Šéfkomentátor FT: Moja generácia zlyhala, morálne víťazstvo v studenej vojne sme premrhali

Naším problémom je strata dôvery v systém, popierať to dnes môže len hlupák, tvrdí britský novinár Martin Wolf, hlavný ekonomický komentátor denníka Financial Times.

Obnovenie dobre fungujúceho vzťahu trhového kapitalizmu a liberálnej demokracie je hlavnou témou jeho novej knihy Kríza demokratického kapitalizmu.

„Nejde ani tak o to, v akej kajute a na ktorej palube sa budete na našej spoločnej lodi plaviť, ale o to, či sa celá loď nepotopí,“ hovorí Wolf o zodpovednosti, ktorú podľa neho majú biznisové a intelektuálne elity.

V rozhovore sa ho pýtame:

• čo považuje za skutočné nové výzvy v súčasnom rozbúrenom svete;
• prečo je v záujme všetkých, aby sme napravili nedostatky vo fungovaní politiky aj ekonomiky;
• v čom zlyhala jeho generácia, do ktorej patria aj politici ako Tony Blair alebo Bill Clinton;
• prečo by sa biznisové a intelektuálne elity nemali správať ako čierni pasažieri;
• čo považuje za možnosť riešenia klimatickej krízy.

Poslednú knihu ste venovali vnúčatám. Popriali ste im, aby si ich generácia počínala lepšie ako tá vaša. Čo považujete za najväčšiu chybu svojej generácie?

Moja generácia je generáciou takzvaných baby boomerov, ktorí sa na Západe narodili bezprostredne po druhej svetovej vojne a v nasledujúcich pätnástich až dvadsiatich rokoch. Svoj dospelý život sme začali počas studenej vojny. Mali sme pocit, že demokracia a liberálne hodnoty, ktoré z nášho pohľadu viedli k víťazstvu v druhej svetovej vojne, aj keď s rozhodujúcou pomocou Sovietskeho zväzu, sú po celom svete napádané. Sovietsky zväz mal enormnú silu, komunizmus sa krátko nato dostal k moci aj v Číne a vyzeralo to, že sa naozaj schyľuje k ohromnému zápasu.

Počas nasledujúcich štyroch desaťročí sme svojím spôsobom zvíťazili – naše spoločnosti sa začali všeobecne vnímať ako bohatšie, slobodnejšie a v konečnom dôsledku aj humánnejšie ako ich súperi. A toto morálne a zároveň praktické víťazstvo bolo považované za správne a zaslúžené. Najväčšou chybou, ktorú sme urobili na domácej úrovni, je podľa mňa to, že sme toto víťazstvo z rôznych dôvodov, ktoré v knihe rozoberám, premrhali.

Dnes sa mi zdá, že liberálne hodnoty sú znova ohrozené, možno viac ako predtým. Nepriateľ vyzerá inak, v niektorých ohľadoch je dokonca horší – v našich spoločnostiach sa znovu rozmáha nacionalizmus a autokracia; liberálne hodnoty korodujú; mladí ľudia si myslia, že náš ekonomický a politický systém je skorumpovaný, pokrytecký a sebecký. Toto je teda prvá časť mojej odpovede na vašu otázku.

Čo tá druhá časť?

V posledných tridsiatich až štyridsiatich rokoch museli rozpoznať a uznať určité globálne súvislosti a limity, z ktorých najdôležitejšie sú tie environmentálne. Naše spoločnosti v súhrne zostávajú tou najvplyvnejšou časťou svetovej ekonomiky, o environmentálnych obmedzeniach sme vedeli celkom dlho, ale nedokázali sme s nimi v podstate nič urobiť.

Moja generácia, ktorá bola pri moci zhruba od 80. alebo 90. rokov 20. storočia a patria do nej politici ako Tony Blair alebo Bill Clinton, v riešení týchto problémov zlyhala a vlastne ich ešte prehĺbila. Výpočet by mohol pokračovať, ale toto sú podľa mňa tie najväčšie zlyhania. Naši predchodcovia si počínali lepšie.

