Vojtech Tuka/Tuka Béla: Maďarský špión a slovenský premiér (Bol to Maďar alebo Slovák? 9.)

Vojtech Tuka, po maďarsky Béla Tuka (1880 – 1946), prežil jeden z najzvláštnejších osudov v spoločných slovensko-maďarských dejinách. Na rozdiel od ostatných osobností, ktorým sa v našom magazíne venujeme, v jeho prípade vôbec nemožno povedať, že by sa niektorý národ usiloval privlastniť si ho. Práve naopak – maďarská historická pamäť ho pozná iba málo a tá slovenská si zasa od jednej z vedúcich osobností vojnového slovenského štátu drží odstup.

S maďarským prízvukom v Bratislave

Tuka sa narodil v roku 1880 v Piargu (dnes Štiavnické Bane) v Hontianskej stolici do rodiny Antala/Antona Tuku, pomaďarčeného slovenského učiteľa. Svoje mladé roky strávil v jazykovo zmiešanom slovensko-maďarsko-nemeckom prostredí. Nie je však prekvapivé, že v tomto období sa považoval za príslušníka maďarského štátneho národa. V slovenskej interpretácii sa v súvislosti s týmto najčastejšie objavuje silne pejoratívny výraz „maďarón“.

Tuka absolvoval štúdium práva v dualistickej Budapešti, respektíve v Berlíne a v Paríži. Do akademického života v Uhorsku sa zapojil najprv v Päťkostolí (Pécs, Maďarsko), neskôr na Alžbetinej univerzite v Prešporku. Podľa niektorých jeho súčasníkov svoj rodný jazyk slovenčinu neovládal dokonale a mal maďarský prízvuk, no v kruhu katolíckych slovenských intelektuálov v medzivojnovom období vôbec nešlo o ojedinelý jav.

Po zániku monarchie si Tuka ťažko nachádzal miesto v novovzniknutom československom štáte. Univerzita Komenského, ktorá vznikla v roku 1919, nemala záujem o odborníka na právo s maďarským pozadím.

Historik Anton Hruboň poukazuje na to, že Tuka nebol kompatibilný s novou univerzitou už len preto, lebo v mnohonárodnej republike nepovažoval unitárne štátne usporiadanie za životaschopné. Okrem toho mal Tuka v tomto čase mentálne i kultúrne oveľa bližšie k Maďarom než k Čechom: nové idey prichádzajúce zo západnej časti štátu – liberalizmus, socializmus a antikatolicizmus, nazývaný historizujúco aj „husitizmom“ – hlboko veriaceho katolíckeho právnika odpudzovali. Nie je preto prekvapujúce, že po predchádzajúcom členstve v Katolíckej ľudovej strane v roku 1922 vstúpil do Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS), kde sa podieľal aj na vytvorení Rodobrany, straníckej polovojenskej organizácie.

Maďarský špión v Prahe

Tuka pôsobil od roku 1925 ako poslanec pražského parlamentu a súbežne s tým redigoval stranícky denník Slovák. V týchto novinách sa 1. januára 1928 objavil jeho text s názvom V desiatom roku Martinskej deklarácie, ktorý sa často spomína len ako Vacuum iuris. Autor v ňom tvrdil, že deklarácia vydaná 30. októbra 1918 obsahovala tajnú doložku, podľa ktorej sa Slovensko pripojilo k novovzniknutému štátu len na desať rokov a po ich uplynutí nastáva právne vákuum a východná časť štátu by sa mohla hoci aj osamostatniť.

Tuka vyvolal svojím článkom obrovský škandál. Ako podpredsedu HSĽS a poslanca národného zhromaždenia ho na začiatku roka 1929 zadržali a obvinili, že vykonával špionáž pre Maďarsko a podieľal sa na vojenskej protištátnej činnosti. Táto vec bola mimoriadne nepríjemná pre Hlinku, no zamiešali sa do nej aj viacerí poslanci maďarských strán v Československu.

Tuka počas procesu svoju vinu zapieral a sám seba predstavoval ako nezlomného zástancu slovenskej autonómie. Počas pojednávania viacero svedkov tvrdilo, že Tuka do roku 1922 vôbec nehovoril po slovensky. Súdobé noviny okrem toho nadhodili aj otázku podpory Hlinkovej strany z Maďarska. Podľa historika Bélu Angyala to neboli tvrdenia, ktoré len tak „padli z neba“, ale maďarské archívne zdroje vraj dokladajú, že strana, ktorá sa usilovala o slovenskú autonómiu, dostávala tajne podporu aj z Maďarska.

Tuku napokon odsúdili za špionáž na 15 rokov väzenia. Dnes už vieme, že československé štátne orgány dlhé roky sledovali jeho činnosť a boli presvedčené, že Tuka špehuje pre maďarský štát, no nemali proti nemu dostatok dôkazov. Archívne zdroje však zároveň jednoznačne potvrdzujú, že na začiatku 20. rokov pracoval pre maďarskú vládu. Jeho stranícki druhovia o tom nevedeli a v Tukovi videli mučeníka slovenskej autonómie.

Hitlerov pobočník

V československých väzeniach strávil takmer osem rokov, potom mu prezident Edvard Beneš v roku 1937 udelil podmienečnú milosť. Na Slovensko sa však smel vrátiť až v októbri 1938 po vyhlásení autonómie.

Do politiky sa opätovne zapojil pár týždňov pred prvou viedenskou arbitrážou, rokovania sa vtedy pokúšal ovplyvniť už jednoznačne proti maďarským územným požiadavkám v prospech Slovákov. Politicky čoraz aktívnejší Tuka videl v Nemecku záruku budúcnosti Slovenska a bol prvým slovenským politikom, ktorý si vo februári 1939 podal ruku s Hitlerom. Údajne ho natoľko obdivoval, že ho oslovoval „mein Führer“ („môj vodca“).

Počas 2. svetovej vojny sa Tuka ako premiér slovenského štátu podieľal na vzniku diskriminačných protižidovských zákonov, respektíve aj na organizácii transportov Židov. Po vojne ho Národný súd v Bratislave odsúdil na smrť. Uhorský právnik, z ktorého sa stal slovenský vojnový premiér, bol popravený 20. augusta 1946.