Prečo 90. roky fascinujú? Vtedy sme ešte nezrušili budúcnosť, tvrdí autor Chuck Klosterman
V budúcnosti bude všetko aspoň čiastočne retro, myslí si autor knihy Deväťdesiate roky.
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Smells Like Teen Spirit, Pulp Fiction, Kids, Cop Killer, Titanic, Natural Born Killers, Friends, American Psycho – komu aspoň pri niektorých z týchto názvov zablikajú žiarovky, hneď bude v duchu katapultovaný do deväťdesiatych rokov.
Autor Chuck Klosterman sa tejto dekády ujal a venoval jej celú knihu Deväťdesiate roky (N Press, 2023). V rozhovore vysvetľuje, prečo uvažovanie v dekádach považuje za zmysluplné, prečo boli práve 90. roky zaujímavé, či išlo o poslednú rozoznateľnú dekádu a aj to, či sa mu páči obálka slovenského vydania.
Pri čítaní vašej knihy som rozmýšľal, prečo vlastne delíme dejiny na dekády. Nie je na to žiadny pádny dôvod a duch doby sa určite nemení každých desať rokov. Napriek tomu má každý istú predstavu o 60., 70. či 80. rokoch. Čím teda desaťročia sú? Je to nejaký konštrukt, ktorý nám pomáha pochopiť dejiny? Alebo je to pomôcka na rozprávanie príbehu?
Je jednoduché uvedomiť si, že delenie času na desaťročné obdobia je svojvoľné a nepraktické. No ešte jednoduchšie je porozumieť tomu, prečo to robíme. Poskytuje nám to totiž rámec na uvažovanie o súčasných dejinách. Pre paleontológa, ktorý študuje dávnu históriu, môže koncept „storočí“ pôsobiť rovnako svojvoľne a neprakticky.
Rozumiem síce argumentom proti pojmu „dekáda“ či dokonca proti označeniu „generácia“. No diskusia o nich mi vždy pripadá ako sémantická strata času. Áno, je to nedokonalé označenie. Áno, celá historická analýza by bola iná, keby dekády boli nevysvetliteľne postavené na päť- či dvanásťročných periódach, a to aj v prípade, keby boli všetky historické udalosti identické. Áno, nedá sa tvrdiť, že všetci ľudia, ktorí žili v istom období, mali rovnaké názory a vlastnosti. Všetky tieto body sú pravdivé.
Kniha Deväťdesiate roky vyšla v knižnej edícii Denníka N. Kúpite ju na obchod.dennikn.sk.
Zároveň však okamžite rozumieme tomu, čo sa myslí, keď sa hovorí o dekádach. A určité nemenné vlastnosti informujú o zovšeobecnených časových obdobiach, a to aj pre tých, ktorí boli pri tom, ale neboli priamo zapojení. Je to spôsob, ako hovoriť o veciach, ktoré by inak bolo ťažké porovnať alebo dať do kontrastu.
Ako ste 90. roky zažili vy osobne? Bola táto dekáda lepšou časťou vášho života?
V roku 1990 som končil strednú školu a mal som 28 rokov, keď sa táto dekáda končila. Toto obdobie ranej dospelosti – špeciálne v USA – zvykne byť veľmi zábavnou a objaviteľskou fázou. Čiže áno – deväťdesiate roky som si skutočne užil. Bol to základ mojej dospelej osobnosti a bolo veľmi cool zažiť niektoré zmeny v hudbe a vo filme v reálnom čase. Ale môj osobný život v skutočnosti nie je súčasťou tejto knihy. Napísal som knihy, pri ktorých to tak bolo, ale nie v tomto prípade.
Hoci v knihe píšete o viacerých témach zameraných na americké reálie, aj čitateľ s európskym či postsocialistickým backgroundom bude v mnohých prípadoch oslovený. Po roku 1989 sa svet otvoril a západná kultúra sem začala neobmedzene prúdiť. Súhlasili by ste, že 90. roky boli prvým skutočne globálnym desaťročím v rozvinutom svete?
Áno. Je ťažké s tým nesúhlasiť, hoci niekto by mohol začať špekulovať o použití pojmu „rozvinutý“.
Deväťdesiate roky boli aj dekádou „konca dejín“, čiže myšlienky Francisa Fukuyamu. Koniec niečoho alebo obdobie finálnej fázy znamená stav, v ktorom nemusíte dosahovať nič nové alebo sa snažiť o predstavu možnej budúcnosti. Myslíte si, že tento stav finality mal vplyv na náladu 90. rokov?
Áno a nie. Rozhodne to formovalo diskusiu o tom, ako sa bude – alebo by sa mala – vyvíjať budúcnosť. Je však dôležité poznamenať, že argument, ktorý Fukuyama uvádzal, nebol nejakým druhom všeobecnej múdrosti, ktorú by každý akceptoval a považoval za pravdivú.
Mnoho ľudí nesúhlasilo s Fukuyamovým postojom od momentu, keď ho prvýkrát počuli. Vždy to bol sporný bod. Pri spätnom pohľade sa všetko okolo „konca histórie“ ukázalo ako čosi, čo bolo vyslovene nesprávne, no zároveň symbolicky presné. Fukuyama mal pravdu, ale nie tak, ako zamýšľal.
Vo vašej knihe je veľa odkazov na populárnu kultúru – hudbu, filmy či seriály. Prečo má popkultúra také zásadné postavenie pri opise dejinnej dekády? Ako vidíte rolu populárnej kultúry v spoločnosti všeobecne?
V USA je dnes úplne zrejmé, že politická realita sa generuje v protiprúde voči kultúre. A nie opačne. Navyše sa stalo takmer kuriózne používať vôbec pojem „populárna kultúra“ – pretože to je vlastne jediná kultúra, ktorú Amerika produkuje.
Hrala popkultúra v 90. rokoch dôležitú rolu vo vašom živote? Ak áno, akým spôsobom?
Určite áno. Bol som na vysokej škole, keď bola začiatkom 90. rokov nanovo objavená celá hudobná kultúra. Pôsobilo to ako najdôležitejšia vec vôbec. Koncom 90. rokov som bol filmovým kritikom, takže som veľa času investoval do rozmýšľania o tom, čo filmy znamenajú a čo reflektujú. Neustále som sledoval televíziu. Povedal by som, že popkultúra 90. rokov ma pravdepodobne formovala rovnako ako ľudia, ktorých som poznal, a veci, ktoré som zažil.
Ako sa vám páči obal slovenského vydania vašej knihy, ktorý je vlastne obalom videokazety?
