Koniec jednej kariéry
Súťaženie je bezpochyby najnižšou formou sociálneho vzťahu.
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Prestal som hrať šach.
A je to zvláštny pocit, skoro ako malá smrť. Táto hra totiž pre mňa veľmi veľa znamenala. Od detstva bola pre mňa únikom do iného, krásne logického sveta; miestom, kde moja záľuba v premýšľaní mohla dostať konkrétny tvar. Boli časy, keď som mal ako malý po byte rozložených hneď niekoľko šachovníc s rôznymi pozíciami. Moji rodičia to láskavo tolerovali, aj keď stúpnuť na šachovú figúrku je rovnako bolestivé ako stúpnuť na kúsok lega.
Šach mám vlastne stále veľmi rád. Akurát sa mi už nechce súťažiť.
Profesionálny šport vždy zvýrazňuje individualitu. Najzreteľnejšie je to vidieť u majstrov a majsteriek sveta. Tí, ktorí sú vo svojich športoch najlepší, sa v očiach médií a verejnosti menia na akýchsi gréckych polobohov, geniálnych a neporaziteľných. Kto by nepoznal mená ako Serena Williams, Tiger Woods či Usain Bolt? V šachu sa podobnej božskej aure teší Nór Magnus Carlsen. Dokonca ani kolektívne športy nie sú ušetrené tohto hľadania jedinečných individualít; dobrým príkladom je povedzme futbalista Lionel Messi.
Keď sa však bližšie pozrieme na svet živej prírody, rýchlo zistíme, že v nej koncept individuality vlastne neexistuje. Prinajmenšom má veľmi rozostrené hranice. Často je veľmi ťažké povedať, kde končí jeden organizmus a začína druhý, kde sa končí ja a začína sa ty. Existuje na to veľa zaujímavých príkladov.
