Denník N

Učitelia sú orchester bez dirigenta, partitúry a publika

Ilustrácia – Vizár
Ilustrácia – Vizár

Od roku 1989 sme mali sedemnásť ministrov školstva. Každý jeden poslal do škôl aspoň jeden dotazník, ktorý hovoril, že jeho vyplnením učiteľ prispeje ku skvalitneniu výchovno-vzdelávacieho procesu

Počul niekto o študentovi, ktorý vrátil diplom s vysvetlením, že si ho nezaslúži? Zaprotestovali sme aspoň raz, že tú trojku z latinských názvov častí kostry človeka sme si nezaslúžili, lebo ešte teraz škúlime od opisovania? Vyznieva to anekdoticky. Škoda. Lebo ako hovorí Jozef Miloslav Hurban v prvom humoristickom románe napísanom Štúrovou slovenčinou – bien, k žartovaniu sa hádam neznížime. Ide predsa o vážne veci. Áno, aj o školstvo. Ale predovšetkým o vzdelanie.

Učíme sa pre seba

To, čo vieš, ti nikto nevezme, hovorili nám. Len smrť a jej kamarátky choroby, uškrnú sa niektorí. Druhá vec je však to, načo nám tie vedomosti budú. Vzdelanie nám bolo dlho nanič, ak sme k nemu nemali správny kádrový profil. Potom prišli iné módy. Ale ani tie z červeného diplomu šláger sezóny neurobili. Hen ho, v čom sa premáva! Od piatej triedy som mu dával opisovať a dodnes sa vozím v otcovom žigulíku! A čo tie tisícky našich magistrov a inžinierok v zahraničí? Posluhujú, upratujú a opatrujú. Cudzie detiská, seniorov, ktorí ani nezaregistrovali, že na mapu Európy pribudlo Slovensko. Ech, škoda reči. Je to tak. Učíme sa pre seba.

Toto nemá byť bolestínske a fatalistické vyviňovanie sa lúzra, ktorého zo sna budí hrôza z toho, že sa nenarodil v tej časti sveta, ktorá urobila lepšiu dohodu s osudom než jeho domovina. Je to len pripomenutie si toho, že vzdelanie je hodnotou, ktorá nie je automatickou opciou prospechu a úspechu. Že vzdelaný človek síce zvyšuje nielen hrubý, ale aj čistý domáci produkt, no jeho know-how naozaj ostáva výlučne vo vlastníctve jeho nositeľa. Aspoň zatiaľ. Lebo tí, čo majú tendenciu vidieť len svoju pravdu, už opäť postávajú v predsieňach parlamentov, aby zo stromu poznania otrhali plody pochybností o jedinej pravde už v kvete.

Poslovia pokroku

Kde v tomto nelichotivom bilancovaní postoja každého z nás k vzdelaniu je školstvo? Kde sú učitelia, jeho apoštoli? Smiešne prirovnanie? Škoda. Lebo apostolos je po grécky posol. Čo nám títo poslovia pokroku zvestujú? Pohľad do radov učiteľov je ako pohľad do orchestra pred príchodom dirigenta. Otrávenosť, únava, šušotanie, kradmé pohľady, pridusené úsmevy, neprehliadnuteľné posmešky a drobné aj väčšie zlomyseľnosti. Potiaľto je to zábavné.

Smutným sa to stáva až vo chvíli, keď začnú hrať. Diela s náročnosťou, ktorá začína pri Mahlerovi, Prokofievovi, či Pätrovi. Napriek tomu, že nemajú dirigenta, správne noty a nie sú naladení. Nijako, nieto ešte dobre.

Nakoniec sa pred tento všetkými podceňovaný ansámbel postaví človek s taktovkou v ruke. Pomôžme predstavivosti a do jeho fraku oblečme ministra školstva. Za dirigentským pultom sa cíti ako ryba vo vode, či populistický politik pred kamerami, aj máva rukami a švihá taktovkou, no s dirigovaním to nemá nič spoločné. Jednoducho preto, lebo na to nemá potrebnú výbavu. Odkiaľ by ju vzal? Z odborného hľadiska je to alebo aseptický akademik roky špecializovaný na jednu oblasť výchovy, vzdelávania, vedy, kultúry a športu, alebo úplný zelenáč bez farby, chuti a zápachu, ak nerátame smrad, ktorý sa od neho šíri po návrate od ministra financií.

