľko, že sa ich ani napriek úsiliu pani prezidentky a mňa nepodarilo obnoviť,“ povedal premiér Ľudovít Ódor. Potvrdil, že nešlo len o Šimkov status o politickej kontrole polície, problém bol podľa neho oveľa hlbší a týkal sa aj „personálnych otázok“.

Na otázku, či chcel minister Šimko nazerať do spisov alebo do nich zasahovať, premiér Ódor povedal, že nechce hovoriť o konkrétnostiach: „Za tým príbehom sú aj otázky, ako nazerať na politickú kontrolu nad Policajným zborom vrátane získavania informácií o tom, čo sa deje pri niektorých prípadoch. Viem určite jasne povedať, že ja som za tie mesiace nezaznamenal, že by pán minister chcel ovplyvniť vyšetrovanie v niečí prospech. Bolo to skôr o tom, ako vnímal, ako má minister pristupovať k polícii a získavať informácie z toho zdroja.“

Premiér Ódor odpovedal na otázku, či k odchodu ministra Šimka viedlo ultimátum vedenia polície, že ak neskončí minister, odídu oni. Podľa premiéra nešlo o ultimátum, ale o „oznámenie“ vedenia Policajného zboru, že skončia. Šimkove statusy označil za vyvrcholenie konfliktu ministra s vedením polície, nie jeho začiatok.

Bližšie dôvody premiér komentovať nechcel, na otázku, či chcel odvolať šéfa inšpekcie Petra Juhása odvetil, že to nemôže potvrdiť, a hovoril o sporoch s vedením inšpekcie. „Určite tá komunikácia s inšpekciou nebola úplne najšťastnejšia, ale nemôžem túto informáciu potvrdiť.“

Premiér ešte povedal, že komunikované stanoviská ministra vnútra sú v rozpore s tým, k čomu sa vláda zaviazala. „Politizácia polície je pre mňa neprípustná,“ povedal premiér s tým, že polícia bude mať aj ďalej voľné ruky.

Podľa predsedu vlády veľkú úlohu v prípade Šimka hrala nefungujúca komunikácia, končiaceho ministra však pochválil za prístup k téme migrácie a predčasných volieb. Čas podľa premiéra ukázal, že na niektoré veci nemá rovnaký názor.

Ódor naznačil, že Šimko s odchodom spokojný nie je. „Kto by bol s takýmto riešením spokojný? Ale chápe vážnosť situácie,“ dodal. „Určite sa vyjadrí aj pán Šimko zo svojho pohľadu.“

Šimko: Problém bol trestne stíhaný Ďurka. Zahrali gambit

Šimko označil za skutočný dôvod jeho konca vo funkcii vymenovanie trestne stíhaného funkcionára na riadiaci post v policajnej inšpekcii. Zrejme má na mysli Pavla Ďurku, jedného z policajtov zo skupiny čurillovcov.

Vysvetlil, že s týmto krokom nesúhlasil, a dostal sa do stretu so šéfom inšpekcie Petrom Juhásom, bývalým šéfom tímu Kuciak, ktorý vyšetroval vraždu Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Odmietol však, že by plánoval Juhása odvolať.

Video: Celá tlačová beseda, kde Ivan Šimko hovorí o svojom konci na poste ministra vnútra (autorka: Eva Štefánková)

Ministerstvo vnútra pritom ešte v júni potvrdilo, že vyšetrovateľ Pavol Ďurka, ktorý je obvinený v kauze čurillovci, ide pracovať na inšpekciu – a vtedy ministerstvo zdôrazňovalo prezumpciu neviny a to, že ide o skúseného, zdatného a čestného policajta, ktorý má dlhoročnú profesionálnu kariéru.

„Rešpektujúc prezumpciu neviny a doterajší príkladný výkon štátnej služby tohto policajta, tento dáva predpoklad kvalitného výkonu štátnej služby na tomto úrade a určite bude prínosom aj pre ostatných menej skúsených kolegov. Uvedený policajt nebude pôsobiť na odbore, ktorý vykonáva vyšetrovanie jeho trestnej veci,“ obhajoval vtedy policajta Šimkov rezort.

