Český novinár Soukup: Pubertu som prežil v sovietskej Moskve, niektoré spolužiačky ma brali ako cestovný pas

Do Ruska prvýkrát pricestoval s rodičmi ako trinásťročný chlapec a prežil tam celú druhú polovicu 80. rokov. Novinár Českého rozhlasu Ondřej Soukup osobne zažil Rusko za Gorbačova, Jeľcina i Putina. Zoznámil sa tam aj s manželkou, v ruskom detskom domove si adoptoval syna.

Soukup patrí medzi najväčších znalcov Ruska v českých médiách. V rozhovore pre Denník N rozpráva, ako sledoval zmeny v Rusku počas posledných 35 rokov.

Čo to urobilo s trinásťročným chalanom z Prahy, keď mu rodičia oznámili, že sa sťahujú do Moskvy? 

Rozhodne to žiadne veľké nadšenie vo mne nevyvolávalo. V Prahe som mal kamarátov, spolužiakov a o toto všetko som mal zrazu prísť. Otec však dostal v Moskve zaujímavú prácu, tak som nemal veľmi na výber.

Čo robil váš otec v Moskve?

Otec pracoval v Československu ako novinár a ponúkli mu prácu v centrále Rady vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP, Moskvou riadená organizácia na koordináciu ekonomík komunistického bloku – pozn. red.). Išlo o prácu, ktorú by sme dnes nazvali ako na oddelení PR. Venovali sa napríklad vydávaniu brožúr o tom, ako sa úžasne darí mongolskému poľnohospodárstvu. Na tú dobu išlo o celkom prestížne miesto.

Hovoríme o roku 1985. Na aký prvý zážitok z Ruska si spomínate?

Spomínam si na cestu. Išli sme vlakom a cesta trvala dva dni. Sťahovali sme si do Moskvy všetko možné, automatickú práčku, keďže sovietski inžinieri túto technológiu ešte úplne nezvládali, aj hrubú múku. Vo vlaku sme si preto prenajali dve kupé. V Rusku sme vystúpili na nejakej stanici, kde po nás prišla dodávka. Spomínam si, ako jej šialene smrdel výfuk, pretože mala nejakú konštrukčnú chybu.

A čo prvé dojmy zo života v Moskve?

Na nič zvláštne si nespomínam. Deti sú v tomto smere celkom prispôsobivé.

Keď som sa rozprával s niektorými ruštinárkami, ktoré v 80. rokoch absolvovali výmenný pobyt v Sovietskom zväze, tak ich šokoval nedostatok základných potravín. Aj československé predajne pôsobili v porovnaní s tými sovietskymi ako nemecký supermarket.

Ja som si už aj z Husákovho Československa priniesol základné spotrebiteľské inštinkty, že keď vidím rad pred obchodom, tak mi hneď napadne „fíha, asi priviezli niečo zaujímavé“, a idem sa tam postaviť. V Rusku to bolo rovnaké, len na steroidoch. Možno toaletného papiera bol v Moskve ešte väčší nedostatok než u nás. Raz sa otcovi podarilo získať niekde celú krabicu toaletného papiera. Nadšený ju niesol domov a ľudia okolo šomrali, že im takúto vzácnosť vykupujú cudzinci.

V Moskve ste chodili do školy, dokonca ste tam aj zmaturovali. Ako sa k vám správali ruskí rovesníci?

Hoci Moskva bola hlavným mestom, kde žili aj iní cudzinci, stále sme boli niečo špecifické. Pre spolužiakov som bol jednoducho „zápaďák“. Oni nerozlišovali, či niekto pochádza z Francúzska alebo z Československa, brali ma ako okno na Západ. Stále odo mňa niečo chceli. Pýtali sa ma, či im nemôžem priviezť „levisky“. A ja som im musel vysvetľovať, že americké džínsy sa v Československu fakt len tak nepredávajú. Čoskoro som tak nadobudol pocit, že viacerí vo mne vidia len dojnú kravu. Zneisťovalo ma to, pretože som si nikdy nebol istý, prečo sa vlastne so mnou kamarátia.

Predpokladám, že celkom zaujímavý ste museli byť aj pre niektoré dievčatá.

To áno, bola to však tá istá situácia. Nemohol som vedieť, prečo sa o mňa vlastne to dievča zaujíma. Či to nie je hlavne preto, že dúfa, že ju odveziem z Ruska.

V šestnástich rokoch to môže lákať človeka nejak to využiť.

Na mňa to teda pôsobilo úplne asexuálne. Mňa až urážalo, že vo mne niektoré videli len ten cestovný pas. A nevideli, aký som inteligentný a šarmantný… (ironická poznámka – pozn. red). Keďže v Rusku sa stredná škola končila skôr, tak som stihol v sedemnástich rokoch absolvovať aj semester na vysokej škole. Zapísal som sa na odbor archívnictvo. Pamätám si na prvý deň. Sedíme vo veľkej aule, počúvame príhovor dekana a do toho mi prišiel lístok od novej spolužiačky, kde bolo napísané: „Ty si fakt