Denník N

Pavol Országh Hviezdoslav/Országh Pál: Nakoniec oslavoval Masaryka (Bol to Maďar alebo Slovák? 7.)

Foto N – Peter Kováč
Foto N – Peter Kováč

Premena mladého básnika bola síce jeho vnútornou záležitosťou, ale udiala sa práve v období, keď sa po dlhých rokoch od neúspešnej revolúcie opäť prebúdzalo k životu slovenské národné hnutie.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Dolná zem, ó, s rovňou tvojou požehnanou,
tys‘ najzábavnejšou duše mojej staňou.
Tie Horniaky krivé, hory-doly tie: ba/kniha
to, jejž množstvom strán sa prebrať treba;
no ty, Dolná zem, kde vrch nehrozí srazom,
si sťa rozkrídlený list by, ktorý razom
prečítať si môžem: a sú v tebe krásne
myšlienky i veľké vypísané jasne.
Sándor Petőfi: Zrúcanina čárdy

Tipovať, že prekladateľ tejto i mnohých ďalších Petőfiho básní Pavol Országh Hviezdoslav (1849 – 1921) by ako rodák z Oravy ospevoval rovinu Dolnej zeme na úkor kopcov milovaného kraja, kde prežil väčšinu svojho života, dnes akosi nejde. Ale ako vieme už od základnej školy, predstaviť si, že by básnik nebol prekladateľom (nielen) z maďarčiny, ale naopak, z maďarčiny by sme ho prekladali do slovenčiny, až také ťažké nie je.

Ako Petőfi i Goethe

„My nobilis musíme byť všetci Maďarmi! Vieš si predstaviť tú obrovskú premenu, čo sa náhle so mnou udiala? […] Keď ma otec priviezol v roku 1862 do Miškovca, nevedel som po maďarsky ani ceknúť, nieto ešte básniť… Keď som nebodaj stretol v meste či na trhu slovenského drotára alebo sedliačku z hornej stolice, ohŕňal som nosom,“ spomína
Hviezdoslav v románe Petra Štrelingera Spútaný Prometeus.

Tých jazykov však bolo v básnikovom živote viac. Tak ako pre všetkých slovenských evanjelikov, aj pre Hviezdoslava bola v druhej polovici 19. storočia dôležitá biblická čeština. Po rokoch spomínal, že Biblia a Tranovského kancionál v tomto jazyku neboli len jeho náboženskou, ale aj básnickou inšpiráciou. Po odchode z gymnázia v Miškovci (maďarský Miskolc), kde sa oňho staral jeho strýko Pavol, ako šestnásťročný prestúpil na lýceum do Kežmarku, vtedy prevažne nemeckého mestečka. A tak ako v prvom pôsobisku začal s maďarskými básňami, tak v tom druhom tvoril poéziu v nemeckom jazyku.

Ako vo svojom doslove k Hviezdoslavovmu zväzku edície Knižnica slovenskej literatúry píše Ján Gbúr, básnik vo svojej maďarskej a nemeckej tvorbe neopúšťa platformu romantickej vízie sveta a hľadá oporu u tých, ktorí mu podobnou romantickou víziou konvenovali – nielen u Petőfiho, ale aj u Aranya a z Nemcov u Schillera či Goetheho. Je len pochopiteľné, že napriek remeselnej zručnosti v tejto etape svojej tvorby si podľa Gbúra nevytvoril vlastnú poetiku, ba často mu chýba umelecká svojbytnosť, teda presne to, čo postupne rozvinul, keď písal po slovensky.

Na mňa, hunka slovenská!

Najznámejší opis svojho obrátenia Hviezdoslav priniesol v básni »Mňa kedys’ zvádzal svet«:

[…] no hana tá, viem, začala sa priečiť
mi k hnusobe až… a vtom dobrá matka
ma privolala, čul som, vážil som:
Jak? reč tá matky nebola by sladká?
nie šatou vhodnou veľkým pomyslom?