Aspoň dotazník

Od roku 1989 malo Slovensko vraj sedemnásť ministrov školstva. Každý jeden poslal do škôl aspoň jeden dotazník, ktorý mal v záhlaví vetu vysvetľujúcu, že jeho vyplnením učiteľ významne prispeje ku skvalitneniu výchovno-vzdelávacieho procesu. S odvolávkou na Jána Amosa navždy v úcte Váš minister, býva na sprievodnom liste. Učitelia dotazníky trpezlivo vypĺňali. Riaditelia posielali hlásenia a výkazy. O integrovaných, dochádzajúcich, znevýhodnených, vyznamenaných, talentovaných, prepadajúcich, fetujúcich, blicujúcich žiakoch. Hory papiera, milióny hodín.

Učiteľky a učitelia ich mohli stráviť trebárs s nohami na stole a prstom v nose, aj tak by z toho bol väčší osoh. Lebo tie hlásenia nikto, ale vôbec nikto reálne nezhodnotil. Kým vyplnené dorazili späť na ministerstvo, autora parafy na sprievodnom liste vystriedal nový minister.

Jediný, kto tie dotazníky číta, je ministerský úradník. Číta, usmieva sa, pohmkáva a krčí plecami. Roky. Číta, číta a jeho srdce sa pomaly mení na špongiu, akou sa kedysi zotierala školská tabuľa. Môžete ju žmýkať, koľko chcete, nedostanete z nej nič, len kalnú vodu. Veď ktorý z tých virtuózov alibizmu by bol taký neopatrný a navrhol – niečo? Navrhne a ministrovi sa to zapáči! Hrôza! Minister ho pochváli. A do toho príde nový minister… Príšerné. Ja viem, sľúbil som, že k žartovaniu sa neznížim. Ale verte, nepreháňam. Ja som tých úradníkov zažil. Prijme vás, usmieva sa, pohmkáva a krčí plecami. V osemdesiatom piatom, po osemdesiatom deviatom, včera.

Konzervatívna masa

Radový učiteľ sa so svojím ministrom stretne raz za život. Aj to je zbytočnosť. Horšie je, že k skutočnému stretnutiu ministra s učiteľom nedochádza vôbec. Konferencie, výročia a oceňovanie pri príležitosti Dňa učiteľov nerátajme, prosím. Až takí cynickí hádam predsa len nebudeme. Lenže keby aj k takému stretnutiu došlo, o čom sa budú rozprávať? O nezáujme alebo naopak nevychovanej požadovačnosti rodičov? O úzkostiach na trati učiteľ – žiak, kde je každý lístok obojsmerný? Viem, že učitelia by radi hovorili o tom, aké šikovné sú deti, ktoré učia. Koho to zaujíma? Často ani ich vlastní rodičia nemajú dosť trpezlivosti vypočuť si, aké to bolo dnes na literatúre príšerné. Sládkovič je v skutočnosti Braxatoris, Kukučín Bencúr, Krasko Botto, takže Botto je potom kto vlastne?

Učitelia nie sú žiadni anjeli. Keby boli, dávno by odleteli do paralelných svetov. Sú medzi nimi lajdáci, obmedzenci, zbabelci, tyrani, dokonca aj zlodeji, ako sa ukázalo v poslednom čase. Najmä ak si sadnú na riaditeľskú stoličku. Predovšetkým sú to však ľudia, ktorí majú v sebe ten čudesný osvietenský idealizmus nútiaci človeka veriť vo vedomé a dobrovoľné konanie dobra smerujúceho k pravde.

