Dcéry Miroslava Kusého: Otec hovoril, že nestačí byť slušný. To, čomu verím, treba aj praktizovať

Politologička Dagmar Kusá a epidemiologička Alexandra Bražinová sú dcéry filozofa Miroslava Kusého, signatára Charty 77, a psychologičky a párovej terapeutky Jolany Kusej. V rozhovore hovoria o tom, aké bolo vyrastať v rodine disidenta a nepriateľa komunistického režimu.

„Keď otca zadržali, mama nám povedala, že je niekde na pracovnom výlete alebo u rodiny a bude tam veľmi dlho. So sestrou sme zároveň boli inštruované, čo treba robiť, keď k nám príde domová prehliadka,“ spomína Dagmar Kusá.

Sestry žili v príjemnej bubline, ktorú im ich rodičia dokázali vytvoriť, a svoje detstvo nevnímajú ako traumatické. „Napriek tomu si s odstupom rokov spätne uvedomujem, koľko v ňom bolo prítomného nebezpečenstva aj emócií zo strany našich rodičov. Čo všetko museli robiť pre to, aby bolo naše detstvo skutočne také šťastné, ako sme ho vtedy my dve ako malé deti prežívali,“ hovorí Kusá.

Inšpiráciou pre tento rozhovor bola veta, ktorú ste napísali na sociálnej sieti pod fotografiu z pražského stretnutia potomkov členov a členiek československého disentu – Charty 77: „Bol to emočne náročný program.“ Prečo?

D. K.: Keď sme boli so sestrou malé, netušili sme, že naše detstvo je niečím iné. Odkedy komunizmus padol, veľakrát sme o ňom rozprávali, ale až na stretnutí, z ktorého pochádzala táto fotografia, som si uvedomila, že je iné rozprávať o ňom cudzím ľuďom a iné zhovárať sa o ňom v kruhu ľudí, ktorí ho mali podobné a možno ešte násobne intenzívnejšie ako my.

V akom zmysle?

D. K.: V Bratislave komunita chartistov neexistovala. Rodiny, s ktorými sa naši rodičia priatelili, zväčša neboli rodiny tých, ktorí Chartu 77 podpísali. Nemali sme teda silnú skupinu „chartistických detí“, patrili sme do bežných kolektívov bežných tried. Mali sme bežných kamarátov a kamarátky. Vypočuť si teraz po rokoch príbehy ostatných ľudí, ktorí detstvo v Charte 77 prežili, ktorí rozumejú celému príbehu aj všetkým strachom a emóciám za ním, bola pre mňa celkom iná skúsenosť.

Bolo to oveľa intenzívnejšie, ako som čakala. Vlastne až na tom stretnutí človek rozprával svoj osobný príbeh akosi inak. Po celý čas som si uvedomovala, že ho nerozprávam ľuďom, pre ktorých je moje rozprávanie iba zaujímavým príbehom. Naopak, vedela som, že ho rozprávam ľuďom, ktorí prežili to isté ako ja, a emócie sa tak násobili.

Dá sa to podľa vás opísať aj tak, že ste zdieľaným spomínaním na detstvo a dospievanie všetci spracúvali traumu z minulosti?

D. K.: So sestrou sa zrejme zhodneme, že naše detstvo nebolo nijako traumatické, práve naopak. Žili sme v príjemnej bubline, ktorú nám naši rodičia dokázali vytvoriť. Napriek tomu si s odstupom rokov spätne uvedomujem, koľko v ňom bolo prítomného nebezpečenstva aj emócií zo strany našich rodičov. Čo všetko museli robiť pre to, aby bolo naše detstvo skutočne také šťastné, ako sme ho vtedy my dve ako malé deti prežívali.

Pod spracúvaním traumy som mala na mysli práve reflexiu prítomnosti strachu a napätia, ktoré ste v tom čase v istom zmysle zrejme prežívali aj vy, hoci vás rodičia mohli od toho držať čo najďalej.

A. B.: Ja som si to, že žijeme inak ako moji rovesníci, uvedomovala už na základnej škole. Na strednej si to pamätám úplne presne, lebo stredoškoláčka som bola práve v rokoch pred novembrom 1989. Vedela som, že o všetkom, čo bežne zažívam doma s rodičmi a so sestrou, sa s väčšinou spolužiakov rozprávať nemôžem. A to je možno niečo, čo do istej miery traumatizujúce je.

Chápala som totiž, že rôzne pravidelné aj náhodné tajné stretnutia, na ktoré sme s rodičmi chodili, sú niečo zakázané. Preto ma napríklad prekvapilo, keď ma raz na strednej škole vyhľadal môj spolužiak