Kruh sa uzavrel: Deep Purple v Banskej Bystrici

Autor je prekladateľ

Chalan má trinásť rokov, býva v Banskej Bystrici, pod pazuchou si nesie fungl nový magič B4 (dostal ho na birmovku) a uteká ku kamarátovi nahrať si prvú magnetofónovú pásku v živote. Už nejasne tuší, že to, čo im denne vyhráva doma z rozhlasu po drôte, nie je jediná hudba na svete. Ale až teraz to zistí celkom naisto: začína sa to nesúvislým rachotom, kakofóniou pazvukov, aké chlapec dovtedy nikdy nepočul… Ani jeho magič nikdy dovtedy nič také nenahrával, chrchle cez svoje biedne bakelitové reproduktorčeky, usiluje sa zo všetkých síl, ale ani tak nestíha.

Píše sa rok 1970, má na to právo. Vyrobili ho v socialistickej Tesle. Rachot postupne prechádza do úplného kontrastu, harmonickej organovej (neskôr sa chalan dozvie, že ten organ sa volá hammond) kontemplácie priam akoby spopod klenby hlavnej chrámovej lode, čas sa zastavuje – a zrazu rach! Úder na bicie odštartuje šialené preteky gitary a speváka, hnaných dopredu bicími a basou s energiou s kapacitou atómky v Jaslovských Bohuniciach.

Ten spevák, zisťuje chalan, so stopercentnou istotou naozaj nespieva ako Dušan Grúň, ba ani ako Karel Gott. Lebo to nie je len spev, to je čosi, čo sa mu zarýva pod kožu, vtrháva do mozgu a rozvibruje celé jeho neduživé trinásťročné telo. Chlapec v tej chvíli ešte nevie, že si práve otvára dvere do celkom nového sveta, že prestupuje prah, spoza ktorého už niet návratu. Pre istotu si píše, aby nezabudol, čo to bolo zač: skladba Speed King, kapela Deep Purple a LP In Rock. Nerozumie z toho ani slovo.

A potom prišli Bítls, Roliši, Zepelíni, Sabati, Flojdi, Santana, EjSíDíSí, Kvíni, Krídnsi, EmersonLejkendPalmer, Marián Varga s Kolégiom, Omega Eďuteléš, ale kľúč od brány do Nového sveta vložili chalanovi z Banskej Bystrice do rúk Párpli.

Keď chalan trochu podrastie a už celkom slušne slalomuje vo svetovom hardrocku, položí si logickú otázku: ako to, že túto hudbu nehrajú v žiadnom rádiu a napriek tomu (ak príde reč na muziku) sa v príslušných deviatackych kruhoch nehovorí o nijakej inej? Prečo je napríklad všetkým úplne ľahostajné, čo spievajú Zdeněk Sychra či Marcela Laiferová, kde hrá Orchester Ladislava Štaidla, či Karol Konárik vydal konečne elpéčko, kto vyhral Bratislavskú lýru, ba dokonca aj to, že na banskobystrickom amfiteátri (vulgo amfíku) bude vystupovať svetoznámy Umelecký kolektív spevu a tancov Čiernomorskej flotily zo Sevastopola?

Na to si chalan odpovie, keď pochopí súvislosti a zistí, v čom a kde v skutočnosti žije. Že v rádiu nielenže nehrajú Párplov, Bítlsov a Zepelínov, v obchodoch síce dostať tesiláky zo Slovenky, ale nie džínsy (zvané rifle) z Ameriky, že žuvačka Pedro nie je ani zďaleka žuvačkou Wrigley’s, že dostal dvojku zo správania len za to, že sa neostrihal, a že aj ten kamarát, od ktorého si kedysi nahral prvých Párplov, emigroval v sedemdesiatom druhom s rodičmi do Švajčiarska. Že skrátka žije v nejakom paralelnom vesmíre, oddelenom od sveta, ktorý síce o sebe nevyhlasuje, že je vrcholom civilizácie ako ten, kde vládnu Brežnev s Husákom, ale zato je tam všetko, po čom túžia a o čom snívajú všetci, ako je on.

A tak si z čírej beznádeje začne s kamarátmi vymýšľať, kto povie väčšiu absurditu, ktorá by čo najveselšie vystihla neprepojiteľnosť sveta tam za plotom a toho doma. A chalan túto súťaž s prehľadom vyhrá, lebo povie absurditu kolosálnych rozmerov: koncert Deep Purple v Bystrici na amfíku.

Ach, áno. V sobotu 22. júla 2023 sa kruh uzavrel: Párpli hrali v Bystrici na amfíku. Absurdné sa stalo skutočnosťou. Konal sa koncert mladosti po päťdesiatich plus rokoch. Bolo nás tam vari osemtisíc trinásťročných chalanov a dievčat, dnes už starých rodičov, pupkatých fotrov, plešatých rockerov s operovanými bedrovými kĺbmi, umelými chrupmi, zaslúžilých matiek, horko-ťažko naprataných do džínsov (čítaj do pravých levisiek, leečiek, wrangleriek, dieseliek…). Osemtisíc deciek, ktorým Párpli, Zepelíni či Bítls dali kľúč do sveta za plotom, kam sa síce fyzicky do novembra 1989 v drvivej väčšine nikdy nedostali, ale z ktorého sa v drvivej väčšine od svojich trinástich, štrnástich rokov mentálne nikdy nevrátili.

Raz som v rozhovore s jedným britským historikom, ktorého knihu som preložil do slovenčiny, spomenul, aký obrovský vplyv mala rocková muzika na formovanie mojej generácie a deformovanie brežnevizmu-husákizmu ako vrcholnej fázy rusko-československého boľševizmu. Režim, povedal som mu, ktorý síce vystrelí opicu do vesmíru, ale nevyrobí topánky, ktorý síce narúbe najviac uhlia na jedného obyvateľa, ale ten obyvateľ musí držať hubu a krok, ktorý síce ponúka ľuďom strýca Marcina, ale neponúka Beatles, nie je konkurencieschopný. Nemá softvér, ktorý by ľuďom uľahčoval a skvalitňoval život, najmä ak tí vidia, že tam vo svete za plotom majú to aj ono.

Historik mi odpovedal, že mu to pripadá banálne. Možno má pravdu. V porovnaní s historickou veľkoleposťou života v pravde a pre pravdu, ktorá posúva dejiny, revolučnými vzopätiami národov a hrdinskými činmi jednotlivcov je koncert skupiny Deep Purple v Banskej Bystrici naozaj banalitou. Ale všetko závisí od kontextu.