Ivan Šimko ešte hovoril, že jeho spor s vedením polície bol hra nervov, a on by neustúpil – nemohol však problém vyriešiť, vyriešili ho premiér a prezidentka. O tlaku policajného vedenia povedal, že „gambit, ktorý zahrali, bol Meisterstück„.

Šimko ešte pripustil, že sa po odchode z funkcie v nejakej forme zapojí do predvolebnej kampane. „Nie je mi jedno, ako voľby dopadnú. Ale nechcem tu robiť agitku pre nikoho,“ povedal.

Bývalý minister vnútra povedal, že sa v slovenskej politike rozšírila koncepcia, v ktorej si ústavní činitelia zväzujú ruky a prenechávajú výkonným a odborným zložkám priveľkú voľnosť. Podľa Šimka však za tieto orgány zodpovedajú volení politici. „Nesúhlasím s touto koncepciou,“ vyhlásil na tlačovej konferencii. Na druhej strane končiaci minister uznal, že vo svojom statuse nevolil šťastné slová. Ako vysvetlil, nemal hovoriť o „politickej kontrole“ polície, ale o „civilnej kontrole“.

Ministerstvo vnútra do volieb povedie Ódor

Premiér formálne požiadal prezidentku o Šimkovo odvolanie, prezidentka mu môže odobrať poverenie viesť ministerstvo aj proti jeho vôli.

Podľa prezidentky Zuzany Čaputovej pohrozili odchodom viac ako dve desiatky policajných funkcionárov. Šimkovi odobrala poverenie, keďže podľa nej došlo „k zásadnému prehĺbeniu nedôvery medzi vedením polície a ministrom vnútra“.

„Obe strany došli do bodu, v ktorom dôveru nebolo možné obnoviť,“ povedala s tým, že personálnu stabilitu v polícii považuje obzvlášť v čase pred parlamentnými voľbami za dôležitú. Prezidentka si myslí, že polícia by mala fungovať v medziach zákona, ale bez vplyvu politickej moci. Šimka však pochválila za jeho prácu v oblasti migrácie a pri príprave férových parlamentných volieb.

Končiaci minister vnútra Ivan Šimko vraví, že z funkcie odchádza nerád. „Došlo k tomu preto, lebo viacero policajných dôstojníkov hrozilo, že odídu zo svojich funkcií. Nedostal som, bohužiaľ, možnosť vyriešiť to v rámci svojich kompetencií. Prezidentka a premiér sa rozhodli riešiť to vo svojej réžii,“ povedal.

Šimko povedal, že nikdy nezasahoval a ani nechcel zasahovať do práce polície. „Ale civilná kontrola na bezpečnostnými zložkami štátu patrí k fundamentom právneho štátu,“ povedal.

Dodal, že za ním vidno aj výsledky – podľa jeho slov sa vytratila debata o údajnej manipulácii volieb, stabilizovala sa situácia s nelegálnou migráciou, menej sa hovorilo o vojne v polícii.

„Bola to moja piata skúsenosť, odchádzanie z vlády mám relatívne nacvičené,“ povedal.

 

Status na Facebooku a mlčanie

Spory medzi Šimkom a vedením polície sa ukázali po tom, ako minister na Facebooku zverejnil dva statusy, ktorými kritizoval políciu. V prvom sa venoval mladej žene, ktorú zavraždil muž, ktorý ju prenasledoval, v druhom už písal o politickej kontrole polície. „Nie, priatelia, žiadne rozviazané ruky tu ľudia s pištoľami a putami mať nesmú! Patria pod kontrolu politiky,“ napísal 3. júla Šimko. Svoj výrok napriek kritike nekorigoval ani nezmazal – len nejasne potom hovoril, že nikto by nemal stáť nad zákonom.

Za spormi medzi policajným prezidentom Štefanom Hamranom a vedením polície na jednej strane a ministrom vnútra Ivanom Šimkom bolo viac než len ministrove statusy. Hamran, jeho dvaja viceprezidenti a riaditeľ inšpekcie Peter Juhás pohrozili odchodom pre obavy, že Šimko bude reálne ovplyvňovať personálne otázky v Policajnom zbore a na inšpekcii.

