Tomáš Vasilko
Tibor Méray bol maďarský novinár a vojnový reportér, ktorý písal pre komunistické noviny Szabad Nép, predchodcu Népszabadságu. V roku 1956 emigroval po tom, čo Sovietsky zväz potlačil revolúciu v Maďarsku. Žil v Paríži a stal sa z neho zarytý antikomunista.
Bol jeden z mála cudzincov, ktorí počas kórejskej vojny boli v Severnej Kórei. „Strávil som v Severnej Kórei štrnásť mesiacov a ani jednu hodinu som sa necítil bezpečne,“ napísal neskôr.
V reportážach písal, že bol svedkom „takmer úplného zničenia oblasti od rieky Ja-lu na hranici s Čínou po hlavné mesto Pchjongjang“.
„V Severnej Kórei nezostali žiadne mestá,“ dodal. „Môj dojem bol, ako keby som cestoval po Mesiaci, pretože som videl iba devastáciu. Každé mesto bolo iba kolekciou komínov.“
Narážal na to, že často po bombardovaní miest zostali stáť len komíny, no budovy nie.
Ďalším zo svedkov ničivého bombardovania Severnej Kórey bol americký generál William Dean, veliteľ 24. divízie, ktorého Severokórejčania zajali na začiatku vojny. V zajatí strávil takmer tri roky.
„Väčšina miest boli iba trosky alebo otvorené zasnežené priestory, kde boli predtým budovy… Malé mestá, kedysi plné ľudí, boli neobývanými škrupinami,“ napísal vo svojich pamätiach.
Neznáma vojna
Kórejská vojna, ktorá sa skončila podpísaním prímeria 27. júla 1953, teda presne pred 70 rokmi, sa v Spojených štátoch či Británii často označuje za „zabudnutú vojnu“. Na rozdiel od druhej svetovej vojny či vojny vo Vietname sa o nej píše menej kníh, natáča menej filmov a ľudia vedia veľmi málo o tom, prečo vznikla a aká bola.
Jednou z najslávnejších výnimiek je známy seriál M.A.S.H., ktorý sa vysielal v čase, keď vrcholila vojna vo Vietname. Američanom síce ukazoval vojnu v Kórei, no mnohí v ňom videli skôr Vietnam.
„Termín zabudnutá vojna vymysleli americkí veteráni v 70. rokoch, pretože sa sami cítili zabudnutí. V USA však vojna nie je len zabudnutá, ona je nikdy nepoznaná. Bojovalo sa počas ťažkej cenzúry v Južnej Kórei a v USA bolo veľmi ťažké zistiť, čo sa vo vojne deje, nieto proti nej protestovať. Skutočne sa stala neznámou vojnou,“ povedal pre Denník N americký historik Bruce Cumings.
Kórejská vojna pritom má svoj význam nielen v tom, že išlo o prvý konflikt studenej vojny či prvú a jedinú vojnu, kde bojovali vojaci priamo pod hlavičkou OSN. Bol to jeden z najkrvavejších konfliktov 20. storočia.
Odhady sa rôznia, ale vo vojne v Kórei zahynuli možno až tri milióny ľudí, viac ako polovica z nich mohli byť civilisti. To je podobné číslo, ako sú horné odhady obetí vojny vo Vietname – rozdiel je v tom, že občianska vojna vo Vietname trvala 20 rokov a Vietnam mal väčšiu populáciu ako obe Kórey počas vojny.
Horné odhady obetí vojny. Svetlomodrou mŕtvi a stratení civilisti, červenou mŕtvi a stratení vojaci, žltou zranení vojaci. Zdroj – Britannica
Dokonca sa odhaduje, že v tejto vojne zahynulo viac civilistov v pomere k vojakom ako vo Vietname či v druhej svetovej vojne.
„Infraštruktúra v Kórei bola zničená, rovnako ako priemysel, poľnohospodárstvo – ľudia nemali dostatok jedla. Zničené boli aj mestá, dediny, v nich domy a školy. Bojujúce strany používali míny, pravdepodobne aj chemické zbrane, ktoré ovplyvnili aj životné prostredie či kvalitu vody,“ opisuje skazu vojny Lucia Husenicová, odborníčka na Severnú Kóreu z Katedry bezpečnostných štúdií na Univerzite Mateja Bela.
Americké bombardovanie
Vojnu začala invázia vojsk Severnej Kórey na juh (za komunizmu sa školáci v Československu učili, že to bolo naopak). Cieľom bolo zjednotiť dve Kórey. Režim Kim Il-songa (Kim Ir-sena) či neskôr čínska armáda spáchali množstvo vojnových zločinov.
