Je dobré byť na správnej strane histórie. Reportáž Michala Kaščáka z cesty sanitiek na Ukrajinu

Ukrajinská verzia článku/Українська версія статті.

„Its good to be on the right side of history,“ odpovedal Mailman, medik LSSG, Legionnaires Special Service Group, na to, čo ho priviedlo bojovať na Ukrajinu z jeho rodného Texasu. Okolo stojaci ďalší chlapi z ich medzinárodnej jednotky prikyvujú hlavou – veliteľ zo Srí Lanky Dentist, ďalší dobrovoľník z Texasu Danny a Robo zo Slovenska.

Stojíme pri vstupe do Kramatorska smerom od frontovej línie. Tá je približne 30 kilometrov odtiaľ. Jednotke odovzdávame jednu zo sanitiek, na ktoré sa vyzbierali návštevníčky a návštevníci Pohody 2023.

Všetkým by som prial vidieť výraz Mailmana, keď otvoril kufor sanitky a našiel tam jej základné vybavenie. Človek, ktorého úlohou je zachraňovať životy a ktorý videl hrôzy vojny z tej najbližšej perspektívy, plný nadšenia zvolal: „Yes, baby!“ Tešil sa, akoby dostal najväčší poklad na svete. Bolo v tom toľko nefalšovanej vďaky, že už tento moment môže byť dostatočnou odmenou všetkým, ktorí na sanitky prispeli.

Vlado, Gabo, Mirek, Pavol, Tomáš a Juraj

Projekt zbierky na sanitky vymyslel fotoreportér Denníka N Vlado Šimíček. Na Ukrajinu chodil ešte pred vojnou aj na výlety, neskôr bol na Oranžovej revolúcii už ako fotograf.

V deň začatia invázie bol s Mirkom Tódom na ceste na Donbas. Vrátili sa do Kyjiva, z ktorého už predtým odišlo viacero ambasád. Do mesta, na predmestí ktorého už boli ruské vojská. V Kyjive ostali dva týždne, prvých štrnásť dní ruskej agresie voči svojmu a nášmu susedovi. Neskôr sa vrátil toľkokrát, že to nevie ani spočítať. Jeho fotky sú jedny z tých, ktoré ukazujú skazu tejto brutálnej vojny.

Keď som sa ho a jeho kolegu Gabriela Kuchtu počas cesty na východ Ukrajiny pýtal, kam sa dokážu dostať vojnoví reportéri, hovorili mi o hline a piesku padajúcom na nich počas výbuchov. Vraveli to s rešpektom, pokorou, bez zdôrazňovania svojej odvahy.

Práve počas jednej z reportáží zažil Vlado situáciu, ako jednotka prišla o sanitku. A dostal nápad – začať ich voziť na Ukrajinu. Oslovil ďalších piatich kolegov – spomínaných Mirka Tódu a Gaba Kuchtu, Juraja Mravca, Pavla Pekarčíka a Tomáša Benedikoviča. Chvíľu sa dohadovali, či neprekračujú akúsi pomyselnú hranicu medzi žurnalistikou a aktivizmom. Vyhralo to, že v tomto prípade je úplne zrejmá hranica medzi dobrom a zlom. A tak okrem svojej práce začali posielať na Ukrajinu sanitky a zdravotnícky materiál. Dokopy za pomerne krátky čas dokázali vďaka zbierke zohnať peniaze na 13 áut – 11 sanitiek a dva offroady.

S Vladom som sa bližšie spoznal počas toho, ako sme s našou skupinou Bez ladu a skladu šli hrať do Kyjiva. Keď mi o zbierke povedal, jeho nápad ma uchvátil a okamžite som mu navrhol, aby sme v nej pokračovali na Pohode. Cieľom bolo vyzbierať sa na jednu sanitku, napokon sa návštevníčky a návštevníci poskladali na takmer tri. Na festivale slúžili tiež ako odkazová „tabuľa“ pre ľudí na Ukrajine, ale aj pre ruského prezidenta Vladimira Putina.

Na front musia ísť sanitky upravené kamuflážou – nikto po viac ako 500-dňovom terore nemôže pochybovať o tom, že ruskí vojaci dodržiavajú nejaké pravidlá a nemieria aj na sanitky. A tak pomaľované autá dostávajú čierny matný náter. Všetky odkazy sú prekryté – ostali len dve srdiečka namaľované pod majákmi. Nakreslili ich tam Júlia a Eliza, dve deti z Paríža, s ich mamou Evou. Keď som im to dal vedieť, boli dojaté. To ma neprekvapilo. Keď som ich ukázal štyrom mužom, ktorí bojujú v prvej línii, boli dojatí vari ešte viac. Malé gesto a rozcíti aj ľudí, ktorí denne zažívajú hrôzy vojny.

Míša, Slavik, Juri, Serhij, Zoryana a Kristina

Na Ukrajinu vyrážame v stredu 19. júla podvečer, v môj prvý voľný deň po dobalení Pohody. Smerujeme do Užhorodu, kam sa v noci z utorka na stredu podarilo na niekoľký pokus akýmsi zázrakom previezť obe sanitky – polícii sa nepáčilo, že ich pestré farby nesedeli s popisom v techničáku. Ešte v noci miestny autoservis prefarbí jednu zo sanitiek čiernym náterom. Ideme v trojici – Vlado, Gabo a ja.

V noci dorazíme do Užhorodu, skoro ráno sa stretneme s Míšom, miestnym aktivistom a baptistom. Je prvým z úžasných ľudí, ktorých na tejto ceste stretneme. Sieť dobrovoľníkov je na Ukrajine pospájaná nevídaným spôsobom, čo sa ukáže počas cesty ako kľúčové. Preberieme autá a vyrážame smer Kyjiv.

Počas cesty sa k nám pridáva Slavik, chlap ako hora s večne dobrou náladou a nespočetným množstvom kontaktov. Ten žije na striedačku v Bratislave a v Kyjive, na Slovensku úzko spolupracuje s Jurim a so Serhijom z organizácie All4Ukraine, ktorí pomáhajú s projektom sanitiek – okrem nich doviezli na Ukrajinu ďalšie stovky áut a obrovské množstvo materiálu.

Tesne pred polnocou, keď sa začína „komandantský čas“ spojený so zákazom vychádzania, dorazíme do Kyjiva. Privítajú nás sirény a výhľad na vyprázdnené mesto terorizované takmer každú noc ruskými útokmi. Noc bola tentoraz pokojná – aká pokojná vie byť počas brutálnej vojny voči všetkým ľuďom na Ukrajine, kde nemôžete tušiť, kam budú cieliť ruskí agresori.

Mailman, Dentist, Danny a Robo

Jednu zo sanitiek nechávame v Kyjive, kde ju budú upravovať a pošlú, kam bude treba. Vyrážame smer Kramatorsk – cez Charkiv, Izium a Sloviansk.

Čím sme bližšie k frontu, tým prechádzame cez väčší počet kontrolných stanovíšť, ubúdajú civilné autá a pribúdajú tie vojenské. Prechádzame cez oblasti, ktoré okupovala ruská armáda, míňame zničené domy Iziumu, zbombardované celé dediny v inak malebnej krajine, popri ceste je stále zničená ruská technika.

Na južný okraj Kramatorska dorazíme okolo siedmej večer. Kramatorsk zažil jeden z najbrutálnejších útokov na civilistov na Ukrajine, počas raketového útoku na vlakovú stanicu tam prišlo o život šesťdesiat ľudí utekajúcich pred vojnou.

Chvíľu čakáme na mužov z medzinárodnej jednotky Legionnaires Special Service Group. Keď prídu, začína sa najsilnejšia a najdojímavejšia chvíľa celej cesty. Veliteľ Dentist, večne usmiaty chlapík, je zo Srí Lanky, Američan Danny toho veľa nenahovorí, o to silnejší má stisk ruky. Medik Mailman z Texasu je presne tým typom človeka, ktorého chcete mať za suseda – o sile jeho prežívania tejto vojny svedčia tetovania v cyrilike „NEZABUDNEME“, „NEPREPÁČIME“ A „SMRŤ VRAHOM“.

Robo zo Slovenska je všetkým, len nie typickým vojakom. Sám seba opisuje ako vegetariána, LGBTI+ aktivistu a pacifistu, ktorý sa nedokázal prizerať zverstvám páchaným ruskými vojskami a v apríli 2022, len dva mesiace po začiatku invázie, vyrazil na front. Je tam doteraz. Keď sa ho spýtam, koľko ľudí je v ich jednotke, odpovedá, že teraz málo, pretože veľa ľudí zomrelo alebo bolo zranených, aktuálne čakajú posily. Na Robovi vidíte, aká veľká duša to je – napriek miestu a situácii, v akých sa zhovárame, má stále dobrú náladu. Som si istý, že si každý moment života nekonečne váži.

Tejto štvorici neskutočne srdečných, vďačných a pozitívne mysliacich ľudí odovzdávame sanitku. Z nespočítateľného počtu poďakovaní sme až rozpačití, to my predsa musíme ďakovať im, že bojujú aj za našu slobodu. S hrdosťou nám dávajú vlajku svojej jednotky, Robo si dokonca odlepí svoje vojenské označenia a po jednom podáva Vladovi a mne.

Mailman nám stále opakuje, koľko životov dokáže zachrániť podobná „drobnosť“, že je to presne to, čo potrebujú. A že sanitka z Pohody nebude zachraňovať len životy z ich jednotky, ale aj ostatným. Verím, že všetci, čo na sanitky prispeli, pocítia hrdosť, akú sme mali my.

