Denník N

Terézia Brunšviková/Brunszvik (Brunswick) Teréz: Založila prvú škôlku v strednej Európe (Bol to Maďar alebo Slovák? 5.)

Terézia Brunšvíková na rytine Istvána Szinayho z roku 1860. Zdroj - Wiki Commons
Terézia Brunšvíková na rytine Istvána Szinayho z roku 1860. Zdroj – Wiki Commons

V škôlkach v Prešporku, Banskej Bystrici a Trnave sa vyučovalo po nemecky a po maďarsky, a preto v nich slovenská inteligencia videla nástroj maďarizácie.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Terézia Brunšviková (po maďarsky Brunszvik, po nemecky Brunswick, 1775 – 1861) sa najviac preslávila tým, že založila prvú škôlku na území habsburskej monarchie. Hoci nevyrastala v maďarskom prostredí a s maďarčinou mala problémy, po smrti ju predsa vyzdvihovali ako najväčšiu maďarskú patriotku.

Terézia Brunšviková sa narodila v Prešporku do šľachtickej rodiny s nemeckým pôvodom, ktorá žila na území dnešného Slovenska od 16. storočia. Brunšvikovci sa v 18. storočí vďaka Teréziinmu starému otcovi Antonovi Brunšvikovi staršiemu, ktorý mal právnické vzdelanie, pozdvihli medzi uhorských aristokratov. Ako kráľovský komisár sa podieľal na reforme nevoľníctva (tereziánsky urbár), ktorej cieľom bolo zlepšiť situáciu poddaných, za čo mu Mária Terézia udelila grófsky titul.

Teréziin otec Anton Brunšvik mladší prežil ako radca dvorskej komory so sídlom v Prešporku a ako župan Nitrianskej stolice tiež skvelú úradnícku kariéru. Teréziina matka bola barónka saského pôvodu zo Sedmohradska, Anna Seeberg.

Najväčšia maďarská patriotka po maďarsky nevedela

Na prelome 18. a 19. storočia výchovu mladých dievčat v rodinách uhorských aristokratov mali zvyčajne na starosti francúzske alebo nemecké vychovávateľky, aby si tak dievčatá osvojili cudzí jazyk na úrovni znalosti materinského jazyka. Následne väčšina uhorských pánov posielala svoje dcéry študovať do Viedne. Tak to spravil aj otec Terézie Brunšvikovej.

Tieto slečny-aristokratky teda vyrastali v jazykovo i kultúrne cudzom prostredí a vedeli tak o nemeckých či francúzskych záležitostiach a kultúre oveľa viac než o maďarskej či uhorskej a mali aj oveľa bližšie k nej ako k maďarskej. Vzdelávali sa zvyčajne do 16. roku života, potom sa vydali bez toho, aby si so vzdelaním, ktoré získali, mohli čokoľvek počať. Z tohto hľadiska Terézia Brunšviková vyčnievala z radu, a to jednak preto, lebo sa nevydala, a jednak preto, lebo po roku a pol strávenom na škole vo Viedni sa vzdelávala ďalej a získané vedomosti zužitkovala na spoločensky užitočnú vec, keď stála pri zrode siete materských škôl v Uhorsku.

Na svoje rovesníčky sa však podobala v tom, že maďarčinu neovládala a nikdy sa ju poriadne ani nenaučila; darmo sa o to neskôr, keď už bola staršia, pokúšala. Popri rodnej nemčine však skvele hovorila po francúzsky, taliansky a anglicky. Budúce generácie táto skutočnosť však neodradila od toho, aby ju nazvali „najväčšou maďarskou patriotkou“.

Už štyri roky po smrti ju jej niekdajší kolega Lajos Kacskovics prirovnal priamo k „najväčšiemu Maďarovi“, k Istvánovi Széchenyimu, pričom tvrdil, že hoci inými nástrojmi, predsa obaja slúžili rovnakej veci – vzdelávaniu národa založenému na morálke. Paralela so Széchenyim je zaujímavá aj z iného hľadiska: aj Széchenyi v mladosti hovoril po maďarsky iba veľmi slabo, dokonale si maďarčinu osvojil až v dospelosti. Čím si však táto slečna nemeckého aristokratického pôvodu zaslúžila miesto v panteóne velikánov maďarského národa?

Prvá škôlka v strednej Európe

Terézia Brunšviková sa pod vplyvom švajčiarskeho pedagóga Johanna Pestalotziho a anglického vychovávateľa Samuela Wilderspina, priekopníka predškolského vzdelávania (infant school), rozhodla, že v Uhorsku založí „detskú opatrovňu“. Prvá škôlka v strednej Európe otvorila svoje brány v roku 1828 v Budíne v nájomnom dome v mestskej časti Krisztinaváros, ktorý bol vo vlastníctve jej rodiny.

Brunšviková chcela zabezpečiť vhodnú výchovu hlavne pre deti z chudobnejších vrstiev, čím by sa zabránilo, aby „zblúdili“. Bola presvedčená, že ak sa deťom z chudobných pomerov už v útlom veku dostane „rozumná“ a z morálneho a náboženského hľadiska bezchybná výchova, budú zdravšie a cnostnejšie, teda vďaka dobre vedeným škôlkam nebudú väznice a nemocnice také plné.

Keď sa snažila pre túto myšlienku získať podporovateľov, argumentovala okrem iného aj tým, že v budúcej škôlke bude okrem nemčiny vyučovacím jazykom maďarčina. A toho sa aj držala. Po detských opatrovniach v Budíne a Pešti vznikla prvá škôlka mimo týchto miest – vďaka kontaktom rodiny Brunšvikovcov – už v roku 1829 v Banskej Bystrici. O rok neskôr boli v Prešporku otvorené hneď dve škôlky a v roku 1832 nasledovala škôlka v Trnave.

Banská Bystrica aj Trnava boli mestá, kde boli Slováci vo väčšine, no i tak sa v brunšvikovských škôlkach vzdelávalo výlučne po nemecky a maďarsky. Neskôr sa maďarčina dostala ešte viac do popredia, a tak niet divu, že národne uvedomelá slovenská inteligencia videla v týchto detských opatrovniach nástroj maďarizácie a zdôrazňovala dôležitosť vzdelávania malých detí v ich rodnom jazyku.

Zvolená identita

Je zjavné, že tieto škôlky v 19. storočí zohrávali pri pestovaní maďarského jazyka a kultúry dôležitú úlohu a Terézia Brunšviková si vďaka tomu vyslúžila veľký rešpekt. Ten ešte vzrástol, keď v rokoch 1848/1849 podporovala maďarskú revolúciu. Navyše, keď jej neter Blanku Teleki v roku 1851 zadržali za jej vlastenecký postoj, obvinili aj Brunšvikovú. (Neskôr ju obvinenia zbavili.)

Vieme, že Terézia Brunšviková sa snažila vyjadriť svoje oduševnenie za maďarský národ aj tým, že svoje meno uvádzala v maďarskej podobe, a aj tým, ako sa obliekala. Napriek tomu, že pochádzala z územia dnešného Slovenska, nenašli sme žiadny doklad o tom, že by ju podobné sympatie viazali aj k Slovákom. Celkovo teda môžeme povedať, že Terézia Brunšviková bola jednou z ikonických postáv tej časti uhorskej aristokracie, ktorá si v období reforiem v prvej polovici 19. storočia uvedomovala vlastnú národnú identitu a ktorá si maďarskú identitu zvolila sama.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

História

Komentáre

Teraz najčítanejšie