Mučili zajatcov, nedávali im jedlo či odopierali spánok. Mnohí vojnoví zajatci sa už nikdy nenašli. „Čínski a severokórejskí vojaci zabíjali civilistov, existujú nepotvrdené správy o použití chemických zbraní,“ vraví Husenicová.
Napriek tomu vojnové zločiny páchala aj druhá strana: Južná Kórea či Američania. O tom, ako Američania vo veľkom bombardovali územie Severnej Kórey a nerozlišovali medzi civilnými a vojenskými cieľmi, sa začína hovoriť až v posledných rokoch. Dlhé desaťročia to bolo slovami jedného novinára „najviac zabudnutá časť zabudnutej vojny“.
K vojne v Kórei došlo len päť rokov po konci druhej svetovej vojny, počas ktorej americké letectvo bombardovalo mestá v Nemecku či Japonsku. Podobnú taktiku používali aj počas kórejskej vojny. Podľa oficiálnych armádnych zdrojov zhodili na Kóreu (najmä severnú časť) vyše 635-tisíc ton výbušnín, čo bolo viac ako počas druhej svetovej vojny v Pacifiku.
KĽDR po pár dňoch stratila možnosť brániť svoje nebo. Neskôr sa to čiastočne zmenilo, keď na strane Severnej Kórey bojovali sovietski piloti na stíhačkách MiG-15. Kórejská vojna sa označuje za prvú, keď proti sebe bojovali prúdové stíhačky.
Prevahu však mali Američania, a tak ich bombardéry B-29 mohli do veľkej miery bez obáv ničiť ciele na severe. Na začiatku sa zameriavali na vojenské zariadenia. Problém však bol ten, že mnohé z nich boli v mestách a vtedajšie americké bomby boli dosť nepresné.
Mestá začali úplne ničiť v novembri 1950, keď do vojny vstúpili Číňania.
„Cieľom týchto útokov napalmom (zápalnou bojovou látkou) bolo najprv odradiť a skomplikovať vstup Číňanov do vojny a neskôr zničiť všetky prostriedky zásobovania, obživy alebo úkrytu pre nepriateľské vojská – inými slovami mestá a dediny. Hoci americkí predstavitelia nikdy nepriznali, že by sa zameriavali na severokórejských civilistov, je to pravda len preto, že takmer všetko v Severnej Kórei bolo definované ako vojenský cieľ. Týmto postupom americkí predstavitelia úplne zrušili rozlišovanie medzi bojujúcimi a nebojujúcimi,“ napísal americký politológ Alexander Bownes.
Neskôr dokonca zbombardovali severokórejské priehrady, po čom došlo k rozsiahlym záplavám.
Americkému bombardovaniu v tejto vojne sa venuje vo svojej knihe Korean War aj americký historik Bruce Cumings z Chicagskej univerzity. Ide o historika, ktorý v minulosti do istej miery zľahčoval severokórejský režim. No ako napísali v recenzii Wall Street Journal, nemalo by to podkopať centrálnu tézu tejto knihy. „Kniha Kórejská vojna môže byť polemická, ale je dobre vyzdrojovaná,“ napísal recenzent.
Cumings v knihe tvrdí, že Američania kobercovo bombardovali sever bez akýchkoľvek starostí o civilistov. Ako píše, severokórejské mestá boli zničené na 40 až 90 percent. Američania v Severnej Kórei použili aj 32-tisíc ton napalmu, teda zápalnej bojovej látky, ktorú vo veľkom využívali aj vo Vietname.
„Často sa hovorí o bombardovaní Vietnamu počas studenej vojny, ale v prípade kórejskej vojny to nebolo iné. Zničené bolo všetko – infraštruktúra, priemysel, budovy,“ hovorí Husenicová.
Masaker v No Gun Ri
Rozdiel bol v tom, že bombardovanie Kórey a jeho dôsledky pre civilistov americké médiá v tom čase do veľkej miery ignorovali. Ak sa aj nejaká reportáž objavila, rýchlo sa na ňu zabudlo.
O týchto veciach sa tak v USA začalo hovoriť až o desaťročia neskôr. V septembri 1999 prišla agentúra AP s investigatívou, ktorá hovorila o masakre pri mestečku No Gun Ri, kde americkí vojaci zabili 300 civilistov, prevažne ženy a deti.