V predslove knihy píšete: „Demokracia je vždy nedokonalá. Avšak tyrania nie je nikdy správnou alternatívou. Je na každej generácii, aby sa vzoprela spevu jej sirén.“ O čom dnes spievajú sirény mojej generácii a tým, čo prídu po nás?

Spievajú zmes veľmi známych melódií. Hovoria, že demokratické a liberálne politické systémy sú veľmi chaotické, že neponúkajú perfektné riešenie, vyžívajú sa vo vyhrocovaní sporov, že v demokraciách nie sme schopní dlhodobo plánovať ani za horizont ďalších volieb. Tvrdia, že mocné zákulisné záujmy blokujú potrebné zmeny, že ekonomický systém stále viac speje k vysokej nerovnosti, že zotrvačnosť a korupcia systému znemožňujú riešenie.

A aká má byť odpoveď? Akési vedenie, ktoré si vynúti konformitu, jednotu, spoločný vnútený názor a dlhodobý plán. A potom sa k tomu pridajú dva typy argumentov. Jeden z nich je: pozrite sa na Číňanov, tí to robia správne, toto je správny spôsob, ako viesť krajinu. Alebo povedia: Nachádzame sa v takej hroznej situácii, že jednoducho potrebujeme vodcu, národného autokrata, ktorý prevezme moc, všetko vyrieši, my mu – pretože je to vždy muž – môžeme veriť a s touto chaotickou demokraciou si nemusíme robiť starosti.

O tomto teda dnes spievajú sirény, podobné piesne už sme však počuli. Veľmi ma deprimuje, koľko ľudí ich dnes opäť spieva a že ich aj dosť ľudí evidentne počúva.

Vo vašej knihe sa odráža naliehavosť problémov, ktorým dnes čelíme. Spomínate, že náš svet je krehký a je potrebné v niektorých ohľadoch rázne konať. Ako sa teda dajú robiť zásadné zmeny a nerozbiť pritom už aj tak krehké nastavenie?

V recenziách na moju knihu sa objavujú dve zvláštne protichodné výhrady, s ktorými by som ako prípadný recenzent pracoval aj ja. Po prvé spomínajú, že riešenia, ktoré ponúkam, sú príliš mierne a konzervatívne. Namiesto toho, aby som presadzoval úplnú revíziu systému, píšem iba o jeho rekonštrukcii, ktorá si dáva za cieľ nadviazať na to lepšie z minulosti.

Mnohí usudzujú, že toto skrátka nebude stačiť. Ja však neverím v revolučné prevraty. To, ako dopadli v minulosti, považujem za strašné.

Prvá kritika teda je, že to, čo navrhujete, je príliš málo. A tá druhá?

Tá je v rozpore s prvou – tvrdí, že už aj to, čo navrhujem, nie je možné v dôsledku obrovských politických a iných prekážok presadiť. Na svoju obhajobu by som povedal, že od ľudí naozaj nechcem, aby zmenili všetko. Verím, že aj v našom systéme sú veci, ktoré sú cenné. V mnohých ohľadoch síce nefunguje, ale rovnako ako predtým ho môžeme reformovať.

Dúfam, že keď si ľudia uvedomia mieru straty dôvery v systém, nedostatky vo fungovaní trhovej ekonomiky aj nedostatky vo fungovaní politiky, zhodneme sa hádam na tom – dokonca aj s ľuďmi, ktorí sú celkom konzervatívni –, že to musíme napraviť. Je to v záujme všetkých, pretože alternatívy sú oveľa horšie.

Výčitka, že už nehovorím, ako vzniknú nové politické hnutia prinášajúce zmenu, je oprávnená. Snažím sa čitateľom ukázať, že so súčasným stavom nemôžu byť spokojní. A keď si to uvedomia a prestanú byť ľahostajní, začnú sa azda pýtať: Ako zachovať podstatu našich hodnôt a zároveň zlepšiť súčasnosť tak, že bude znovu lákavá najmä pre mladých ľudí, ktorí sú dnes takí rozčarovaní?

