Denník N

Matej Bel/Bél Mátyás: Veľká ozdoba Uhorska (Bol to Maďar alebo Slovák? 1.)

Matej Bel. Foto - Wiki Commons
Matej Bel. Foto – Wiki Commons

Bel, podobne ako jeho súčasníci, sám seba definoval ako občana Uhorského kráľovstva („Hungarus“). Preňho bolo identifikovanie sa s politicko-geografickým rámcom krajiny oveľa dôležitejšie než jazykovo-etnická identita.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Bol to Maďar či Slovák? Matej Bel (po maďarsky Bél Mátyás, latinsky: Matthias Belius, 1684 – 1749) je skvelým príkladom významných osobností žijúcich v Uhorsku, v prípade ktorých je samotná otázka položená nie úplne opodstatnene. Samotný Matej Bel by pravdepodobne rovnako vehementne odmietal tvrdenia niekoľkých historikov, ktorí sa na Bela odvolávajú ako na uvedomelého Slováka, rovnako ako keď sa niektorí na druhej strane hranice snažia dokázať, že bol čistým Maďarom.

Mnohojazyčný polyhistor

Autori serióznejších historických prác v Maďarsku zároveň nechcú Bela vyvlastniť, nezamlčiavajú, že mal slovenský pôvod aspoň z jednej strany a že svoje detstvo strávil v prostredí, kde bola slovenská väčšina, a to v obci Očová vo Zvolenskej stolici. V otázke jeho materinského jazyka sa síce názory rozchádzajú, no oveľa dôležitejšia je skutočnosť, že na úrovni materinského jazyka ovládal tri jazyky: slovenčinu, maďarčinu a nemčinu, pričom svoje vedecké práce písal väčšinou po latinsky.

Hovoríme o polyhistorovi, ktorého najvýznamnejšie a najznámejšie dielo s názvom Notitia Hungariae, päťzväzková encyklopédia v latinčine, bola v dejinách Uhorska prvým serióznejším opisom krajiny, ktorý s vedeckou presnosťou predstavil dejiny a geografické i etnografické charakteristiky tej-ktorej stolice. Jednotlivé zväzky grandiózneho diela, ktoré však nebolo dokončené, uzreli svetlo sveta v rokoch 1735 až 1742.

Okrem neho sú tu však aj významné pedagogické a jazykovedné diela Mateja Bela. Zaujímavé sú najmä tie lingvistické: pre Nemcov napísal učebnicu maďarského jazyka a pre Maďarov zasa nemeckého, okrem toho napísal aj predslov k dielu Pavla Doležala s názvom Grammatica slavico-bohemica a pomáhal aj pri prepracovaní českej Kralickej biblie pre Slovákov.

Duchovný Prešporčanov

Už jeho rozsiahle jazykové kompetencie dobre demonštrujú, že Bela s multikultúrnou identitou nemožno zaradiť do jedinej „národnej škatule“ – teda že nebol „len“ Maďarom, Slovákom či Nemcom. Bol totiž všetkými tromi naraz, podobne ako aj veľa jeho súčasníkov, napríklad trojjazyční Prešporčania. Vedec, ktorý si vyslúžil titul „veľká ozdoba
Uhorska“, žil, mimochodom, od roku 1714 až do svojej smrti v Prešporku, bol riaditeľom tamojšieho evanjelického lýcea a prvým kňazom evanjelickej cirkvi v meste.

Matej Bel bol najvýznamnejšou postavou medzi evanjelickými intelektuálmi na Slovensku, ktorí si už aj z užšieho rodinného kruhu so sebou prinášali viac jazykov a kultúr. Vzdelávali sa na známych nemeckých protestantských univerzitách (Matej Bel v Halle), kde sa stali ešte otvorenejšími voči iným národom a kultúram, ako aj voči etnickej rôznorodosti vo všeobecnosti.

Povedomie Hungarus

Bel, mimochodom, podobne ako jeho súčasníci, sám seba definoval ako občana Uhorského kráľovstva („Hungarus“). Preňho bolo identifikovanie sa s politicko-geografickým rámcom krajiny oveľa dôležitejšie než jazykovo-etnická identita. Povedomie Hungarus teda predstavuje akýsi druh štátneho patriotizmu, vernosť a lipnutie k spoločnej vlasti.