Klesajúca prestíž učiteľa v spoločnosti je smutný fakt. Príčina a následok sa tu stanovujú ťažko. Lebo kde začať? Za tých tridsať rokov, čo poznám svet učiteľa zblízka, som viackrát musel skonštatovať, že v zlomových okamihoch sa masa učiteľov zachová, jemne povedané, konzervatívne. Zažil som to pri pokusoch o Gorbačovovu perestrojku, v rokoch ´89 aj ´93, aj pri zavádzaní elektronických tabúľ a počítačovej techniky do škôl. Učitelia majú dodnes neprimerane veľa pochopenia pre nedemokratickú politiku Mečiara, Slotu aj Fica.

Učiteľ totiž túži po stabilizovanom svete. Skúste byť autoritou, keď jeden deň začínate vyučovanie modlitbou a druhý deň musíte z vlastivedy vytrhnúť portrét tatíčka Masaryka. Buďte otvorený zmenám, keď ráno je NATO náš úhlavný nepriateľ a večer garant prosperity a mieru. Buďte lojálny, ak ste vo verejnej službe štátu, ktorý hodnotovo kolabuje. Lenže tu o učiteľov nejde. Tu ide o vzdelanie našich detí. Osobná angažovanosť nám pomôže. Zvyšovanie požiadaviek na seba samých. Nie nezmyselné šikanovanie od rodičov zaľúbených do obrazu výnimočnosti vlastných detí.

Potrebujú nás ovládať

Viac peňazí do školstva. Zvýšiť platy učiteľom. Zlepšiť vybavenie škôl. Na všetkých stupňoch. Na prvý pohľad najzávažnejšie problémy Slovenska v oblasti vzdelávania. Ich zoznam je, samozrejme, oveľa dlhší. Oboma smermi. Lebo sú aj dôležitejšie. Naším veľkým problémom je totiž predovšetkým občiansky alibizmus. Učitelia sú v tom tiež, ale hlavnými vinníkmi sme my – rodičia. Žiaci. Študenti. Bakalári. Magistri. Doktorandi. Docenti. Profesori. Nejde o to, že pedagogická fakulta je vecou druhej a tretej voľby.

Učitelia hľadia do budúcnosti cez poznávanie minulosti. Aj preto sú takí opatrní. Regrutujú sa z tých, ktorí boli radi týždenníkmi, zotierali tabuľu, podávali kriedu, nosili pomôcky. Aj preto sú takí slušní a idealistickí. Mávali domáce úlohy, nosili si cvičky na telocvik. Málo je medzi nimi rebelov, ktorí sa motali poza školu. Učitelia sú osobnosti, no spravidla žiadni sóloví hráči. Povahou skôr trpezliví pracovníci vo vinici Pánovej, než tribúni pokroku.

Áno, štrajk učiteľov je politikum. Tak, ako bola politikum svojho času slovenčina. A to je dobre. Lebo kým budú o témach predvolebného boja rozhodovať politici, volebné právo je nám skoro nanič. Svojou osobnou angažovanosťou a nezastupiteľnou zodpovednosťou musíme sformulovať témy, ktorých zvládnutie rozhodne o výsledku volieb. Reprezentanti vládnucej politickej garnitúry dneška, ale ani drvivá väčšina súčasnej opozície dobrovoľne zo školstva naozaj politickú otázku nikdy neurobia. Potrebujú nás mať poslušných a lojálnych. Potrebujú nás mať závislých a vzdelaných len natoľko, aby nám zachutilo byť snobmi. Potrebujú nás ovládať.

Nenechajme učiteľov samých

Nejde o školstvo a zdravotníctvo. Ide o vzdelanie a zdravie. Nás aj našich detí. Nenechajme v tom učiteľov samých. Lebo učitelia naozaj nie sú sólisti. Kým nedáme nezáujmu o verejné veci a letargii spôsobenej blahobytom z výpredajov zbohom, učitelia na Slovensku budú len orchester bez dirigenta, partitúry a ladenia hrajúci v dome tých troch opíc, čo nevidia zlo, nepočujú zlo, a teda o ňom ani nehovoria.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie