Ladislav Medňanský/Mednyánszky László: Maďarský maliar slovenskej krajiny (Bol to Maďar alebo Slovák? 8.)

Desiatky rokov prebiehali bezvýsledné debaty o národno-kultúrnej príslušnosti veľkého výtvarníka z prelomu storočia Ladislava Medňanského (1852 – 1919). Kým na Slovensku bolo vynaložené veľké úsilie, aby ho začlenili do dejín slovenského umenia, v Maďarsku zamestnávalo účastníkov diskusií najmä to, či bol výtvarník pochádzajúci z Beckova dostatočne maďarským umelcom.

Príbeh Medňanského je z viacerých hľadísk mätúci – kolísal medzi väčšinovými a menšinovými identitami, bol realista a mystik zároveň, no predovšetkým to bol excentrický umelec.

Český literárny historik Martin C. Putna o ňom píše: Medňanský patril k elite aj k rozličným menšinám, keďže bol predstaviteľom upadajúcej šľachty, no priťahoval ho svet „obyčajných ľudí“; bol Maďarom medzi Slovákmi, homosexuál, ktorý sa ponoril do mystických učení nábožensko-filozofického smeru zvaného teozofia. Jeho nezaraditeľnosť má vplyv na jeho životné dielo aj dlho po smrti.

Rozdvojený Medňanský

Medňanský už nezažil podpísanie Trianonskej mierovej zmluvy v roku 1920 – pravdepodobne by ho znášal ťažko. Do konca svojho života chodil domov do Beckova a Strážok, ktoré zohrávali rozhodujúcu úlohu v jeho umení, no medzitým sa trvalejšie usadil v Budapešti a vo Viedni. Jeho láska k plenérom Horného Uhorska však položila základy zjednodušujúceho prístupu, ktorý ho vyzdvihol na „maliara slovenskej krajiny“.

Na Slovensku sa dostal prvýkrát do verejného povedomia v roku 1951, keď neskorší riaditeľ Slovenskej národnej galérie Karol Vaculík zaradil Medňanského práce do materiálu výstavy s názvom Umenie 19. storočia na Slovensku. Týmto sa začal oddelený „slovenský“ a „maďarský“ život Medňanského – jeho životné dielo sa rozpadlo rovnako ako monarchia. Kým na Slovensku vystavovali a poznali len diela, ktoré tu ostali, v Maďarsku neveľmi vedeli o jeho dielach, ktoré ostali na druhej strane hranice.

Slovenskí a maďarskí odborníci celé desaťročia v podstate pred tými druhými skrývali „vlastného Medňanského“. Vaculík napríklad neuviedol v katalógu druhej bratislavskej Medňanského výstavy v roku 1979 zoznam vystavených diel preto, aby sa náhodou „nedostal k dispozícii maďarským kolegom“. Tento absurdný protiklad trval až do veľkej spoločnej maďarsko-slovensko-rakúskej výstavy v rokoch 2003 – 2004, keď boli v Maďarskej národnej galérii, v Slovenskej národnej galérii a vo viedenskom Belvedéri vystavené Medňanského práce ako výsledok spoločného výskumu.

Vzájomné krivdy

Čo vieme v skutočnosti o národnej identite Medňanského? Niekdajšia riaditeľka Slovenskej národnej galérie Katarína Bajcurová si myslí, že Medňanský ani nemal pevne stanovenú národnú identitu; podľa iných reprezentoval práve nadnárodnú identitu. Jedna z najzasvätenejších odborníčok na Medňanského Csilla Markója tvrdí, že v Medňanského prípade nemôžeme hovoriť o dvojitej alebo nedefinovanej národnej identite.

Pochádzal z maďarskej šľachtickej rodiny, pre ktorú bola rodným jazykom maďarčina. Podobne ako v ostatných urodzených rodinách vtedajšej doby však medzi sebou jej členovia veľakrát komunikovali svetovými jazykmi – diskusie v kaštieli v Strážkach pod štítmi Tatier prebiehali po nemecky a francúzsky. Medňanský sa rád túlal po svete, v mladosti precestoval západnú Európu. V Paríži, v Ríme a v iných európskych metropolách sa pohyboval ako doma, no zvyčajne sa aspoň raz do roka vrátil do kaštieľa v Strážkach alebo do rodného Beckova a napriek krehkému zdraviu pravidelne chodil na náročné pešie túry v tamojších horských oblastiach.

Prečítajte si

Kaštieľ v Strážkach si nenechávajte na upršaný deň. Mednyánszky a jeho rodina si zaslúžia viac

Jeho zvláštna osobnosť zahŕňala aj politickú činnosť – v určitom čase vyznával protirakúske a protipanslávske názory a bol v kontakte s Bélom Grünwaldom, ktorý bol v druhej polovici 19. storočia najväčším nepriateľom slovenského národného hnutia. Medňanský plánoval dokonca v Prešporku založiť združenie proti panslávskym aktivitám. Hoci neskôr nazval tieto predstavy vzdušnými zámkami, ešte aj ako štyridsaťročný pracoval na založení vlasteneckej organizácie a veril v maďarskú hegemóniu.

Kým teda v očiach vtedajších Slovákov mohol byť maďarským nacionalistom, maďarské antisemitské kruhy ho zasa za jeho vzťahy s obchodníkom s knihami Józsefom Wolfnerom považovali za „človeka s cudzím srdcom“.

Prekliaty kronikár

Medňanský bol radikálny nielen v politike, ale aj vo svojich dielach a osobnom živote. Vo svojich denníkoch až zarážajúco detailne píše o smrti svojej lásky, lodníka Bálinta Kurdiho z mesta Vác v roku 1906, ktorá ním otriasla a prehĺbila jeho sklony k mysticizmu.

Prečítajte si

Mednyánszky maľoval ako jeden z mnohých, ale nikto nepísal ako on – šľachtic, tulák, bohém a svetoobčan

Po vypuknutí 1. svetovej vojny sa prihlásil ako dobrovoľník do armády, no keďže ho pre pokročilý vek (mal vtedy 62 rokov) odmietli, s pomocou svojho švagra si u samotného uhorského premiéra Istvána Tiszu vybavil, aby smel ísť na front. Z tohto obdobia pochádzajú jeho mimoriadne silné diela, ktoré zobrazujú padlých, zranených, zajatých alebo bojujúcich, čakajúcich či trpiacich vojakov. Spomedzi nich je najznámejšie dielo s názvom V Srbsku z roku 1914, ktoré aj vo svojej jednoduchosti až šokujúco stvárňuje pustošenie vojny a to, ako ľudské telo definitívne stráca svoje ľudské črty.

Pochádzal z bohatej rodiny, no peniaze ho nikdy nezaujímali – svoj majetok rozdal známym a chránencom. Najviac ho priťahovali hraničné situácie, ľudia žijúci na okraji spoločnosti, ktorých mnohokrát zobrazoval ako vystavených jej surovému a krutému pôsobeniu. Pocit odvrhnutia totiž sám dokonale poznal a stal sa akýmsi jeho prekliatym kronikárom.