Revenant bol masaker, opak spolupráce – vďačíme za ňu intuícii alebo rozumu?
Hoci film s DiCapriom zobrazuje našu sebeckú a trestajúcu stranu, najnovší výskum z morálky nám pripomína, že sú v nás aj „anjeli“, ktorých to intuitívne tiahne k spolupráci.
Hektolitre krvi striekajú vo filme Revenant Zmŕtvychvstanie na všetky strany. Až tak silno, že ak sedíte v prvom rade ako ja, skoro vám zamažú topánky.
Z krívd, ktoré na sebe jednotliví aktéri brutálneho filmu v hlavnej úlohe s Leonardom DiCapriom páchajú, však môžeme vyťažiť oveľa viac ako len povedať, že ide o podarené „sadistické porno“. Je to lekcia z morálky.
Film zobrazuje svet, ktorý je celkom iný ako náš. Je v ňom aj spolupráca, ale inak je plný ubližovania, odplaty, podvodov, stereotypov, predsudkov, vraždenia, ponižovania a sebeckých záujmov.
Poznáme ich aj dnes, ale podarilo sa nám prebudiť v nás „anjelov“. Správame sa k sebe milo a vľúdne, spolupracujeme. Čo sa to stalo, že krvilačná odplata a sebecké záujmy už nie sú norma?
Môže za to intuícia alebo rozum?
Za intuitívne označujeme tie procesy, ktoré sú rýchle, automatické, emocionálne a prebiehajú bez námahy. Naopak, rozumové procesy sú pomalé, kontrolované a náročné.
V psychológii nemajú morálne intuície vždy práve najlepšiu povesť. Mnohí psychológovia a filozofi ich považujú iba za veľmi hrubé a nedokonalé nástroje na orientáciu v dnešnej spletitej realite. Užitočné boli možno v praveku, ale nie dnes. Je to rozum, vďaka ktorému si spočítame, že spolupracovať sa vyplatí, a tak „zakopeme vojnovú sekeru“, hovoria.
Predstavu, že spolupráca nie je intuitívna a ľudia sa k nej museli namáhavo prepracovať, by mohol potvrdzovať aj najnovší nález kostier, ktoré sú najstarším dokladom o vojne medzi ľuďmi. Majú 10-tisíc rokov a objavili ich v Keni. Všetko nasvedčuje tomu, že osoby, ktorým kedysi patrili, boli brutálne zavraždené. Páchatelia ich nepochovali a nechali len tak.
Lenže David Rand, svetoznámy morálny psychológ, ktorý na Yalovej univerzite vedie laboratórium o ľudskej spolupráci, maľuje celkom iný obrázok. Tvrdí, že evolúcia mala eminentný záujem na tom, aby sme – celkom intuitívne – spolupracovali.
Rozum slúži jedine na to, aby sme ním podkopali spoluprácu s cudzími ľuďmi, tvrdí v článku z minulého týždňa. Napísal ho spolu s Adamom Bearom z Harvardu, vyšiel v časopise PNAS.
Tlak na kooperáciu
Kooperácia je situácia, keď obetujete vlastné limitované zdroje, aby ste pomohli druhým. Vzdáte sa napríklad voľného času, pohodlia alebo peňazí a priateľom uvaríte obed alebo známym postrážite dieťa. Nabudúce sa môžete spoľahnúť na to, že keď vy budete potrebovať porýľovať záhradu alebo požičať auto, radi vám pomôžu.
Lenže naše zdroje nie sú neobmedzené, myslieť musíme aj na vlastné sebecké záujmy. Rand si kladie otázku, či je to rozum, ktorý nám povie, aby sme neboli iba sebci a mysleli aj na druhých, alebo nás k pomoci ženie intuícia.
„Ľudia si nepochybne veľmi dlho mysleli, že máme sklony k sebectvu a spolupracujeme jedine vďaka rozumu a sebakontrole. Nevidím žiaden dôvod myslieť si, že by to bolo práve tak,“ povedal pre Denník N americký psychológ.