Obe kritiky sú úplne legitímne. Cieľom mojej knihy je snaha meniť názory. Nie som politik a toto je to najlepšie, čo dokážem.

Ekonomický historik Adam Tooze v rozhovore spomenul, že „podceňujeme radikálnu novosť našej situácie“. Ako sa vy intelektuálne vyrovnávate so svetom polykrízy?

Najskôr by som chcel zdôrazniť, že Adam je veľmi dobrý historik. Mám k tomu však niekoľko vecí. Keď sa pozriete na posledných dvesto alebo tristo rokov, stále sme v novej situácii: rozširovanie kapitalizmu, priemyselná revolúcia, nástup nacionalizmu a národného štátu, zrod priemyselnej robotníckej triedy, vzostup socializmu a komunizmu, emancipácia žien a tak by som mohol pokračovať ďalej. Takže ani Adam ma nepresvedčil.

Aj moja veľmi dobrá priateľka Anna Applebaum v debate so mnou nedávno povedala, že práve prechádzame najväčšími hospodárskymi otrasmi v našej histórii. To teda rozhodne neprechádzame! To jednoducho nie je pravda.

Naozaj sa tak odlišuje kombinácia ekonomických, viacnásobných politických a sociálnych kríz oproti dvadsiatym a tridsiatym rokom? Povedal by som, že vtedy to bolo horšie. Stalin, Hitler, veľká hospodárska kríza.

Dávali sa do pohybu obrovské ekonomické revolúcie, napríklad vzostup masového spotrebiteľského trhového hospodárstva. Uznávam, že sme vtedy nemali nukleárne zbrane, no aj tak by som pochyboval, či je dnešná situácia väčšou polykrízou. Zatiaľ by som povedal, že naše západné politické systémy sú jednoznačne silnejšie a jednotnejšie, než boli vtedy.

Okrem nukleárnych zbraní tú „novosť“ inde nevidíte?

Sú tu tri skutočne nové aspekty, ktoré našu situáciu zhoršujú. Vedomie environmentálnej krízy, s ktorým však žijeme už šesťdesiat rokov. Po druhé je to už spomínaná možnosť vyhladiť v ďalšej svetovej vojne väčšinu ľudstva – to je celkom veľký problém. A po tretie vzostup Číny.

Po tristoročnom období prevratov a transformácií sa na scéne prvýkrát objavil gigantický nezápadný a navyše autokratický hráč. Čína nikdy nebola súčasťou západného svetového systému, je to úplne iná civilizácia s odlišnou históriou, ale je aj extrémne výkonná a úspešná.

Kombinácia závažnosti prípadnej svetovej vojny, environmentálna kríza a vzostup Číny predstavuje zásadný zvrat, možno ešte väčší ako vznik sovietskeho systému a vzostup fašizmu. K tomu tu máme veľa finančných problémov alebo úpadok demokracie na Západe. Zoznam možných hrozieb je dlhý a nepodceňujem ich závažnosť, no nie som presvedčený, že sa nachádzame v úplne novom období.

Čo s tým? Podľa mňa by sme sa mali hlavne vyhnúť kolosálnym chybám – a najväčšia z nich by bola svetová vojna. Potrebujeme medzi veľmocami nájsť modus vivendi (spôsob, ako spolu vyjsť – pozn. red.), vyrovnať sa s ekonomickými výzvami, ktoré samy osebe nie sú také rozsiahle, ale sú ťažké, avšak zdroje a idey na ich vyriešenie máme.

A nakoniec to najťažšie: uznať problémy globálnych verejných statkov (Oblasti – a v nich prítomné zdroje, ktoré ležia mimo konkrétnych štátov, napríklad otvorené moria alebo Antarktída. Dajú sa však chápať aj širšie, napríklad ako celý klimatický systém, biosféra a hydrosféra – pozn. red.). Neviem, ako sa s tým vyrovnáme.

