Denník N

Šmýkal z Modrého koníka: Za nezmysly, ktoré ženy na webe radia, nemôžeme

Mário Šmýkal (24) pochádza z Prievidze. Chcel študovať žurnalistiku; keď ho nezobrali, na úrade práce našiel ponuku práce pre portál Modrý koník. Najskôr o ňom nevedel takmer nič, dnes tam pôsobí už tri a pol roka. Pracuje ako komunitný manažér. Foto N – Vladimír Šimíček
Mário Šmýkal (24) pochádza z Prievidze. Chcel študovať žurnalistiku; keď ho nezobrali, na úrade práce našiel ponuku práce pre portál Modrý koník. Najskôr o ňom nevedel takmer nič, dnes tam pôsobí už tri a pol roka. Pracuje ako komunitný manažér. Foto N – Vladimír Šimíček

Na napísanie reportáže o umieraní detí ho naviedol portál Modrý koník, kde pracuje ako komunitný manažér. Mário Šmýkal hovorí, ako si získal rodičov, aby prehovorili o tragédii, a vysvetľuje, čo vyčíta lekárom.

Prečo ste sa rozhodli napísať o umieraní nevyliečiteľne chorých detí? Čo k tomu privedie mladého človeka, ktorý ešte nemá deti?

Prvotným impulzom bol portál o materstve Modrý koník, kde robím komunitného manažéra. Každý deň sa virtuálne stretávam s používateľkami a ich príbehmi. Zo začiatku to boli hlavne ženy, ktoré prežili potrat, niekedy aj viacnásobný. Chcel som im pomôcť. Takto som sa nakontaktoval aj na detský mobilný hospic Plamienok, kde ponúkli pomoc, hoci sa na takéto prípady nešpecializujú. Postupne sa objavovali aj príbehy úmrtí živonarodených detí a samotných používateliek. Jednej som bol aj na pohrebe. Ako sa to nabaľovalo, uvažoval som, že o tom napíšem.

Boli ste na pohrebe diskutujúcej, ktorú ste virtuálne poznali?

Áno, spolu s niekoľkými používateľkami. Dlhší čas u nás na stránke opisovala svoj súkromný život. Bola onkologický pacient. Nezažil som väčšiu hrdinku, než bola ona vo zvládaní svojej choroby. Napriek všetkým útrapám mala obdivuhodný prístup k životu. Niektoré životné situácie si totiž uvedomíte alebo lepšie pochopíte, až keď si prečítate, ako ich konkrétny človek prežíva, čo ho trápi. To je cieľom aj môjho článku, aby v ľuďoch, čo ho budú čítať, ostal znieť čo i len jeden moment. Ak v niekom ostane znieť, môže ho v živote využiť.

Čo bolo teda rozhodujúce, že ste sa do témy o umieraní detí pustili?

Livka Kádárová, ktorá vystupuje v mojom článku, patrila medzi populárnejšie používateľky Modrého koníka. Keď sa im narodil synček so vzácnou chorobou, ktorú po narodení bolo treba ešte zistiť, tak som videl, že záujem o jej osobu na stránke stúpa. A tak som sa o ňu aj ja začal viac zaujímať, pretože len čo vznikne „flame“, akýsi virtuálny požiar, ľudia začnú voči danej osobe vyvíjať obrovský tlak a začnú pochybovať, či sa to vôbec stalo. Je to internetový fenomén, že niekto povie o nešťastí a hneď sa objavia takí, čo neveria. Následne sa na tom začne komunita „lámať“. Vtedy ja ako komunitný manažér musím do diskusie vstúpiť a usmerniť všetky zúčastnené strany. Podporiť osobu, ktorá sa prišla zdôveriť, a zároveň trochu oddialiť osoby, ktoré sa o ňu až príliš zaujímajú. Preto som začal s Livkou komunikovať. V priebehu mesiaca sa stalo, že ich synček Maximko umrel. A ja som vedel, že by to bolo zaujímavé spracovať.

Aj v prípade pani Kádárovej sa objavili diskutujúci, ktorí neverili, že sa jej narodil chorý syn?

Áno, to je vždy.

Akým spôsobom postupujete? Blokujete príspevky?