„Naivná predstava o evolúcii ako sebeckom procese, ktorý produkuje sebecké tvory, je mylná. Naše dáta ukazujú, že sa u nás vyvinul sklon či intuícia k spolupráci. Je to preto, že je pre nás obyčajne veľmi výhodne kooperovať,“ dodal Rand.
Riešili hru „väzňova dilema“
Rozhodovanie pre sebeckosť alebo spoluprácu modeloval cez hru „väzňova dilema“. V štandardnej verzii znie takto – lupiči prepadnú banku, ale chytia ich. Vypočúvajú ich v oddelenej miestnosti, takže nevedia, či sa navzájom podrazia a „nabonzujú“, alebo nie.
Pre oboch zločincov by bolo najvýhodnejšie, ak by držali jazyk za zubami. Lenže ani jeden z nich nevie, čo urobí kolega. Môže sa pokojne stať, že vy budete hrdina a nič nepoviete. Ale ak váš partner na vás všetko prezradí, výsledkom bude, že on sa dostane na slobodu a vy do basy.
Rand skúmal, čo sa bude diať, keď bude hra jednokolová a viackolová. V prvom prípade sa jedným rozhodnutím hra končí, v druhom sa rozhodnutie z prvého kola prenáša do ďalšieho. Ak vás partner v prvom kole podrazil, čo spravíte v tom druhom? Pomstíte sa alebo nie?
Do hry vniesol premenné intuície a rozumu. Zistil, že sa vyprofilovali dva druhy hráčov: tých, čo intuitívne podvádzali, a tých, čo intuitívne spolupracovali. Oveľa zaujímavejšie zistenie bolo, že ak ľudia, ktorí intuitívne spolupracovali, dostali možnosť nad dilemou rozumovo uvažovať, stali sa z nich sebci, ktorí uprednostnili vlastné záujmy pred spoluprácou.
Evolúcia z nás nevyrobila tvory, ktoré by využívali rozum na to, aby ním prebili vlastné sebecké záujmy, konštatuje Rand. „Rozumové uvažovanie slúži jedine na to, aby podkopalo spoluprácu s cudzími ľuďmi,“ uvádza v štúdii.
Takéto výsledky nemusia úplne prekvapovať. Kooperovať sme ako vyvíjajúci sa druh museli už dávno predtým, než sme mali mozgovú kôru, takže je rozumné predpokladať, že spoluprácu zaisťuje intuícia.
Randove zistenia o funkčnosti intuície sa dajú aplikovať na veľký počet dilem, ktoré bežne riešime. Ale nie na všetky. Obzvlášť to platí pre tie, pri ktorých dochádza k stretu s členmi skupín, s ktorými sa nijako neidentifikujeme.
Vtedy musíme zapojiť rozum, aby sme si uvedomili, že moje záujmy i záujmy iných ľudí – bez ohľadu na pohlavie, farbu pleti alebo sexuálnu orientáciu – a živočíchov, ktoré cítia bolesť, sú rovnocenné. Až potom ich môžeme zaradiť do okruhu nášho morálneho záujmu a namiesto vlastných sebeckých záujmov nastolíme kooperáciu.
Ani slávny filozof Peter Singer z Princetonu si nemyslí, že intuície sú vhodným riešením na všetky morálne dilemy. Emailom to potvrdil aj pre Denník N. Filozof je známy tým, že obhajuje rozum ako dôležitého arbitra morálnych dilem.
Film Revenant Zmŕtvychvstanie stvárňuje vyhranené situácie, keď si ľudia osvojili intuíciu odplaty a sebeckosti, pretože žili v prostredí, ktoré také správanie podporovalo. Rand by zrejme povedal, že za normálnych okolností by kooperácia prekvitala, pretože výhody spolupráce sú oveľa vyššie ako výhody sebeckosti.
Hoci film zobrazuje našu odvrátenú sebeckú a trestajúcu stranu „čiernych pasažierov“, ktorí sa takpovediac radi ohrejú pri spoločnom kozube, ale vlastné polienko doň nevhodia, najnovší výskum z morálky nám pripomína, že sú v nás aj „anjeli“, ktorých to intuitívne tiahne k spolupráci.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