Nešlo o nehodu či často spomínané „vedľajšie škody“ vojny. Reportéri hovorili s vojakmi, ktorí dostali príkaz postrieľať civilistov. Použili guľomety a opakovane sa na miesto pod železničným viaduktom vracali, aby sa uistili, že všetci zomreli.
Obávali sa, že medzi civilistami môžu byť komunistickí partizáni, čo sa aj bežne dialo. Tento masaker civilistov zo strany amerických vojakov je jeden z najväčších podobných incidentov zo strany USA v 20. storočí, porovnať sa môže azda len s masakrom v dedine My Lai vo Vietname.
Cumings v knihe spomína aj masaker pri meste Daejeon. Juhokórejské jednotky krátko po začiatku vojny pri ústupe vytiahli tisícky politických väzňov z ciel, prinútili ich vykopať šesť veľkých jám, popravili ich a telá nahádzali do pripravených dier. Celkovo sa odhaduje, že mohlo zomrieť štyri- až sedemtisíc ľudí. Rozmermi to pripomína genocídu v Srebrenici o desaťročia neskôr.
Ako píše Cumings, odvolávajúc sa na rôzne zdroje, americkí vojaci to videli, robili fotografie, no nijako tomu nebránili.
Počiatky vojny
Počiatky občianskej vojny v Kórei treba hľadať dávno pred prvým výstrelom. Od roku 1910 polostrov okupovalo Japonsko. Keď v roku 1945 Američania a Sovieti oslobodili Kóreu, hranicu vplyvu ustanovili na 38. rovnobežke. Kórea nikdy v minulosti nebola rozdelená a s touto líniou, ktorú Sovieti odobrili, prišli dvaja mladí americkí diplomati.
Napriek tomu sa plánovalo zjednotenie polostrova. Problém však bol, že na severe a na juhu vznikli úplne iné režimy.
Na severe moc uchopili komunisti, ktorí bojovali proti japonským okupantom aj v susednej Číne. „Sám Kim Il-song a ľudia okolo neho boli protijaponskí bojovníci. Je na tom postavený celý naratív okolo výnimočnosti rodiny Kimovcov,“ hovorí Husenicová.
Naopak, podľa Cumingsa na juhu prevzali moc elity, mnohé z nich počas okupácie spolupracovali s japonskými okupantmi. Lídrom krajiny sa stal I Sung-man, ktorý 35 rokov žil v USA.
„Američania najali takmer všetkých Kórejčanov, ktorí boli predtým v japonskej armáde a polícii. Keďže pri moci v Pchjongjangu boli protijaponské gerily, občianska vojna bola nevyhnutná,“ myslí si Bruce Cumings.
Netreba si to predstavovať ako boj demokracie proti diktatúre. Režim I Sung-mana bol podobne tvrdý ako ten na severe. Obe strany chceli zjednotiť Kóreu pod svojou vládou. Kým na severe stíhali protikomunistických odporcov, na juhu často končili vo väzení alebo rovno pred popravnou čatou ľudia, ktorí mali ľavicové či komunistické sympatie. Ako napísal Cumings, juhokórejská polícia popravila do začiatku vojny 100-tisíc ľudí.
Novovzniknutá Organizácia Spojených národov navrhovala celokórejské voľby, po ktorých sa mal zjednotiť polostrov. Sever, kde žilo o polovicu menej ľudí ako na juhu, s tým však nesúhlasil. V auguste 1948 sa tak polostrov rozdelil aj de iure: vznikla Kórejská republika a mesiac nato vyhlásila nezávislosť KĽDR.
„Po vzniku Južnej Kórey USA postupne odsunuli svojich vojakov z južnej časti polostrova. Rovnako to spravil ZSSR v severnej časti, ale spolupráca v podobe vyzbrojovania severokórejskej armády a pomoci a podpory režimu pokračovala ďalej,“ hovorí Husenicová.
Presvedčil Stalina
Kim Il-song chcel vojensky zjednotiť Kóreu silou. Hľadal pomoc u Stalina, ale sovietsky diktátor váhal. To sa však zmenilo začiatkom roku 1950.