Kľúčové je vstúpiť do sporu s jednoduchým posolstvom – správajme sa k sebe ako ľudia. Ak to niekto preháňa a druhú osobu až prenasleduje, môžem blokovať príspevky alebo zablokovať celý účet. Závisí od toho, do akej miery je to vážne. Málokedy prichádza až k blokácii účtu.

Ako pani Kádárová brala, že vyvolala aj negatívne ohlasy?

Ona sa rozhodla prispievať preto, lebo nechcela, aby zomrelo ďalšie dieťa. Potterovej syndróm nie je veľmi známe ochorenie, tak chcela urobiť osvetu, že ak budete mať dieťa s podobným ochorením, ako mal Maximko, máte takéto možnosti. Jej motivácia bola ľuďom pomôcť. Len čo sa začali objavovať negatívne reakcie, dotýkali sa jej, ale nebrala ich celkom osobne. Vnímala ich ako nutnú súčasť prezentovania sa na internete. Zameriavala sa na pozitívne ohlasy.

Ako to beriete? Mávate strach, aby človeku, ktorý sa zdôverí s ťažkou životnou situáciou, nebolo negatívnymi reakciami ešte viac ublížené?

Nedá sa zaručiť, že to zvládneme. Boli situácie, keď človek musel zo stránky odísť, lebo to nezvládol, alebo sme to nezvládli my. Nechal si zablokovať účet a už sa nikdy nevrátil alebo sa vrátil pod novou identitou. Robíme všetko pre to, aby sa diskusie vydarili. Veľkú časť toho, čo sa deje, môžem presmerovať na seba, ale vo výsledku je to aj tak o tom, ako to pochopí daná osoba. Či jej stojí za to ostať na stránke alebo nie, pretože v okamihu, keď sa niečo deje, je to ako atentát v Paríži, ktorý sleduje celý svet. Ak sa niečo deje na Modrom koníku, tak veľká časť stránky – hovoríme o desaťtisícoch ľudí – sleduje daný príbeh. Alebo ak ho nesleduje denne, tak o ňom aspoň vie.

Ako dlho ste sa venovali tejto téme?

Zhruba rok a pol som ju mal v hlave, od septembra som na nej robil popri práci, po večeroch.

Videli ste umierať dieťa alebo prežíval niekto vo vašom okolí takúto tragédiu?

Sprostredkovane som prežíval smrť sestry mojej kamarátky. Aktívnu osobnú skúsenosť však s touto oblasťou nemám.

Rodičia, ktorí prežijú tragédiu, väčšinou o tom nechcú hovoriť s novinármi. Dlho ste ich presviedčali?

Oslovil som dvoch. Vôbec ma neodmietli, práve naopak, boli iniciatívnejší než ja. Dialo sa tak vďaka tomu, že na Modrom koníku pôsobím 3,5 roka. Vedeli, ako vystupujem na stránke a ako veci riešim. Nebrali ma ako novinára, ale ako jedného z nich. Dôverovali mi.

Inšpiroval vás aj článok z Respektu V pravém rohu nebe o umieraní detí v Česku, ktorý vlani získal československú cenu verejnosti v rámci Novinárskej ceny?

Áno, veľmi. Prácu Petra Třešňáka sledujem, čítam takmer každý jeho článok. Témy, ktoré spracováva (aj to, akým štýlom), mi na Slovensku veľmi, veľmi chýbajú.

Mário Šmýkal. Foto N - Vladimír Šimíček
Mário Šmýkal. Foto N – Vladimír Šimíček

Hovorí sa, že nemôže byť nič horšie, než prežiť smrť dieťaťa. Šokovalo vás niečo pri spracovávaní tejto témy?

Skôr poviem, čo ma najviac potešilo – sila, ktorú všetci mali. Či už rodičia, pracovníci Plamienka, primárka neonatologickej kliniky, alebo ostatní odborníci. Fascinovalo ma, s akou ľahkosťou a energiou to zvládali. Na začiatku som o tejto téme takmer nič nevedel a vďaka nim som zmúdrel, poznatky môžem využívať aj pri iných životných situáciách.

Nebojíte sa teraz mať vlastné deti?

