Dokázal tvoriť aj ničiť vo veľkom. Film Oppenheimer rozpráva príbeh vedca, ktorý bol otcom atómovej bomby

Začína sa to odkazom na Prometea, titanského antického hrdinu, ktorý zobral bohom oheň, dal ho ľuďom a musel za to znášať večné muky. Z pohľadu človeka to iste je predovšetkým pozitívna postava. Obetoval sa, aby nám bolo teplo a aby sme si mohli užívať všetky tie vymoženosti, ktoré by bez ohňa neboli možné. Má však i temnejší rozmer. Narušil kozmický poriadok, predal ľudstvu atribút neprináležiacej božskosti, zasadil semeno katastrofy.

Rovnako i titulný hrdina nového filmu Christophera Nolana, slávny americký teoretický fyzik J. Robert Oppenheimer, vstupuje do neprístupnej sféry, predtým uzavretej pred ľuďmi a ich zmyslami – medzi základné častice hmoty a do prázdna, ktoré ju z väčšej časti utvára, a prináša odtiaľ oheň aj nadľudskú ničivú moc.

Počas druhej svetovej vojny bol tento nejednoznačný hrdina šéfom projektu Manhattan. Jeho cieľom bolo vyvinúť jadrovú zbraň rýchlejšie, než sa to podarí Nemcom.
Aj Oppenheimera však namiesto triumfu čakali muky. Nielen nepriazeň úradov a intrigy protivníkov, ale aj silnejúce presvedčenie, že sa vďaka svojmu najväčšiemu životnému úspechu stal „smrťou, ničiteľom svetov“.

Z jedného hľadiska to tak nepochybne bolo. Tento vedec výrazne prispel k zásadnej a nevratnej premene sveta. S jadrovými zbraňami doň priniesol neustále prítomnú a neodstrániteľnú (prinajmenšom to tak vyzerá) možnosť jeho konca v plameňoch.

Príbeh človeka, ktorý si prisvojí atribúty božstva a nejakým spôsobom na to doplatí, sa rozpráva často a v mnohých rôznych obmenách.

Podobne i hrozba ničivej jadrovej vojny už bola zobrazovaná rôznymi spôsobmi. Predovšetkým pre divákov staršej generácie táto téma môže byť dosť „vyťažená“. Nolanovi sa ju však podarilo uchopiť s čerstvo pôsobiacou intenzitou – aspoň miestami.

Náročný filmový konštruktér

Tento 52-ročný britský režisér predstavuje medzi divácky i komerčne najúspešnejším filmármi súčasnosti pozoruhodný zjav. V digitálnych časoch sa snaží nakrúcať čo najviac analógovo. V dobe, keď štúdiá a streamovacie služby chrlia predovšetkým diela tak či onak odvodené, on sa snaží prísť s filmami pôvodnými a v niečom ojedinelými.

Dáva si náročné konštrukčné úlohy: nakrútil film, ktorého dej sa odvíja dozadu (Memento); film, v ktorom čas plynie dozadu (Tenet); nakrútil vojnovú drámu s minimom dialógov, ktorej dej sa odohráva na troch úrovniach: zem-voda-vzduch, pričom v každej z nich ubieha iným tempom (Dunkirk).

Jeho filmy sú starostlivo a invenčne vymyslené, čo nevyhnutne neznamená, že tiež vždy nejako zaujímavo premýšľajú. Ich hĺbka môže byť sugerovaná (napríklad ich zotrvalo vážnym výrazom), môžu zamestnať skôr divácke lúštiteľské schopnosti, než by publikum privádzali k hlbším prežitkom deja.

Ale rovnako je z nich cítiť akési zamračené zaujatie, ambíciu skutočne vybudovať vlastný svet a rozprávať o ňom s charakteristickou kombináciou chladného odstupu a snahy dosiahnuť naliehavosť.

Vízie v. realita

Oppenheimer je v doterajšej Nolanovej filmografii možno najtrúfalejšie dielo. Trojhodinové dielo, ktoré sa do značnej miery vzdáva atrakcií, ktoré k filmom tohto režiséra privádzajú veľkú časť publika. Spektákla rúcajúcich sa domov, bitiek v rotujúcich chodbách, množstve áut uháňajúcich diaľnicou pospiatky.

Iste, v novom filme je pôsobivá sekvencia jadrového výbuchu spájajúca stíšenú hroznú krásu s revom brutálnej sily. Ale inak sa väčšinu času v Oppenheimerovi predovšetkým rozpráva, plánuje či vysvetľuje.

Film sa snaží zhusteným spôsobom podať životopis slávneho fyzika, históriu Projektu Manhattan a amerického jadrového výskumu rovnako ako politickú atmosféru doby, v ktorej nemálo vedcov v nejakej miere priťahoval či aspoň zaujímal sovietsky komunizmus.

To v povojnových rokoch spustilo sériu vyšetrovaní, motivovaných prehnanou snahou amerických úradov čeliť reálnemu nebezpečiu sovietskej infiltrácie.
Nolan preto musel do scenára, vychádzajúceho zo životopisnej knihy Kaia Birda a Martina Sherwina, dostať množstvo informácií a predstaviť skutočne veľké množstvo postáv. Jeho ambíciou zároveň bolo ukázať to všetko veľmi dynamickým a zároveň subjektívnym spôsobom, v niečom podobným prúdu vedomia.