„V januári 1950 americký minister zahraničných vecí Dean Acheson predniesol prejav, v ktorom hovoril o tzv. obrannom perimetri – teda akejsi hranici v Ázii, ktorú budú USA brániť pred šírením komunizmu. Kórejský polostrov sa nachádzal mimo tohto obranného priestoru. V tejto súvislosti sa diskutuje, do akej miery práve táto skutočnosť viedla k tomu, že Stalin dal len pár dní po prejave súhlas Kim Il-songovi, ktorý musel získať podporu čínskeho komunistického lídra Mao Ce-tunga začať vojenskú operáciu s cieľom zjednotenia Kórejského polostrova. Sú autori, ktorí tvrdia, že prejav úlohu nezohral, ale časovo to sedí, keďže Stalin dlho odmietal Kimove plány,“ hovorí Husenicová.
Sovietsky zväz síce pomohol KĽDR so zbraňami, no odmietol poslať vlastných vojakov (s výnimkou pilotov neskôr).
Severokórejské vojská bez vyhlásenia vojny prekročili 38. rovnobežku skoro ráno 25. júna 1950. Využili aj to, že bola nedeľa a mnoho juhokórejských vojakov bolo mimo svojich útvarov. Severokórejské jednotky boli dobre vycvičené a veľmi rýchlo zatlačili juhokórejských vojakov. Tí boli v zlom stave, mali slabú morálku a často utekali z bojiska.
Za takýchto podmienok vojská KĽDR veľmi rýchlo postupovali. Za tri dni padlo hlavné mesto Soul. Ako píše Cumings, cieľom Kim Il-Songa bolo vyhrať vojnu do mesiaca a takmer sa mu to podarilo. Koncom júla juhokórejské sily a Američania, ktorí im prišli na pomoc, držali iba Pusanský perimeter, územie asi 80 krát 80 kilometrov pri prístave na juhovýchode polostrova.
Južná Kórea držala koncom júla 1950 už len Pusanský perimeter. Zdroj – Britannica
Reakcia OSN
Hoci minister zahraničia Dean Acheson predtým tvrdil, že Južná Kórea je mimo obranného priestoru USA, Američania sa rozhodli na inváziu zareagovať a nenechať Južnú Kóreu padnúť komunizmu. „Ak sklameme Kóreu, Sovieti budú pokračovať a zhltnú jednu krajinu za druhou,“ povedal americký prezident Harry Truman ešte v prvý deň invázie.
„Jedným z faktorov, ktoré zohrávali úlohu, bola aj situácia v Číne a vznik Čínskej ľudovej republiky v októbri 1949. Z pohľadu USA bolo potrebné zabrániť šíreniu komunizmu,“ dodáva Husenicová.
Američania však nekonali sami. Kórejská vojna je výnimočná aj v tom, že išlo o prvý a jediný prípad, keď OSN vyslala do boja vojská pod svojou hlavičkou. Američania využili to, že Sovieti vtedy bojkotovali Bezpečnostnú radu OSN, pretože komunistickú Čínu nechceli zvoliť za člena organizácie. Ako píše Cumings, sovietsky vyslanec sa pýtal, či sa skutočne nemá vrátiť do sály a vetovať rezolúciu OSN, no Stalin povedal, že nie.
„Z odtajnených sovietskych archívov vyplýva, že jedným z cieľov bolo nechať USA, aby sa svojím správaním zdiskreditovali,“ hovorí Husenicová.
Bezpečnostná rada OSN začiatkom júla prijala rezolúciu 84, ktorá volala na vojenskú pomoc pre napadnutú Južnú Kóreu. Okrem USA tu bojovali aj vojaci z Austrálie, Belgicka, Etiópie, Filipín, Francúzska, Grécka, Holandska, Juhoafrickej únie, Kanady, Kolumbie, Luxemburska, Nového Zélandu, Thajska, Turecka a zo Spojeného kráľovstva.
Asi deväťdesiat percent vojakov a podobný počet obetí však tvorili americké jednotky. Hlavným veliteľom sa stal generál Douglas MacArthur, líder amerických vojsk v Pacifiku počas druhej svetovej vojny. Vojnu v Kórei viedol do apríla 1951, keď ho Truman pre verejnú kritiku odvolal. MacArthur presadzoval aj použitie atómovej bomby, o čom sa diskutovalo viackrát, a Truman to verejne nevylučoval, no Američanom vychádzalo, že by to nemalo vojenský zmysel.
Zvraty vo vojne
Napriek zapojeniu vojakov sa na začiatku nedarilo zastaviť postup vojakov KĽDR. Tí však mali problémy so zásobovaním, keďže sa dostali dosť ďaleko od svojho územia.
Priebeh vojny zmenilo až americké vylodenie v prístave Inčchon na západnom pobreží polostrova pri Soule. Často sa to označuje za geniálny MacArthurov ťah. Niektorí historici tvrdia, že ním prekvapil severokórejských vojakov. Cumings však napísal, že to očakávali, no veľmi nemali čo s tým urobiť.
V polovici septembra sa tu vylodili v „bezchybnom manévri“ americkí mariňáci z 270 lodí. Severokórejčania prístav bránili len s dvetisíc vojakmi a z nejakého dôvodu nebol priestor zamínovaný. Americkí vojaci tak nemali problém vylodiť sa. Do dvoch týždňov dobyli Soul.
V októbri americké jednotky oslobodili celú Južnú Kóreu a dostali sa na 38. rovnobežku. De facto tak potlačili severokórejskú inváziu. Spôsob, akým rozmýšľali v Bielom dome, sa však zmenil a cieľom už nebolo len potlačiť inváziu, ale oslobodiť celý polostrov od komunizmu.
„Takmer všetci Trumanovi poradcovia hovorili, že nie je len šanca potlačiť komunistickú agresiu, ale aj vytlačiť komunizmus z polostrova, a tak Truman schválil pochod na sever,“ napísal Cumings.
Postup pokračoval a do novembra sa vojaci de facto dostali až k rieke Ja-lu, ktorá tvorí hranicu medzi Kóreou a Čínou. Tu sa rozhodol zasiahnuť Mao Ce-tung, ktorý do boja poslal státisíce svojich „dobrovoľníkov“ a znova zvrátil vývoj vojny. Do decembra sa front opäť dostal na úroveň 38. rovnobežky a v januári Číňania nakrátko dobyli Soul.
Vývoj vojny
Dlhé vyjednávanie
Na jar 1951 si už obe strany uvedomovali, že vojnu jednoznačne nevyhrajú, a začalo sa vyjednávanie. Napriek tomu vojna pokračovala ešte dva roky. Dôvodom bolo, že ani jedna Kórea sa nechcela vzdať svojho sna o zjednotení polostrova pod svojou vládou.
„Angažovanosť iných štátov, či už USA, alebo Číny, a ich záujmy tiež komplikovali proces. Z dokumentov vyplýva, že problémom boli aj vojnoví zajatci, ich výmenu komplikoval fakt, že nie všetci zajatci z KĽDR sa chceli vrátiť naspäť,“ hovorí Husenicová.
Podľa Cumingsa sa odmietla vrátiť späť do svojej krajiny tretina severokórejských a ešte viac čínskych vojakov.
Na opačnej strane bol problém, že mnohí americkí či juhokórejskí vojnoví zajatci sa stratili, často zahynuli v severokórejských väzniciach.
Tento problém sa vyriešil na jar 1953 (prispela k tomu aj Stalinova smrť) tak, že vojaci, ktorí sa nechcú vrátiť, mali byť tri mesiace pod dohľadom takzvanej Dozornej komisie neutrálnych štátov a potom boli slobodní.
Členmi tejto komisie sa za severnú stranu stalo Československo a Poľsko, za južnú Švajčiarsko a Švédsko.
„Počas štyridsiatich rokov sa v komisii vystriedalo niekoľko sto českých a slovenských dôstojníkov. V januári 1993 však Severná Kórea neuznala Čechov ani Slovákov za nástupcov rozdeleného Československa a ich činnosť ukončila. Dva roky nato vypovedala aj Poliakov, čím celá komisia vlastne stratila význam,“ napísal pred pár rokmi pre publikáciu Slovenskej akadémie vied slovenský koreanista Jozef Genzor.
K podpisu prímeria došlo 27. júla 1953 v dedine Pchanmundžom na hranici. Boje ukončili podpisy zástupcov USA, Číny a KĽDR, predstavitelia Južnej Kórey dodnes svoj podpis nepripojili.
Zároveň to znamená, že vojna sa nikdy neukončila a mierová dohoda sa nepodpísala. Zo Severnej Kórey sa stal jeden z najtvrdších režimov na planéte. Naopak, na juh od demilitarizovanej zóny vznikol časom demokratický štát, ktorý patrí medzi najvyspelejšie na svete.
Vojnu a svoje hriechy v nej však ani Južná Kórea doteraz dostatočne nespracovala. „Celkovo je v Kórei problém, že sa nevie vyrovnať s politickými dejinami 20. storočia. Podobne ako v mnohých iných štátoch sveta, Slovensko nevynímajúc,“ dodáva Husenicová.
Hlavné zdroje:
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