Nie, práveže o to viac som na ne pripravený. Ak by prišiel zlý okamih, ktorý môže nastať (či už potrat, alebo dieťa s ochorením), o to silnejší budem. Článkom som chcel odkryť aj to, ako prežívať smútok či myšlienky na samovraždu, lebo je to nesmierne dôležité.

Poplakali ste si pri spracovávaní?

Áno, keď som rozhovory prepisoval a predstavoval si situácie, nebolo to najjednoduchšie. Niektoré informácie v článku ani nie sú uvedené. Zaujímavé je, že keď som za tými ľuďmi prišiel akokoľvek slabý, tak oni stavom, v akom boli, pomáhali mne. S Kádárovcami sme mali chvíľu slzy v očiach, chvíľu sme nerozprávali. Strávil som s nimi dvakrát štyri hodiny. Pochopil som, že to oni sú tí silní.

Detské hospice zápasia o prežitie, zaťažuje ich byrokracia. Čo by mal štát zmeniť, aby im uľahčil fungovanie?

Keď som sa dozvedel, že detské hospice sú platené takmer len zo súkromných zdrojov, nemohol som tomu pár dní uveriť. Zistil som však, že sú hrdé na to, že sú neziskové organizácie, a v skromnosti sa snažia najlepšie robiť to, čo vedia. Podľa mňa je však obrovská škoda, ako je táto oblasť poddimenzovaná. Nemocnica nemôže poskytnúť to, čo detský hospic. Domov nenahradí.

Vráťme sa k vašej práci. Ako ste sa dostali do Modrého koníka? Čo ste vyštudovali?

Chcel som ísť na žurnalistiku do Brna, ale neuspel som a ostal som rok na úrade práce. Vtedy som natrafil na inzerát Modrého koníka. Nevedel som o ňom nič, iba to, že je to firma s vlastným kuchárom. Nebral som to tak, že idem robiť pre matky, ale spravovať sociálnu sieť. Pred štyrmi rokmi to bol sexi pojem.

Nakoľko ženy zverejňujú svoje súkromie? Často píšu o tragédiách, ktoré ich postihli?

Nie veľmi často, ale sú také prípady. Vo fóre je najnavštevovanejšia téma rodinné problémy, ide tam desať percent ľudí. Druhá téma v poradí s tromi percentami je chudnutie. Keď som to začal čítať, pochopil som, že ľudia vo svojich rodinách niekedy žijú problémové až smutné životy. Aj preto budúci mesiac spúšťame spoluprácu s Ligou za duševné zdravie. Na stránke bude ambasádorka – mamička, ktorá bude tému duševné zdravie otvárať. Šesť psychológov alebo psychiatrov bude cez mail radiť s témami, ako sú psychické problémy, domáce násilie, alkoholizmus či rodinné problémy. Odpoveď by mala prísť vždy do 24 hodín.

Aké problémy ženy najčastejšie riešia na fóre?

Tehotenstvo, neplodnosť, chudnutie, rozvod, nevera, už ho neľúbim, svokra, financie.

Spomínali ste, že niekedy musíte príspevky blokovať. Aký je najčastejší dôvod?

Najviac blokujeme osobné útoky, keď niekto verejne napadá iného. Stáva sa to často.

Je pravda, že ste museli upraviť pravidlá diskusií, aby ste obmedzili príspevky proti očkovaniu detí?

Nie. Keď vidíme, že niekto tendenčne zverejňuje príspevky, odchytáva nových používateľov spôsobom, že sa niekto niečo spýta a hneď mu „naleje“ svoje predstavy o očkovaní, tak v takých prípadoch zasahujeme. Ale je to veľmi minimálne. Vzhľadom k tomu, koľko príspevkov k tejto téme vzniká, tak si myslím, že sme veľmi a možno až zbytočne zhovievaví.

Ako vnímate kritiku viacerých lekárov, že sa matky o problémoch – či už svojich, alebo svojich detí – neradia s nimi, ale liečia ich podľa rád kamarátok z Modrého koníka?