V tejto spoločnej vlasti si doboví intelektuáli s identitou „Hungarus“ najviac cenili rôznorodosť, rovnoprávnosť rozličných etník a ich mierové spolužitie (aj keď to, samozrejme, nie vždy zodpovedalo skutočnosti).

Aj preto Matej Bel ostro odmietol prácu Mihálya Bencsika z roku 1722 o pôvode maďarského národa, v ktorej tento trnavský advokát, odvolávajúc sa na legendu o bielom koni a porážke Svätopluka, rozprával o podrobení si Slovákov a ich podradenosti Maďarom. Bencsikove tvrdenia spochybňovalo viacero apologetických textov, ktoré sa zastávali slovenského etnika. K prvým z nich patrí Obrana… z pera Jána Baltazára Magina.

Matej Bel sa v rámci opisu Trenčianskej a Liptovskej stolice tiež zaoberal slovansko-maďarskými vzťahmi po príchode Maďarov. Podľa neho o podrobení nemohlo byť ani reči, lebo po zániku Veľkej Moravy sa stali Slovania žijúci v hornatých oblastiach Slovenska v skutočnosti rovnoprávnymi partnermi Maďarov, splynuli s nimi v spoločné „štátne občianstvo“ a prostredníctvom zmiešaných manželstiev sa medzi nimi vytvorili aj príbuzenské vzťahy.

Mimochodom, autor Notitií označil Slovanov za príbuzných Sarmatov, aby dokazoval ich autochtónny pôvod na území severného Uhorska, a zároveň veril v hunsko-maďarské príbuzenstvo a aj v teóriu trojitého príchodu Hunov-Avarov-Maďarov.

Sen o spoločnej prehistórii

Historik Dušan Kováč a Mária Vyvíjalová, autorka monografie o Matejovi Belovi v slovenčine, si práve s ohľadom na vyššie uvedené a vychádzajúc z apologetického smerovania myslia, že Bel bol uvedomelým Slovákom. Historik a polyhistor 18. storočia sa však „nezastával“ len Slovákov; usiloval sa vykresliť aj čo najpriaznivejší obraz starých Maďarov i Hunov, ktorých na západe považovali za barbarov. Saského historika zo Sedmohradska, Johanna Trösterta, ktorý sa vysmieval Maďarom, odsúdil rovnako ako Mihálya Bencsika, ktorý očierňoval Slovanov.

Matej Bel bol presvedčený, že identita „Hungarus“ potrebuje spoločnú prehistóriu, ktorá by integrovala minulosť všetkých etník v Uhorsku a vytvorila by určitú harmóniu medzi rozličnými etnogenézami a aj medzi Maďarmi a nemaďarskými národnosťami. Tento vznešený cieľ sa však začal čoraz viac vzďaľovať, keď na konci 18. storočia patriotizmus založený na území začal byť postupne vytláčaný nacionalizmom opierajúcim sa o jazykovo-etnický základ. Hoci harmonické spolužitie sa stratilo v hmlistej minulosti, tradície patriotizmu v zmysle „Hungarus“ sa v určitých kruhoch ešte veľmi dlho udržali.

V roku 1861 slovenskí predstavitelia 19 obcí vo volebnom obvode Bytča adresovali uhorskému snemu protest proti Memorandu slovenského národa. Na dôkaz svojej uhorskej identity vyhlásili, „že Uhorsko považujeme za spoločný domov všetkých národov, ktoré tu žijú a ktoré sú našimi bratmi, za ústavnú slobodu a integritu našej vlasti sme my, ako Uhri, ochotní žiť a zomrieť teraz, ako sme boli odhodlaní vždy“.

Vtedy však už pluralizmus identity, ktorý sa spájal s povedomím „Hungarus“ (čo je najdôležitejším dedičstvom Mateja Bela v tejto oblasti), odsudzovali nielen vedúce osobnosti slovenského národného hnutia, ale aj maďarská politická elita.

Ak má pre vás práca našich novinárov pred prezidentskými voľbami väčšiu hodnotu, ako je cena predplatného, môžete ich podporiť aj darom. Vopred ďakujeme 🫶

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

História

Komentáre

Teraz najčítanejšie