Denník N

Jakub Pohle: Prvýkrát som plakal už vo Ľvive, kde ruské bomby v autoservise zabili štyri ženy

Jakub Pohle. Foto - Karol Sudor
Jakub Pohle. Foto – Karol Sudor

Jedným z vojenských zahraničných inštruktorov na Ukrajine je Dingo. Bojoval aj v Sýrii. So skleným pohľadom mi hovoril, ako bojovníci Islamského štátu uniesli z dediny všetky deti a poslali ich hrať futbal na zamínované ihrisko. On potom zbieral ich zvyšky, opisuje hrôzy vojen reportér na voľnej nohe Jakub Pohle.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

JAKUB POHLE (1990) je muzikant a aktivista. Od minulého roka cestuje na Ukrajinu, odkiaľ prináša reportáže.

Pred reportážami z Ukrajiny ste organizovali aktivity proti kotlebovcom, písali ste investigatívne texty, rečnili a spievali na mítingoch Za slušné Slovensko… Rezignovali ste na občianske aktivity na Slovensku?

Nie, na nič z toho som nerezignoval, ani na boj proti náckom a fašistom. Naďalej sa k týmto témam vyjadrujem na sociálnych sieťach, a ak bude treba prísť rečniť na nejaký protest, samozrejme, prídem. Zmenilo sa len to, že väčšina mojich článkov sa teraz venuje Ukrajine.

Prečo?

Nazvime to volanie povinnosti, úplná sloboda v tom, čo publikujem, a často aj rýchlosť, keďže informácie z terénu viem rovno zavesiť na sociálnu sieť. Myslím si, že moje schopnosti viem teraz využiť lepšie na Ukrajine ako na Slovensku. Najskôr som pomáhal zháňať ubytovanie pre utečenky s deťmi a základnú materiálnu pomoc, potom som sa rozhodol reportovať priamo z miesta a pomoc riešiť adresne. Mimochodom, odkedy chodím na Ukrajinu, nemávam na aute prerezané pneumatiky a ubudlo aj osobných vyhrážok.

Na Ukrajine ste boli prvýkrát minulý rok, strávili ste tam mesiac a pol.

Kúpil som auto za 500 eur a s kamarátom fotografom Andrejom Gmitrom, ktorý pochádza z Ukrajiny, ale žije na Slovensku, sme vycestovali do Ľviva, Rivne a Kyjiva, do Buče a Irpine. Skončili sme v Ivano-Frankivsku.

Vo Ľvive vtedy neboli práve nadšení zo zahraničných novinárov.

Bodaj by boli, keď sa stávalo, že na mieste dopadu rakety zvykli byť vďaka sledovaniu rádiových frekvencií skôr ako sanitky a ďalšie miestne sily. Najhoršie je, že vyslovene zavadzali a snažili sa natáčať doslova všetko.

Človeka nezvyknutého na hrôzy vojny to všetko musí emočne zasiahnuť.

Prvýkrát som tam plakal, keď sme boli pozrieť autoservis v Ľvive, ktorý Rusi zbombardovali necelé dva týždne pred naším príchodom. Budova bola vyhorená, sekretariát zmizol z povrchu zemského. Majiteľ mi hovoril, že tam zomreli štyri ženy. Keď som si uvedomil, čo sa stalo, a pozeral sa na horiace sviečky, neudržal som sa.

Inak, čo si myslíte, že mi písali fanúšikovia Putina, keď som publikoval videá z miesta výbuchu? Najviac zo všetkého im prekážalo natiahnuté pletivo okolo autoservisu, čo malo dokazovať, že ak prežil plot, logicky tam nič nevybuchlo. Vo svojej hlúposti a lenivosti myslieť im ani nenapadlo, že Ukrajinci dokážu za dva týždne natiahnuť 150 metrov pletiva, aby im tam nik nelozil. Aby som prokremeľsky naladených presvedčil, musel som u niekoho nájsť fotografiu, na ktorej bolo vidieť dôsledky výbuchu vrátane absencie pletiva.

Tvrdili ste mi, že práve proruskí trollovia na vás neraz dajú. Fakt?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Vojna na Ukrajine

Slovensko, Svet

Teraz najčítanejšie