Vecnejší opis tejto udalosti – či skôr procesu – poskytol v liste českému literárnemu historikovi (a neskôr i rektorovi Univerzity Komenského) Albertovi Pražákovi z roku 1908: „Moji priatelia napospol pripisujú moje obrátenie sa zo Šavla na Pavla vonkajším vplyvom. Toto tak doslovne nestojí: trebárs i mladoch (gymnazista) som bol vtedy, stálo ma to hodne vlastného premýšľania, mnoho bezsenných nocí strávených v borbe duševnej, boja to s predsudky prinesenými z maďarskej školy a s nástrahami kladenými mi neustále v cestu z protivnej strany; i len po tomto nemalom zápase vnútornom preporodil som sa dajúc konečne u seba zvíťaziť láske k zbožňovanej materi a s tým géniu našej sladkozvukej slovenčiny.“

Nebol v tom sám

Vráťme sa však o niečo späť. Rok, keď Hviezdoslav (vlastne ešte len Pavol Országh, pretože pseudonym začal používať až v roku 1877) nastupoval na miškovecké gymnázium, bol zároveň prvým školským rokom prvého slovenského gymnázia v Revúcej. Rok predtým v Turčianskom Svätom Martine prijali Memorandum národa slovenského, o rok neskôr v tom istom meste vznikla Matica slovenská a o ďalších par rokov pribudli ďalšie dve slovenské gymnáziá.

Premena mladého básnika bola síce jeho vnútornou záležitosťou, ale udiala sa práve v období, keď sa po dlhých rokoch od neúspešnej revolúcie opäť prebúdzalo k životu slovenské národné hnutie. Žiaľ, toto optimistické obdobie netrvalo dlho. Po prehratej prusko-rakúskej vojne z roku 1866 sa v nasledujúcom roku habsburská monarchia pretvorila na Rakúsko-Uhorsko, kde si s výnimkou financií, zahraničnej politiky a armády obe časti ríše spravovali svoje záležitosti zvlášť. Pre slovenské národnoemancipačné hnutie znamenalo rakúsko-uhorské vyrovnanie tvrdú ranu. Zvýšil sa tlak na maďarizáciu a asimiláciu slovenského obyvateľstva a v rokoch 1874 a 1875 došlo k zatvoreniu spomínaných gymnázií i Matice.

Országh na to reagoval, keď už ako praktikant pri súde v Dolnom Kubíne vystúpil na obranu gymnázií na verejnom zhromaždení. Lenže za toto vystúpenie mu hrozilo prepustenie zo štátnej služby, a tak vtedy radšej odišiel za advokátskeho koncipienta do Senice. Hviezdoslav pracoval na súde i ako advokát, od roku 1902 sa už plne venoval len literárnej činnosti. Nebol práve človek, ktorý by sa tlačil do prvej línie. No keď v máji 1918 navštívil pri príležitosti polstoročia Národného divadla Prahu, bol to pomerne odvážny čin.

Za ČSR

Hviezdoslav mal celkovo k českej literatúre a kultúre veľmi pozitívny vzťah, o čom svedčia aj verše z básne »Bratom Čechom« z roku 1901:

Ba láska je tá moc, čo v slnci buší
pól k pólu tiahne, rovná všeliký
svár protív… Ona svetlom-teplom duší!
Jej zverme: v tavni, rozdiely kde ruší,
nech zvarí raz i naše jazyky.

Preto neprekvapí, že básnik privítal vznik Československej republiky a aj že sa nakrátko stal jedným z poslancov nového Národného zhromaždenia. Prekvapivejší je obsah jeho veršov venovaných prezidentovi Masarykovi pri príležitosti jeho sedemdesiatky:

Milý, dobrý, zlatý Tatíčku,
vtelený Ty pre nás boží div:
Boh Ťa sebe, nám i svetu dlho živ!

Lenže možno sa tomuto dnes nepredstaviteľne patetickému obdivu k hlave štátu diviť, keď sa slovenský národ, ku ktorému sa Hviezdoslav viac ako polstoročie predtým priklonil, mohol plne rozvinúť práve až v Masarykovej slobodnej a demokratickej republike?

Ak má pre vás práca našich novinárov pred prezidentskými voľbami väčšiu hodnotu, ako je cena predplatného, môžete ich podporiť aj darom. Vopred ďakujeme 🫶

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

História

Komentáre

Teraz najčítanejšie