To je jediná nová vec, všetky ostatné sú svojím spôsobom známe. Hrozba nukleárnej vojny existovala so Sovietskym zväzom, rovnako ako teraz s Čínou. Keď sa však vrátim k odpovedi – musíme sa vyvarovať veľkých chýb a uvedomiť si zásadné výzvy, ktorým sa musíme postaviť.

Uvedomujú si podľa vás vrcholní politici, na čom všetkom záleží? A ak áno, prečo sa to viac neprejavuje v ich rozhodovaní?

Myslím, že jednou z najťažších disciplín je spravodlivý pohľad na politický život ktoréhokoľvek obdobia. Možno ma už ovplyvňuje môj vek, ale mám pocit, že naši politickí lídri sú všetci, až na jednu alebo dve malé výnimky, naozaj hrozní.

Si Ťin-pching je oveľa horší ako Teng Siao-pching (faktický vodca Číny v rokoch 1978 až 1989 – pozn. red.). Síce som s ním nesúhlasil, ale myslím, že bol skutočný génius a hlavne nemal žiadne ego, nechcel všetko riadiť. Si je obmedzený, mocichtivý a robí veľa otrasných chýb. Putin je gauner, už sme síce zažili horších, ale má päťtisíc nukleárnych hlavíc a je vážne hlúpy a nebezpečný. Čo sa týka kombinácie nekompetencie a bezohľadnosti, je to rozhodne najdesivejší ruský vládca od čias Stalina.

Čo sa týka západných lídrov, ani jeden z nich mi nepripadá, že by mal skutočnú intelektuálnu a morálnu úroveň. Najmenej zlý je Joe Biden, ktorý má skutočné cnosti – je to slušný človek, záleží mu na demokracii, snaží sa robiť pre svoju krajinu to najlepšie. Je našou hradbou proti Trumpovi, čo je dobrá vec, a má aj zopár veľkých myšlienok. Ani náhodou to však nie je Roosevelt.

Európski lídri sú otrasne priemerní vrátane nášho premiéra (Wolf tým naráža na britského premiéra Rishiho Sunaka, pozn. red.). Macron nie je priemerný, ale do funkcie sa dostal príliš mladý. Ešte toho dosť nevie a je nebezpečne arogantný. Takže máme naozaj zlých vrcholných politikov. Problémy, ktoré som spomínal, nevyriešia.

Otázkou je, ako zariadiť, aby sme mali lepších lídrov, a prečo ich naše systémy negenerujú. No treba dodať, že autokratické systémy si na svoje čelo dosadzujú rovnako zlých, ak nie horších vodcov, ako sú tí naši. Demokracia vám aspoň dáva nádej, že sa ich môžete zbaviť. Tak sme sa napríklad zbavili Johnsona, ktorý bol skutočne zlý.

Stále verím, že máme na viac. Naše súčasné politické vedenie je však mizerné a to nás núti zamyslieť sa, prečo to tak je a či je to náhoda. Vzostup jednotlivých politikov si dokážeme takmer v každom prípade vysvetliť, ale že k tomu došlo takto naraz, je pozoruhodné.

Nezdá sa, že kdekoľvek na svete existuje vplyvný štátnik, ktorý by mal skutočne globálny pohľad na to, čo treba urobiť, zároveň by mal morálnu autoritu potrebnú na to, aby to zvládol, a bol dosť šikovný, aby to dokázal pretaviť na výhodu. Niekedy však rozmýšľam, či sme vlastne v tridsiatych a štyridsiatych rokoch, v tom období rozkladu, nemali niekoľkokrát skrátka šťastie. Možno to bola iba náhoda.

Najzásadnejším kúskom tejto šťastnej skladačky bolo, že Spojené štáty vtedy mali moc samy zmeniť svet, pretože boli väčšie a bohatšie ako ostatní. Navyše sa predtým uprostred hospodárskej katastrofy objavil prvotriedny politik, ktorý by sa inak prezidentom zrejme nestal – Franklin D. Roosevelt.