Odchodom hrozilo aj viac ako desať policajných funkcionárov vrátane riaditeľa NAKA Ľubomíra Daňka a niekoľkých krajských riaditeľov.

Problémom tohto sporu bolo, že nikto z aktérov verejne nepomenoval jeho príčiny a až do oznámenia Šimkovho konca nebolo jasné, čoho presne sa dopustil.

Po sporoch nasledovali stretnutia Šimka s vedením polície, ale aj stretnutia s prezidentkou a predsedom vlády, ktoré zjavne neviedli k zmieru. Policajní funkcionári neboli spokojní ani so spôsobom, ako s nimi minister komunikoval.

„Pán minister sľúbil pani prezidentke, že sa do vyriešenia celej veci vyjadrovať nebude,“ odpísalo v pondelok ministerstvo vnútra na otázky Denníka N, či chcel Šimko robiť aj personálne zmeny v polícii alebo na inšpekcii.

Vedenie polície aj inšpekcie o skutočných dôvodoch sporov mlčalo, Hamran komentoval len ministrov status. „To, že polícia má byť pod kontrolou politickej moci, je pre mňa hrubou červenou čiarou a je to pre mňa neakceptovateľné. Pokiaľ by to v budúcnosti malo byť tak ako v minulosti, že je polícia pod politickou kontrolou, je to nezlučiteľné s mojím ďalším pôsobením,“ povedal Hamran Denníku N.

Video: Premiér Ódor oznamuje koniec ministra vnútra Šimka

Šimkova kariéra: Písal piesne, radil Čarnogurskému, ministrom bol viackrát

Ivan Šimko patril v úradníckej vláde Ľudovíta Ódora k ministrom s najväčšími politickými skúsenosťami. Narodil sa v roku 1955, vyštudoval národohospodársku a neskôr aj právnickú fakultu a za socializmu pracoval ako ekonomický asistent vo Výskumnom ústave oblastného plánovania a na útvare hlavného architekta mesta Bratislavy.

Už v tom čase sa angažoval v kresťanských kruhoch. Ako uvádza vo svojom životopise, pôsobil v speváckom zbore v Kostole sv. Cyrila a Metoda v Bratislave, známom ako „Céčko“, pre ktorý písal texty piesní. Po páde režimu patril k zakladajúcim členom Kresťanskodemokratického hnutia (KDH).

Politické funkcie získaval od začiatku 90. rokov minulého storočia. Už v roku 1990 sa stal poradcom Jána Čarnogurského, v tom čase podpredsedu československej vlády pre legislatívu. Vo voľbách v júni 1990 bol Šimko zvolený za poslanca za KDH, v roku 1992 sa stal podpredsedom hnutia a na štyri mesiace ministrom spravodlivosti v Čarnogurského vláde.

Ministrom sa stal opäť v roku 1994 vo vláde Jozefa Moravčíka, ktorá nastúpila po páde druhej Mečiarovej vlády. Moravčíkov kabinet doviedol krajinu do predčasných volieb, v ktorých opäť zvíťazilo Mečiarovo Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS).

Šimko pôsobil ako opozičný poslanec a výrazne sa pričinil o vznik Slovenskej demokratickej koalície (SDK): najprv koalície, neskôr volebnej strany, ktorú vytvorila pätica opozičných strán na čele s KDH, Demokratickou úniou a Demokratickou stranou; pridali sa k nim ešte Sociálnodemokratická strana a Strana zelených na Slovensku.

SDK, ktorej lídrom sa stal Mikuláš Dzurinda, v zlomových voľbách v roku 1998 len tesne nevyhrala. Podarilo sa jej však zostaviť vládu spolu s SDĽ, SOP a so Stranou maďarskej koalície. Dzurinda sa stal premiérom a Šimko čoskoro jeho blízkym politickým spojencom. Spočiatku však pôsobil v parlamente ako člen ústavnoprávneho výboru.

