Denník N

Šmýkal z Modrého koníka: Za nezmysly, ktoré ženy na webe radia, nemôžeme

Mário Šmýkal (24) pochádza z Prievidze. Chcel študovať žurnalistiku; keď ho nezobrali, na úrade práce našiel ponuku práce pre portál Modrý koník. Najskôr o ňom nevedel takmer nič, dnes tam pôsobí už tri a pol roka. Pracuje ako komunitný manažér. Foto N – Vladimír Šimíček
Mário Šmýkal (24) pochádza z Prievidze. Chcel študovať žurnalistiku; keď ho nezobrali, na úrade práce našiel ponuku práce pre portál Modrý koník. Najskôr o ňom nevedel takmer nič, dnes tam pôsobí už tri a pol roka. Pracuje ako komunitný manažér. Foto N – Vladimír Šimíček

Na napísanie reportáže o umieraní detí ho naviedol portál Modrý koník, kde pracuje ako komunitný manažér. Mário Šmýkal hovorí, ako si získal rodičov, aby prehovorili o tragédii, a vysvetľuje, čo vyčíta lekárom.

Prečo ste sa rozhodli napísať o umieraní nevyliečiteľne chorých detí? Čo k tomu privedie mladého človeka, ktorý ešte nemá deti?

Prvotným impulzom bol portál o materstve Modrý koník, kde robím komunitného manažéra. Každý deň sa virtuálne stretávam s používateľkami a ich príbehmi. Zo začiatku to boli hlavne ženy, ktoré prežili potrat, niekedy aj viacnásobný. Chcel som im pomôcť. Takto som sa nakontaktoval aj na detský mobilný hospic Plamienok, kde ponúkli pomoc, hoci sa na takéto prípady nešpecializujú. Postupne sa objavovali aj príbehy úmrtí živonarodených detí a samotných používateliek. Jednej som bol aj na pohrebe. Ako sa to nabaľovalo, uvažoval som, že o tom napíšem.

Boli ste na pohrebe diskutujúcej, ktorú ste virtuálne poznali?

Áno, spolu s niekoľkými používateľkami. Dlhší čas u nás na stránke opisovala svoj súkromný život. Bola onkologický pacient. Nezažil som väčšiu hrdinku, než bola ona vo zvládaní svojej choroby. Napriek všetkým útrapám mala obdivuhodný prístup k životu. Niektoré životné situácie si totiž uvedomíte alebo lepšie pochopíte, až keď si prečítate, ako ich konkrétny človek prežíva, čo ho trápi. To je cieľom aj môjho článku, aby v ľuďoch, čo ho budú čítať, ostal znieť čo i len jeden moment. Ak v niekom ostane znieť, môže ho v živote využiť.

Čo bolo teda rozhodujúce, že ste sa do témy o umieraní detí pustili?

Livka Kádárová, ktorá vystupuje v mojom článku, patrila medzi populárnejšie používateľky Modrého koníka. Keď sa im narodil synček so vzácnou chorobou, ktorú po narodení bolo treba ešte zistiť, tak som videl, že záujem o jej osobu na stránke stúpa. A tak som sa o ňu aj ja začal viac zaujímať, pretože len čo vznikne „flame“, akýsi virtuálny požiar, ľudia začnú voči danej osobe vyvíjať obrovský tlak a začnú pochybovať, či sa to vôbec stalo. Je to internetový fenomén, že niekto povie o nešťastí a hneď sa objavia takí, čo neveria. Následne sa na tom začne komunita „lámať“. Vtedy ja ako komunitný manažér musím do diskusie vstúpiť a usmerniť všetky zúčastnené strany. Podporiť osobu, ktorá sa prišla zdôveriť, a zároveň trochu oddialiť osoby, ktoré sa o ňu až príliš zaujímajú. Preto som začal s Livkou komunikovať. V priebehu mesiaca sa stalo, že ich synček Maximko umrel. A ja som vedel, že by to bolo zaujímavé spracovať.

Aj v prípade pani Kádárovej sa objavili diskutujúci, ktorí neverili, že sa jej narodil chorý syn?

Áno, to je vždy.

Akým spôsobom postupujete? Blokujete príspevky?

Kľúčové je vstúpiť do sporu s jednoduchým posolstvom – správajme sa k sebe ako ľudia. Ak to niekto preháňa a druhú osobu až prenasleduje, môžem blokovať príspevky alebo zablokovať celý účet. Závisí od toho, do akej miery je to vážne. Málokedy prichádza až k blokácii účtu.

Ako pani Kádárová brala, že vyvolala aj negatívne ohlasy?

Ona sa rozhodla prispievať preto, lebo nechcela, aby zomrelo ďalšie dieťa. Potterovej syndróm nie je veľmi známe ochorenie, tak chcela urobiť osvetu, že ak budete mať dieťa s podobným ochorením, ako mal Maximko, máte takéto možnosti. Jej motivácia bola ľuďom pomôcť. Len čo sa začali objavovať negatívne reakcie, dotýkali sa jej, ale nebrala ich celkom osobne. Vnímala ich ako nutnú súčasť prezentovania sa na internete. Zameriavala sa na pozitívne ohlasy.

Ako to beriete? Mávate strach, aby človeku, ktorý sa zdôverí s ťažkou životnou situáciou, nebolo negatívnymi reakciami ešte viac ublížené?

Nedá sa zaručiť, že to zvládneme. Boli situácie, keď človek musel zo stránky odísť, lebo to nezvládol, alebo sme to nezvládli my. Nechal si zablokovať účet a už sa nikdy nevrátil alebo sa vrátil pod novou identitou. Robíme všetko pre to, aby sa diskusie vydarili. Veľkú časť toho, čo sa deje, môžem presmerovať na seba, ale vo výsledku je to aj tak o tom, ako to pochopí daná osoba. Či jej stojí za to ostať na stránke alebo nie, pretože v okamihu, keď sa niečo deje, je to ako atentát v Paríži, ktorý sleduje celý svet. Ak sa niečo deje na Modrom koníku, tak veľká časť stránky – hovoríme o desaťtisícoch ľudí – sleduje daný príbeh. Alebo ak ho nesleduje denne, tak o ňom aspoň vie.

Ako dlho ste sa venovali tejto téme?

Zhruba rok a pol som ju mal v hlave, od septembra som na nej robil popri práci, po večeroch.

Videli ste umierať dieťa alebo prežíval niekto vo vašom okolí takúto tragédiu?

Sprostredkovane som prežíval smrť sestry mojej kamarátky. Aktívnu osobnú skúsenosť však s touto oblasťou nemám.

Rodičia, ktorí prežijú tragédiu, väčšinou o tom nechcú hovoriť s novinármi. Dlho ste ich presviedčali?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie