Uzbek Denis Ovčinnikov: Už na prvé Vianoce ma tu ľudia pozvali k sebe, lebo nechceli, aby som ich trávil sám

Ako sme sa blížili k Banskej Bystrici a uvidel som okolité kopce a hory, onemel som. Dorazilo ma, keď sa na nádhernom námestí z veže ozvala hudba, ktorú milujem od detstva – írska ľudovka Greensleeves. Bral som to ako znamenie – tu mi bude dobre, hovorí programátor z Uzbekistanu.
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Tento text je súčasťou seriálu Slovensko očami cudzincov. Prinesie sériu rozhovorov s osobnosťami z celého sveta, ktorí tu žijú alebo dlhodobo žili. Patríme skôr na Západ či na Východ? Čo sa cudzincom na ľuďoch u nás páči a čo nie? Čo sú ich obľúbené miesta a predovšetkým: Akí sme? Rozhovory budeme zverejňovať každý piatok. Všetky rozhovory a možnosť odoberať ďalšie vydania e-mailom nájdete na stránke seriálu Slovensko očami cudzincov.
Denis Ovčinnikov (1981) je programátor z Uzbekistanu, roky pracoval v Moskve a od roku 2019 trvale žije na Slovensku.
V akých pomeroch ste vyrastali?
Otec aj mama pracovali ako geológovia. Mám mladšieho brata. Základnú školu som vychodil v malom mestečku Gazalkent, ktoré leží v predhorí Ťanšanu. Počas strednej školy sme sa presťahovali do hlavného mesta Taškent. Vyrastal som v dobrých pomeroch, rodičia pochádzajú z intelektuálnej rodiny a dôležitou súčasťou nášho detstva bolo veľa čítania a široké vzdelanie. Keďže otec ako geologický inžinier často pracoval aj v horách, časom dostal ponuku robiť horského záchranára. Tam sa sformovala aj moja obrovská láska k horám. Trávil som v nich všetok voľný čas.
Premýšľal som, čo viem o Uzbekistane. Vyšlo mi, že veľmi málo – že sa nachádza v Strednej Ázii, hlavné mesto je Taškent, výraznú časť krajiny tvorí púšť, je tam Aralské jazero, hraničíte s krajinami bývalého Sovietskeho zväzu ako Tadžikistan, Kirgizsko, Kazachstan a Turkménsko a na južnej hranici máte Afganistan. Čo by sme o vašej krajine určite mali vedieť?
Začnem vtipom. Ako cudzinec si u vás musím pravidelne obnovovať povolenie na pobyt. Je tam aj kolónka miesto narodenia. Z piatich kartičiek, ktoré som už mal, sa Taškent v Uzbekistane nachádzal len na dvoch. Raz bol na Ukrajine a dvakrát v Rusku. Znamená to, že ľudia u vás o Uzbekistane naozaj veľa nevedia. Možno mám zaujímavú príležitosť trochu to napraviť. Je to krajina s veľmi dlhou históriou. Hodvábna cesta viedla cez Bucharu, Chivu a Samarkand. Z Buchary pochádzal filozof a vedec Avicenna, slávny dobyvateľ Timur mal hlavné mesto svojej ríše v Samarkande, jeho potomok postavil indický Tádž Mahal. Astronomické príručky Mirza Ulugbeka boli preložené do latinčiny a vyvážané do Európy už v 15. storočí. O histórii tohto regiónu sa dá rozprávať celé hodiny.
Novodobá história nie je menej zaujímavá. Počas druhej svetovej vojny, keď sa Nemci dostali k Leningradu, dnešnému Petrohradu, a k ďalším mestám, sovietske vedenie rozhodlo o tom, aby odtiaľ odišli ženy, deti, seniori, plus všetci tí, ktorí z nejakého dôvodu nemohli bojovať. Všetkých ich poslali do Strednej Ázie a mnohí skončili práve v Taškente. Po vojne tam už mnohí aj ostali. V praxi to znamenalo, že tam ostali aj intelektuálne elity, vzdelaní a kultúrni ľudia. V meste sa aj vďaka nim vytvorila priam unikátna atmosféra, ktorú tam cítiť dodnes, hoci v menšej miere. Napríklad na strednej škole sme mali v triede mix národností a kultúr – pri 28 spolužiakoch šlo až o 11 rôznych národností.
Taškent bol vždy v strede rôznych ciest, miešali sa tam rôzne svety, až sa vyformovala a zabehla spoločnosť ľudí, ktorí sú otvorení hocičomu novému. Vo výsledku preto nejde o čistý Orient, ale o akúsi hranicu medzi ním a Európou, Východom a Západom.
Je uzbecký jazyk podobný ruštine?
Vôbec, viac sa podobá na turečtinu. Iná vec je, že keď som v Uzbekistane vyrastal, primárna bola ruština. Popri uzbečtine sa ju učili všetci. Dnes však v Taškente opäť čoraz častejšie počuť ruštinu, lebo do Uzbekistanu uteká mnoho Rusov, ktorí nechcú byť mobilizovaní, ale aj mnohí z tých, ktorí sú v Rusku prenasledovaní, prípadne im prekáža systém. A počas vojny k nám utieklo aj množstvo ukrajinských žien a detí. Na Taškente sa mi veľmi páči práve to, že dokáže spájať rôznych ľudí z rôznych častí sveta. Privíta ich, pomôže im, umožní im tam žiť.
Prečo ste v roku 2004 odišli pracovať do Moskvy?
V Taškente som sa stretol s dievčinou, do ktorej som sa zamiloval. Čoskoro mi povedala, že potrebuje žiť vo väčšom meste, čomu som príliš nerozumel, veď Taškent bol aj vtedy obrovský a dnes už má takmer tri milióny obyvateľov. Odsťahovala sa však do Moskvy, veľmi mi chýbala, a tak som prišiel domov a povedal rodičom, že odchádzam do Ruska. Ukončil som svoje záväzky doma a presťahoval sa. O pol roka sme sa s tou ženou rozišli, ale v Moskve som už ostal.
Prišiel som tam síce ako vyštudovaný programátor, ale nemal som ani prácu, ani žiadny konkrétny plán. Uplatnil som sa vďaka vtipnej náhode – do prenajatého bytu k nám prišiel mestský policajt, ktorý kontroloval, či mám oprávnenie tam byť. Zrejme nás nahlásili nejakí susedia. Vysvetlil som mu, že som Denis a programátor, a tak povedal, že ma musí zatknúť. Vraj dôvod mi vysvetlí až na stanici.