To, čo robím, beriem ako historky, tvrdí výtvarník Palo Čejka
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Palo Čejka je známa bratislavská postava, venuje sa autorskej grafike hlavne linorytu a drevorezu, ale aj rôznym experimentom tlače z výšky. Vyštudoval grafický dizajn, občas je aj hudobníkom, moderátorom či slam poetrystom. Rozprávali sme sa o jeho grafickej sérii Inštitucionálna zeleň, ktorá je zo zbierky Galérie mesta Bratislavy.
Je leto, a keď som si prechádzala diela, ktoré nedávno pribudli do zbierky galérie, natrafila som na tvoje farebné linoryty Inštitucionálna zeleň. My sa poznáme pomerne dlho, a čo sa mi s tebou spája asi najviac, je informácia, že detstvo si strávil v bratislavskej Botanickej záhrade. Ja ako celoživotný nadšenec prírody, ale hlavne botanických záhrad ti to trošku závidím. Tvoji starí rodičia patrili k zakladateľom tohto miesta a vy ste tam ako rodina do tvojich 12 rokov aj bývali. Ako ťa ovplyvnila táto životná skúsenosť, aký máš vzťah k rastlinám a ako sa to prejavilo v tvojej tvorbe?
Predpokladám, že absolútne ma to ovplyvnilo, ale asi do tej miery ako každé prostredie každého človeka ovplyvňuje, len toto bolo nejakým spôsobom exotickejšie. Iné to bolo v tom, že ako dieťa som mal azda viac slobody oproti dnešným štandardom. V minulosti bolo všeobecne menej áut, bolo menej nebezpečné prebehovať cez cestu, menej áut bolo zaparkovaných na okraji cesty, takže vybiehajúce deti bolo vidieť z diaľky. Tým, že botanická záhrada bola navyše uzavretým oploteným priestorom, tak som mal ešte o niečo väčšiu slobodu ako bežné deti v meste. Od veľmi nízkeho veku, aj keď si netrúfam povedať odkedy, som chodil sám von a vracal som sa za šera. Samozrejme, neboli sme jediná rodina, ktorá bývala v botanickej. Narýchlo neviem spočítať, koľko ich tam mohlo byť, ale hádam tak do desať, takže mal som tam aj kamošov.
Rozoznával si aj jednotlivé druhy rastlín? Venovali sa ti starí rodičia tak, že ťa s nimi zoznamovali?
Do istej miery to bolo samozrejmé, lebo sa o tom stále doma hovorilo. Ale že by som dostal nejaký dril, to sa nedá povedať, nejako sa to na mňa nalepilo. Niektoré exoty som, samozrejme, vedel pomenovať. Sediac na moruši, čo pre niekoho môže byť obyčajný jedlý strom, som si vypočul mnohokrát od návštevníkov záhrady: „Chlapče, nejedz tie bobule, zomrieš“ a podobné srandy.
Nebaví ho kresliť, oveľa radšej rýpe
Mohol si asistovať pri botanických prácach. Bolo to pre teba zaujímavé? Inklinoval si k tomu?
My decká sme tam boli skôr ako narušitelia. Rozobrali sme napríklad prívody vody k niektorým revoltom, ktoré to tam postrekovali, alebo sme sa vlámali do niektorého skladu a tam sme