Počas jeho prezidentskej éry Japonsko napadlo USA a Amerika vstúpila do vojny. To úplne zmenilo svet. Teraz však takú záložnú silu, ktorá by mohla vstúpiť do našej situácie, nemáme, pretože skrátka neexistuje. Amerika už takú moc vo svete nemá a nikto iný nie je. Vývoj v Číne sa uberá zlým smerom, aj keď si pred dvadsiatimi či tridsiatimi rokmi mohli niektorí myslieť opak. Ťažko si predstaviť, ako sa situácia zlepší.

A keby sme sa na to pozreli z druhej strany? V knihe totiž zdôrazňujete, že nemôžeme myslieť len ako zákazníci, zamestnanci, podnikatelia, sporitelia či investori, musíme premýšľať ako občania. Čo teda môžu robiť občania, ako by sa mali ideálne správať?

S podobnými myšlienkami sa obraciam najmä k tým, ktorí čítajú Financial Times a moje komentáre. Hlavne medzi biznisovou, ale aj intelektuálnou elitou sa totiž objavuje tendencia domnievať sa, že lojalita k ich vlastnej spoločnosti nie je veľmi dôležitá.

Tí prví sa považujú predovšetkým za globálnych občanov a argumentujú štýlom: „Nemusíme sa predsa starať o to, čo sa v našej krajine deje. Staráme sa najmä sami o seba, aby sme platili čo najmenšie dane a tak ďalej. Keby došlo k najhoršiemu, môžeme sa presťahovať na Nový Zéland alebo do Švajčiarska.“

Na ľavici, asi hlavne v krajinách, ako sú Spojené štáty a Británia, sa objavuje tendencia tvrdiť niečo ako: „Naše moderné liberálne demokratické spoločnosti nie sú nič iné ako veľká hromada pokrytectva stojaca na predátorskej imperiálnej minulosti. Čím skôr to všetko zavrhneme a nahradíme niečím iným, tým lepšie.“

Niežeby vari boli komunistickými revolucionármi, dnes už nikto nie je revolučný komunista, len neuznávajú legitimitu svojich vlastných spoločností. Nestotožňujú sa najmä s väčšinou stredných a nižších stredných vrstiev, ktoré nemajú vysokoškolské vzdelanie a nedelia sa o spoločné hodnoty, čo vytvára veľké kultúrne rozpory.

Týmto elitám sa preto snažím oznámiť, že kvalita ich spoločnosti sa priamo odvíja od ich ochoty venovať sa ako intelektuáli či podnikatelia jej problémom. Sú kľúčovou súčasťou spoločnosti. Ak sa, naopak, od starostí spoluobčanov oddelia, dostane sa k moci pravicový nacionalizmus. A presne to sa aj deje – voliči dávajú hlasy pravicovým nacionalistom, pri ktorých majú pocit, že zabezpečia presadzovanie ich hodnôt, či už sa to zvyšku páči, alebo nie. Je jedno, či je to napríklad autokracia vedená demagógom, ide im hlavne o pocit, že sa ich názor nebude prehliadať.

Môj apel sa týka predovšetkým elít, ale vo všeobecnosti mi ide o to, aby sa ľudia zapájali do politiky a robili to spôsobom, ktorý bude uznávať za legitímne hodnoty a záujmy druhých. Nemôžete očakávať, že všetko vždy vyhráte. Zástupcom biznisu musí byť jasné, že majú povinnosť podporovať rozvoj ekonomiky ako celku. Pre väčšinu ich podnikov je totiž dôležitá práve domovská základňa.

Mali by podporovať politické opatrenia vrátane vládnych výdavkov a zdanení, ktoré takýto rozvoj stimulujú. Zástupcovia biznisu by sa mali vo vlastnom záujme prestať správať ako čierni pasažieri. V konečnom dôsledku sa totiž aj ich možnosti odvíjajú od druhu spoločností, v ktorých pôsobia. Sami sú teda veľmi dôležití hráči.

Vnímate presviedčanie biznisových a intelektuálnych elít, ktoré vás čítajú, ako svoje poslanie? Ide vám o to, aby si uvedomili, že by sa mali viac správať ako občania a viac premýšľať aj o svojich spoluobčanoch?

Pred dvadsiatimi rokmi som sa mylne domnieval, že naše spoločnosti sú oveľa robustnejšie, inštitúcie funkčnejšie a ekonomické a politické systémy efektívnejšie. Ako to dopadlo, je už každému jasné. Mnohí ľudia – aspoň v USA a Británii –, ku ktorým sa najčastejšie obraciam, už prijali, že máme problém so stratou dôvery v systém. Popierať to dnes môže len hlupák.

Zvolenie Donalda Trumpa za prezidenta, brexit a ďalšie udalosti ukazujú, že veľké časti spoločnosti stratili dôveru. Neplatí to len v krajinách, ktoré poznám najlepšie, stalo sa to aj inde. Keď si to uvedomíte, zistíte, že nejde ani tak o to, v akej kajute a na ktorej palube sa budete na našej spoločnej lodi plaviť, ale o to, či sa celá loď nepotopí.

Toto sa knihou snažím oznámiť: obávam sa toho, či naša loď dokáže zostať na hladine, a o to by sa mali strachovať aj spomínané elity. Pokiaľ totiž klesneme ku dnu, nebude sa im to páčiť, a keď sa USA, Británia a ďalšie západné krajiny potopia, nebude kam utiecť.

Klimatickú krízu sme už spomenuli. Nie je jej vplyv oveľa väčšou silou, než im prisudzujete? V knihe píšete o dvojici „trhový kapitalizmus“ a „liberálna demokracia“, ale nejde v skutočnosti o trojicu, kam patrí ešte „klimatická kríza“? Sám ste v jednom komentári napísali, že sa ľudstvo správa ako „kukučka v planetárnom hniezde“.

Chcel by som najskôr zdôrazniť, že moja kniha je už teraz možno až príliš dlhá, takže jej rozšírenie o ďalšiu tému by bol problém.

Legitímny a funkčný politický systém, ktorý má dôveru voličov a ktorého čelní politickí predstavitelia sa môžu pustiť do veľkých výziev, je nutnou podmienkou riešenia klimatickej krízy. Miera straty dôvery je teraz taká, že ak neobnovíme demokratický poriadok, v ktorom bude záležať aj na názoroch elít, najmä vedcov a expertov, možno sa vôbec nepohneme z miesta.

Iste, ponúka sa alternatíva – je to zjavne globálna kríza, času nie je nazvyš, odovzdajme moc do rúk globálneho diktátora. Okrem toho, že si myslím, že by to bol ohyzdný politický systém, tak sa to za žiadnych okolností nestane.

Navyše by sme namiesto benevolentného diktátora klimatických bojovníkov mali skôr niekoho ako Donald Trump, Marine Le Penová alebo Nigel Farage. Riešenie v podobe globálnej diktatúry teda môžeme zhodiť zo stola.

Jediné riešenie, ktoré pripadá do úvahy – pretože neverím, že je šanca presvedčiť ľudstvo, aby sa vzdalo toho, čo sme za posledné dve storočia dosiahli –, spočíva v politickej ekonómii súhlasu, čo zahŕňa aj dohodu s Čínou.

Musí k tomu dôjsť na globálnej úrovni, masívnou mobilizáciou vedeckých, technologických a ekonomických zdrojov. Toto demokracie zvládnu, ak teda považujú situáciu za dosť naliehavú. Ide o podobnú politickú ekonómiu súhlasu, aká bola za vojnovou mobilizáciou v Británii a v Spojených štátoch.