Film je rozprávaný v prvej osobe, Oppenheimer v ňom síce nemá úlohu rozprávača, vystupuje však v takmer každej scéne. Do toku rozprávania navyše vpadávajú obrazy akoby z vedcovho vedomia – predstavy fyzikálnych dejov, častíc hmoty aj vesmírnych telies, vízie skazy, osobné reminiscencie. V niektorých scénach sa vízie hlavného hrdinu nejakým spôsobom stretnú s realitou.

Analógová hviezda digitálneho veku

V príbehu sa prelínajú tri časové roviny – chronologické rozprávanie sa strieda so scénami z povojnových vyšetrovaní, čiernobiely obraz sa strieda s farebným. Film však vôbec nepôsobí zmätene alebo neprehľadne. Nolanovi sa darí tie relatívne krátke scény a obrazy prepájať tak, aby spolu korešpondovali, navzájom sa dopĺňali a existovala medzi nimi synergia.

Nie príliš akčný film tým získava tempo, gradáciu, nervnú znepokojivú náladu. Napomáhajú tomu aj časté staccata v hudbe Ludwiga Göranssona alebo hudobným spôsobom využívané reálne zvuky.

Známy holandský kameraman Hoyte van Hoyteam sníma často tie zdanlivo neatraktívne scény tak, aby malo zmysel premietať ich na najväčších plátnach.
Projekcia zo 70-milimetrového filmového pásu v IMAX-e ukázala, ako veľmi môže byť filmový obraz zbavený záťaže „digitálneho hyperrealizmu“.
Možno najväčším Nolanovým úspechom však je, že zložitá konštrukcia filmu na seba nestrháva pozornosť. Je naplno v službách spádu, energie a intenzity rozprávania.

To iste neznamená, že Oppenheimer je dokonalý film. V záverečnej tretine trochu stráca ťah, niektoré režisérove finesy sa minú účinku. Napríklad postava Alberta Einsteina (Tom Conti) v závere pôsobí ako múdry dedko ex machina.

Nečakané odhalenie a pointa, s ktorými autor prichádza v závere, patria možno skôr do nejakého iného typu filmu. Snaha všetko úhľadne vypointovať a uzavrieť posilňuje dojem akéhosi „preťaženia eleganciou“ aj istú mechanickosť, ktorou film občas trpí.

Ničí, čo miluje

Vďaka hlavnej postave a jej hereckému predstaviteľovi však Oppenheimer navzdory čiastkovým zakolísaniam drží pohromade. Nolan svojho hrdinu nenechá prejsť scénami, v ktorých by bol interpretovaný a analyzovaný. Zachytáva najmä jeho slová a správanie, jeho svet.

Z toho skladá portrét fascinujúceho rozporného človeka, pohlteného vášňou pre vedu, ale aj sebou samým a svojimi ambíciami. Mimoriadne talentovaného a zároveň v niečom obmedzeného, neschopného pochopiť a vnímať, čo sa deje v jeho blízkom okolí.

Podobne neinterpretačným spôsobom pôsobí i herectvo výborného Ciliana Murphyho. Diváci/diváčky môžu ľahko podľahnúť domnienke, že celý film odohrá jeho fyziognómia – vychudnutá tvár a výrazné hlboké oči, do ktorých si človek môže premietať emócie a stavy mysle, ktoré z postavy cíti.

Nepokojný, azda až nestabilný a pritom cieľavedomý muž, objaviteľ a ničiteľ, schopný veľkého citu a zároveň rovnako schopný predmet tohto citu zničiť, ako keď nechá v milovanej krajine Nového Mexika (vo filme ukázanej v niekoľkých monumentálnych panorámach) odpáliť atómovú bombu.

V postave Oppenheimera nachádza svoje vyjadrenie aj doba, ktorá ju zrodila. Čas horúčkovitého hľadania a prekračovania hraníc, objavovanie nových možností vedy a umenia, nasledovania utopických predstáv nového usporiadania sveta. Doby v niečom skutočne prométeovskej a podobným spôsobom rozporuplnej, v ktorej svoje možnosti nachádzali aj hrôza a zotročenie.

Nolanov film zhodou okolností prišiel do kín v čase, keď sa tiež skloňuje nová technológia, ktorá môže nenávratným spôsobom zmeniť svet alebo ho aj zničiť – umelá inteligencia.

O jej ničivom potenciáli sú presvedčení niektorí vedci, ktorí na nej pracovali. Dokonca aj niektorí z tých, ktorí na jej vývoji aktuálne pracujú, sú presvedčení o jej potenciáli privodiť všeobecnú skazu.

Aj oni zažívajú svoje „oppenheimerovské“ dilemy, dalo by sa povedať. Iste, v iných kulisách aj v inej atmosfére. Nie v až posadnuto maniackej energii polovice 20. storočia, ale uprostred otupenosti informačného veku.