Po zhruba hodine, ktorá je jednou z najsilnejších hodín môjho života, sa rozídeme – oni smer front, my na noc do Charkiva.

Viačeslav, Dima a Boris

Slavik cestou na Charkiv uháňa, čo to dá, musíme Doneckú oblasť opustiť do deviatej, keď sa začína zákaz vychádzania.

Tesne za hranicou oblasti na našom aute vyhorí spojka. Ostaneme v noci na ceste, nie ďaleko od miest, kde sa bojuje. Našťastie sme kúsok od ďalšieho kontrolného miesta, tam auto dotlačíme. Vlado volá Dimovi, ďalšiemu zo siete priateľov a aktivistov, aby nás prišiel odtiahnuť. O chvíľu nám však miestni vojaci spolu so Slavikom dohodia iné odtiahnutie – za svoje auto nás zapriaha Viačeslav, vojak z legendárnej 95. brigády zo Žitomiru. Ide o jednu z najprestížnejších brigád na Ukrajine, po ceste medzi Charkivom a Kramatorskom sme míňali veľa ich vlajok.

Viačeslav je príjemný statný chlap, mimoriadne ochotný a srdečný. Na polceste nás preberá Dima so svojimi priateľkami a priateľmi. Ďalšie stisky rúk, objatia, poďakovania.

V noci dorážame do Charkiva, ďalšieho z miest, ktoré zažilo a zažíva brutalitu vojny takmer denne od februára 2022. Na druhý deň ráno volá Slavik Borisovi, veliteľovi jednej z jednotiek v Charkive, a ten nám ešte doobeda privezie vojenské auto, ktorým pokračujeme ďalej, to naše ostáva v servise.

Boris je mladý, útly tridsiatnik, ktorý nedávno zažil raketový útok strelou Kaliber na ich základňu. To, ako ochotne a rýchlo pomohol s takou „banalitou“, akou je auto pre štvoricu ľudí potrebujúcich sa dostať domov, je obdivuhodné. Rovnako ako jeho odhodlanie a dobrá nálada.

Vlad, Diana a Olenka

Z Charkiva odchádzame napoludnie smer Kyjiv. Malú večeru si dávame u Vlada z Music Saves Ukraine, v byte, kde trávim čas, keď som v Kyjive. Vlad nemôže nikam cestovať, je vo veku, keď ho môžu kedykoľvek povolať.

Akurát je uňho jeho partnerka Diana z Mariupola, kde ostali pod ruskou okupáciou žiť jej rodičia. Príbehov o rozdelených rodinách počúvame veľa, je to ďalšia z hrôz tejto vojny.

Príde aj Olenka, ktorá by za normálnych okolností chodila s Music Saves Ukraine po letných festivaloch v Európe. Nedávno jej bytovku v centre mesta zasiahla raketa, našťastie ona bola s priateľom Andrijom akurát na ceste za rodičmi. Poschodie nad ňou bolo kompletne zničené, jej byt, v ktorom sme raz mali pracovnú večeru, tiež. Zatiaľ sa nedostala ani k svojim veciam a čaká, či sa bude môcť do bytu niekedy vrátiť.

O desiatej večer odchádzame do Rivne, kde prespíme, na druhý deň cez Užhorod domov.

Barbora, Ondro, Monika, Dominika, Vlado, Paula, Jožko, Gabko, Soso a Jožo

Prešli sme viac ako štyritisíc kilometrov, počas ktorých sa z Vlada Šimíčka, Gabriela „Archiho“ Kuchtu a mňa stali priatelia. Povedali sme si veci, aké hovoríme len najbližším ľuďom. Vlado a Gabo sa budú na Ukrajinu vracať ako fotoreportéri naďalej, hneď sme sa dohodli, že za zvyšné peniaze zo zbierky z Pohody sa pokúsime kúpiť ďalšiu sanitku a na jeseň ju zavezieme na východ Ukrajiny.

Ak by som mal sumarizovať celú cestu do jedného slova, bola by to sila. Sila bojovať za správnu vec, sila priateľstva a spolupatričnosti, sila slobody.

Som hrdý, že sa návštevníčky a návštevníci Pohody spolupodieľajú na zachraňovaní životov ľudí na Ukrajine, ale aj na ľudí z tímu Pohody vymenovaných vyššie za ich nasadenie, prístup a podporu. Vidím tie dve srdiečka pod majákmi našej teraz už čiernej sanitky, verím, že Mailmanovi, Dentistovi, Dannymu, Robovi a ich druhom bude dobre slúžiť a že sa všetci vrátia po vojne domov živí a zdraví.

Keď premýšľam o tom, prečo to všetko robíme, prehrávajú sa mi v hlave slová medika Mailmana, ktoré na Slovensku aj v kontexte blížiacich sa volieb získavajú na naliehavosti – je dobré stáť na správnej strane histórie. Vďaka patrí všetkým, ktorí na nej stoja.