O tom, myslím, píše práve Adam Tooze – počas druhej svetovej vojny bola mobilizácia z pohľadu zdrojov oveľa väčšia v Amerike a Británii ako v Nemecku. Tamojší režim totiž nechcel do vojnovej výroby zapojiť všetky ženy, pretože by to narušilo sociálny poriadok. Americká a britská ekonomika sa stali vojnovou, mobilizácia bola totálna, pretože bola založená na takomto súhlase.

Takže nielenže je obnovenie dobre fungujúceho vzťahu trhového kapitalizmu a liberálnej demokracie hlavným predmetom mojej knihy, ale myslím si, že je nutnou podmienkou riešenia klimatickej krízy. No či je dostačujúce vzhľadom na to, koľko času sme už stratili, neviem. Som si však istý, že žiadna iná možnosť neexistuje.

Zavrhnutie demokracie nám nepomôže. Všetko nasvedčuje tomu, že keby sme nemali demokraciu, dostaneme najhoršie formy predátorských, nacionalistických autokracií – tie klímu riešiť nebudú.

Hovorili ste o príkladoch z histórie a píšete o tom, ako sa po prvej svetovej vojne snažili niektorí politici vzkriesiť mŕtvolu ekonomického systému devätnásteho storočia. Nie sme teraz v podobnom bode, keď nie sme schopní si priznať, že ekonomický systém musí v dvadsiatom prvom storočí fungovať inak? A nehrá v tom zásadnú úlohu práve klimatická kríza?

Snažím sa byť otvorený novým myšlienkam, ale ešte som nevidel opis, ako by fungoval iný, zásadne lepší ekonomický systém ako ten trhový. Je jasné, že všeličo môžeme zmeniť. Napríklad by sme mohli trochu upraviť spôsob riadenia firiem, aj keď neviem, či to bude rozhodujúce.

Rozhodne však musíme zmeniť úlohu biznisu a peňazí v politike. Mohli by sme upraviť naše zastupiteľské inštitúcie tak, aby bolo ich súčasťou viac obyčajných ľudí. Je však veľmi neisté, či by to pomohlo alebo nie.

Nech už urobíme v podstate čokoľvek, najefektívnejšou cestou, ako robiť radikálne zmeny v štruktúre ekonomiky, je cez mix trhových a vládnych stimulov, vládnu mobilizáciu zdrojov a vládne poistenie rizík. Na to sme už v minulosti prišli.

Trhová reakcia tvorená veľkým množstvom entít, ktoré fungujú decentralizovane a ktoré hľadajú najlepšie riešenie špecifických problémov, je podľa mňa stále najlepší spôsob, ako dosiahnuť zmeny, ktoré potrebujeme. Žiadny centrálny plán zvrchu nevyrieši, ako máme navrhovať budovy, zavádzať vykurovacie systémy alebo získavať energiu.

Ľudstvo si už vyskúšalo alternatívne ekonomické systémy, ktorými sú centrálne plánovanie a vlastníctvo. Zlyhali vo všetkých možných dimenziách – politických, ekonomických, sociálnych. Takže áno, musíme zmeniť politiku a ekonomický systém, jeho reakcie – v konkrétnych špecifických bodoch celkom radikálne –, ale stále ide podľa mňa o najlepší systém, ktorý máme.

Keď sa chceme vyrovnať s klimatickou krízou, nemusíme meniť ekonomický systém, ale smer, ktorým sa uberá. Keby som mohol knihou dokázať jednu vec, prial by som si, aby sa obnovila legitimita demokratických a technokratických inštitúcií. Len tak sa totiž v rámci komplexnosti dnešnej spoločnosti zvýši nádej, že nájdeme vhodné riešenia.

Keď sa však dostanete do situácie, keď veľká časť obyvateľstva v podstate nedôveruje ničomu, čo elity hovoria, tak sa nestane nič. To, čo by som nám prial a čo síce neponúka istotu, ale rozhodne predstavuje nevyhnutnú podmienku pre všetko ostatné, sú dôveryhodné elity.