V roku 2001 po tlaku SDĽ a SOP odstúpil z postu ministra vnútra Ladislav Pittner. Šimko ho vo funkcii nahradil a dostal sa do vedenia rezortu, na ktorého čelo bol vymenovaný aj o vyše 20 rokov neskôr – ministrom vnútra vo vláde Ľudovíta Ódora sa stal znovu 15. mája tohto roku.

Šimko ako bývalý Čarnogurského poradca sa s predsedom KDH na začiatku nového milénia politicky rozišiel. Spolu s Mikulášom Dzurindom stál pri vzniku Slovenskej demokratickej a kresťanskej únie (SDKÚ), ktorá v roku 2002 – po zisku vyše 15 percent hlasov vo voľbách – znovu zostavovala vládu. V nej sa stal Šimko ministrom obrany.

Ako sa rozišiel s Mikulášom Dzurindom

V SDKÚ bol považovaný za jedného z najvplyvnejších politikov, na prvom kongrese sa stal generálnym sekretárom. Jeho postavenie v strane dokazuje aj fakt, že vo voľbách v roku 2002 kandidoval zo štvrtého miesta kandidátky. Strana pred neho umiestnila len predsedu Dzurindu, ministra zahraničných vecí Eduarda Kukana a neskoršieho ministra financií Ivana Mikloša. Päťkou bola bývalá novinárka Zuzana Martináková, ktorá už o rok nato spolu so Šimkom z SDKÚ odišla.

Dôvodom bola takzvaná kauza skupinka. V auguste 2003 prišiel vtedajší premiér Mikuláš Dzurinda s tvrdením, že na Slovensku pôsobí „skupinka“, ktorá vyrába škandály a mediálne kauzy. Jeho výrok súvisel s článkami v britskom časopise Jane‘s Intelligence Digest, ktoré kritizovali nové vedenie Slovenskej informačnej služby.

Jedným z členov tejto skupinky bol podľa Dzurindu aj riaditeľ Národného bezpečnostného úradu (NBÚ) Ján Mojžiš, ktorého do funkcie vymenoval v roku 2001 – ešte ako minister vnútra – Ivan Šimko. Dzurinda sa rozhodol Mojžiša z čela NBÚ odvolať s argumentom, že riaditeľ úradu „totálne stratil jeho dôveru“. Šimko na prezídiu SDKÚ hlasoval proti.

Nasledoval konflikt, ktorý pre Šimka znamenal odchod z postu ministra obrany aj z SDKÚ. Nasledujúce tri roky pôsobil ako nezaradený poslanec parlamentu. Najprv spolu so Zuzanou Martinákovou založili v SDKÚ platformu s názvom Slobodné fórum, no po niekoľkých týždňoch sa platforma odštiepila a vznikla nová strana.

O post predsedu Slobodného fóra sa uchádzali Šimko aj Martináková. Pomerne prekvapivo – dokonca len o jeden hlas (131 verzus 130) – zvolili delegáti na čelo strany Martinákovú. Šimko prehru niesol veľmi ťažko, v prvej reakcii odmietol Martinákovej výzvu, aby sa stal prvým podpredsedom, a názor zmenil až po nátlaku delegátov.

O tom, že sa s porážkou nezmieril, najlepšie svedčí fakt, že ešte do volieb v roku 2006 zo Slobodného fóra odišiel.

Pokúsil sa rozbehnúť vlastnú stranu s názvom Misia 21 – Nová kresťanská demokracia, ktorá vo voľbách v roku 2006 získala len niečo vyše 2 500 hlasov (0,11 percenta).

V roku 2010 sa Šimko ako radový člen vrátil do KDH, za ktoré kandidoval v eurovoľbách v roku 2014. Ani vtedy neuspel – hnutie mu vyhradilo predposledné 12. miesto. Šimkovi sa vyššie prekrúžkovať nepodarilo. Kým líderka kandidátky Anna Záborská vtedy dostala takmer 43-tisíc prednostných hlasov, bývalý viacnásobný minister len necelé tri tisícky.