Zhruba tak isto, ako vnímam osoby, ktoré tým radám veria. Myslím si, že chybia obe strany. Obe oblasti majú význam, len v nich treba hľadať súvislosti. Na strane matiek, ktoré takýmto radám naozaj uveria (a sú také prípady), sa dá krútiť hlavou. Na strane lekára, ktorého záujem má byť pomáhať ľuďom, a nie riešiť, či sa to deje uňho v ambulancii alebo niekde inde, to tiež nie je veľmi zvládnuté. Pred pár mesiacmi jeden súkromný gynekológ na facebookovej stránke svojich fanúšikov napísal, aké sú ženy nezodpovedné, že nevedia rodiť a ten Modrý poník, či ako nás nazval, to kazí. Napísali sme mu komentár: „Príďte na Modrého koníka, účet tu budete mať navždy zadarmo, poďte ženy vzdelávať!“ Nič. Žiadny lekár, ktorého sme pozvali, neprišiel. Majú dvere otvorené, ale sú leniví alebo sa len hrajú, že im to prekáža. Zaspali v minulom storočí, tvária sa, že internet neexistuje, a nič nespravili, aby s internetom kráčali ďalej. No sú aj takí, ktorí idú s dobou. Jeden zubár má u nás ambasádorku, ktorá ľudí vzdeláva o tom, ako sa starať o detský chrup. Lekári na Koníku sú, ale je ich veľmi, veľmi málo. Máme aj skupinu lekárov, kde sú hlavne lekárky a zdravotné sestry na materskej. Snažíme sa o to, aby k nám lekári prichádzali. V Čechách, kde máme tiež Modrého koníka, sa to darí viac. Dokonca spolupracujeme s českou Úniou pôrodných asistentiek a viacerými pôrodníkmi. Spolu s nimi sme vytvorili nový tehotenský preukaz, ktorý sa rozdáva v českých ordináciách. V Česku sa v tejto oblasti darí viac, lebo Modrý koník nie je až taký veľký, čiže lekárom až tak neprekáža. Na Slovensku je celkom náročné prepojiť tieto dva svety. Mali by sa o to viac zaujímať aj lekári.

Koľko máte registrovaných používateliek a koľko z nich lekárov?

Modrého koníka navštevuje viac ako pol milióna ľudí mesačne a vyše 100-tisíc ľudí aj aktívne používa svoj účet, no lekárov je tam 30. Majú pracovné skúsenosti, ale nie sú to veľké lekárske osobnosti.

Ako to osobne beriete, keď v diskusii trebárs nájdete príspevok, že žena je tehotná, začala krvácať, bolí ju brucho a nejde k lekárovi, ale radu hľadá na stránke?

Vo väčšine prípadov sa k tomu nedostanem. Denne vznikajú desaťtisíce príspevkov, mesačne má Modrý koník 100 miliónov zobrazení. Nemáme šancu všetko prečítať, ani keby sme mali 100 administrátorov. Riešime len vrchol ľadovca, kde nás systém alebo používatelia prizvú alebo upozornia, že toto tu je zlé. Keď sa niečo také matka spýta, tak jej neprídu len zvláštne rady, ale zvykne tam odznieť aj to, že „vykašli sa na to a choď za lekárom“. V mnohých prípadoch vedia používateľky pomôcť, mnohé však radšej napíšu súkromnú správu. Je samozrejmé, že niektoré šplechnú nejaký nezmysel, ale s tým treba počítať. Niekedy, keď je blbostí priveľa, tak to aj zablokujeme, ale veľmi do toho nevstupujeme. My ako prevádzkovateľ nemôžeme preberať zodpovednosť za ľudskú hlúposť – človek sám zodpovedá za svoje konanie. Neviem mu garantovať, že keď sa niečo na Modrom koníku spýta, diskusiu odmoderujeme tak, že sa dozvie, či bude mať zajtra stolicu riedku alebo hustú. To sa nedá. Ak sa niekto sám nesnaží používať zdravý sedliacky rozum, tak áno, nielen Modrý koník bude ten, čo mu ublíži, ale pravdepodobne ho oklamú aj v obchode a všade inde. To je bežné fungovanie spoločnosti. My to nezmeníme a ani sa o to nesnažíme.

Aké máte plány do budúcnosti?

Neviem, skôr si zakazujem venovať sa veciam, lebo nestíham. Veľmi ma lákajú práve sociálne témy. Možností je veľa, ešte som sa nerozhodol.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie