Ako nedokážem prestať byť fanúšikom Valencie, klubu, ktorý robí priveľa zlých rozhodnutí

Keď som vlani robil rozhovor s futbalovým expertom Simonom Kuperom, ktorý napísal knihu o FC Barcelona, medzi rečou som spomenul, že som fanúšikom Valencie. Nijak na to nereagoval a rozprával ďalej.

Bolo to od neho vlastne láskavé, musel vedieť, že akákoľvek analýza súčasného stavu je márna, a ak by sme pokračovali, iba by sme sa utápali v spomienkovom optimizme.

A zrejme na ten stavili organizátori osláv storočnice Spartaka Trnava, keď si mužstvo z Valencie zavolali na sobotňajší priateľský zápas (hrá sa o 18.00, vysielať ho bude aj RTVS Šport).

V médiách odzneli rôzne prívlastky – od slávnej Valencie cez španielsky veľkoklub, šesťnásobného majstra až po účastníka španielskej ligy. Všetky z nich sú pravdivé, no k realite má najbližšie ten posledný z nich.

Klub, ktorý získal šesť španielskych titulov, dvakrát – a to celkom nedávno – hral finále Ligy majstrov, vyhral Pohár UEFA, sa už pár sezón do pohárov neprebojoval a tento rok sa v španielskej lige ledva zachraňoval v poslednom kole.

Nový štadión ako symbol úpadku

Aj Wikipédia dokáže byť kruto presná. Keď si otvoríte stránku singapurského miliardára Petra Lima, majiteľa futbalovej Valencie, dočítate sa, že „po šiestich rokoch jeho vlastníctva klub sústavne dosahuje podpriemerné výkony a zaznamenal jedny z najhorších výsledkov vo svojej modernej histórii“.

Nech to písal ktokoľvek, Limovu éru vo Valencii celkom vystihol. V časoch, keď Chelsea, Manchester City či Paríž St. Germain dokázali ropné peniaze premeniť na trofeje, je Valencia výborným príkladom, že nový majiteľ – v porovnaní s Romanom Abramovičom a arabskými šejkami nie až tak bohatý –, nemusí ani zďaleka priniesť trofeje.

Keď v roku 2014 Peter Lim Valenciu kupoval, vyzeralo to sľubne. Klub bol po veľkých úspechoch z prelomu storočia (to sú tie spomínané dve finále Ligy majstrov v rokoch 2000 a 2001, ligové tituly v rokoch 2002 a 2004 a víťazstvo v Pohári UEFA v roku 2004) trochu na ústupe, ale pravidelne hrával Ligu majstrov a mal v kádri talentovaných hráčov. A k tomu finančné problémy.

Tie nevyriešil ani predaj výborných hráčov, akými boli vtedajší majstri sveta David Villa, David Silva či Juan Mata. Ale to bol len detail, finančné starosti mala predsa zahojiť práve investícia singapurského obchodníka s palmovým olejom.

Klub kúpil za pár drobných a zaviazal sa, že splatí dlžoby a dostavia nový štadión. Rýchlo sa ukázalo, že dlhy klubu sú ešte väčšie, ako sa predpokladalo, a z veľkolepého projektu, ktorý spustili tesne pred hospodárskou krízou v roku 2007, je dnes skôr ruina a tá chátra viac ako storočná Mestalla, na ktorej Valencia stále hráva.

A teraz je zrejme vhodný čas na malú odbočku – ak sa totiž chcete vybrať na futbalový výlet s niekým, koho šport až tak nezaujíma, Valencia môže byť ideálnym miestom.

Mestalla je prototypom starého štadióna s výbornou akustikou, strmými tribúnami a neúnavnou dychovou kapelou, čo je predsa len iný typ zážitku, než aký dostanete na moderných štadiónoch.

Žiaľ, treba povedať, že v jednom zo zápasov s Realom Madrid si túto atmosféru nechtiac užil aj Vinícius Junior, keď sa stal terčom rasistických pokrikov. (Bol som pri tom, keď podobná atmosféra a tvrdá hra Valencijčanov zdeptala Barcelonu tak, že prehrala 0:2 a Lionel Messi sa zmohol akurát tak na 90-minútovú prechádzku po trávniku.)

Ešte zaujímavejšie než klub je však samotné mesto, kde si koncom 50. rokov povedali, že musia vyriešiť problém s častými záplavami, a tak odklonili od historického centra celú rieku.

V jej koryte vybudovali oddychový park s množstvom športovísk, Palácom hudby, komplexom umeleckých i vedeckých múzeí a oceanáriom.

Práve odtiaľ sú tie skvelé katalógové fotky, ktorých je plný Instagram.

Lim, choď domov!

Pár rokov po tom, čo Lim kúpil klub, sa ukázalo, že jeho ľudia futbalu nerozumejú, a jediné, na čo sa zmohli, bolo to, že nechali voľnú ruku agentovi Jorgemu Mendesovi.

Ten si do klubu privádzal drahých hráčov z Portugalska (napríklad João Cancelo, Enzo Pérez či Gonçalo Guedes), ktorých často aj spoluvlastnil a potom ich predával ďalej, pričom profitoval len on sám.

Po odstrihnutí Mendesa od klubu to bolo ešte horšie. Prakticky zadarmo či výrazne pod cenu odchádzali mnohí talentovaní odchovanci (Isco, Lee Kang-In, Ferran Torres, Carlos Soler) a vrcholom bol predaj kapitána a reprezentanta Daniho Pareja k rivalovi z Villarrealu za dva milióny eur.

To už mala Valencia za sebou nevydarený experiment s Garym Nevillom. Dlhoročný kapitán Manchestru United sa osvedčil ako televízny analytik, čo jeho priateľovi a obchodnému partnerovi Petrovi Limovi stačilo na to, aby z neho spravil hlavného trénera (dovtedy bol asistentom pri anglickej reprezentácii).

Výsledkom bola katastrofálna polsezóna, v ktorej bola Valencia blízko k zostupu a ten by bol vlastne úplne logický a zaslúžený. Po príchode skutočného trénera – Marcelina – sa situácia opäť stabilizovala, no ani prekvapivé víťazstvo v španielskom pohári zmierenie medzi Limom a zvyškom klubu neprinieslo.

Majiteľ totiž predtým trénera požiadal, aby sa na pohár vykašľal a sústredil sa na ligu a postup do Ligy majstrov. Marcelino síce s poslabším tímom prekvapivo dosiahol jedno aj druhé, dôvera však už bola opäť naštrbená.

Odvtedy klub zase pozvoľne padá (chvíľku ho neúspešne trénoval aj Gennaro Gattuso) a ktovie, či to Lima vôbec trápi. Na zápase od roku 2018 nebol, a tak sa k nemu obrázky tisícok protestujúcich fanúšikov s transparentmi „Lim go home“ dostávajú len sprostredkovane.

Akurát problém môže byť práve v tom, že Lim už doma je a o svoj klub sa nezaujíma.

Namiesto Cavaniho len juniori

Čo teda môžu od Valencie slovenskí diváci očakávať?

Tí trnavskí isto majú v pamäti rok 2015, keď Spartak otváral zrekonštruovaný štadión a pri tejto príležitosti si pozval na zápas Olympique Marseille. Francúzsky klub bol vtedy ešte len v úvode prípravy a na Slovensko prišiel bez najväčších hviezd a iba s jedným brankárom (aj to tým náhradným).

Na podobné sklamanie by sa mali pripraviť aj tentoraz. Talentovaný gruzínsky brankár Mamardašvili, o ktorého sa zaujíma Bayern Mníchov, ešte oddychuje po Eure dvadsaťjednotkárov a hviezdny útočník Edinson Cavani sa pohádal s vedením klubu a očakáva sa jeho prestup do Bocy Juniors.

Zo známejších hráčov tak príde len kapitán José Gaya či niekdajší stopér londýnskeho Arsenalu Gabriel Paulista a zostava Valencie bude výrazne preriedená juniormi.

No boli to práve mladíci Javi Guerra, Diego López a Alberto Marí, na ktorých sa ku koncu sezóny tréner Baraja spoliehal. Gólmi v posledných kolách zachraňovali Valenciu v lige, kým bol práve legendárny Cavani opäť zranený alebo bez formy (v lige dal gól naposledy na Silvestra).

Aj preto sa mnohí fanúšikovia opäť upínajú k novému majiteľovi a zdá sa, že by im ani nevadilo, keby sa ním stalo nejaké saudskoarabské konzorcium. To by Valenciu, ktorá od roku 1931 strávila okrem jednej sezóny všetky v prvej lige, pripravilo o auru provinčného veľkoklubu.

Klubu, ktorý bol síce v roku 2004 vyhlásený najlepším tímom sveta, nikdy sa však nedokázal úplne prebiť medzi svetovú elitu a väčšina jeho podporovateľov sú naďalej ľudia z miestnej komunity.

Ja sám som nelogicky fanúšikom Valencie už vyše dvadsať rokov, a tak si pamätám na vtedy ešte štíhleho Rafaela Beníteza, maniaka do defenzívnej taktiky Hectora Cúpera aj množstvo útočných hviezd, ktoré sa napokon stali legendami v iných kluboch (napríklad David Silva v Manchestri City či David Villa v Barcelone).

A celé to začala krátka správa o tom, ako sa brankár Valencie Santiago Cañizares zranil tesne pred odletom na Majstrovstvá sveta v roku 2002. Spadla mu fľaša s vodou po holení a na črepinách si rozrezal chodidlo.

Valencia je skrátka klub, kde sa vždy deje niečo bizarné.