Denník N

Psychológ Uhnák: Často vidím smútok dospelých, o ktorých sa rodičia v detstve nezaujímali. Čas však nikto nevráti

Psychológ Norbert Uhnák. Zdroj - Archív N. U.
Psychológ Norbert Uhnák. Zdroj – Archív N. U.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Je mýtus, že všetci rodičia milujú svoje deti. Niektorí nemajú vyvinutú empatiu a nedokážu sa na dieťa naladiť. Ako vysvetľuje psychológ Norbert Uhnák, niektorí síce empatiu majú, ale využívajú ju na to, aby dieťaťom mohli manipulovať a aby vykorisťovali druhých s cieľom naplnenia vlastných egocentrických potrieb.

„Často sa stretávam s obrazom citovej zanedbanosti a smútku detí aj dospelých detí z toho, že nedostali veľa záujmu zo strany rodiča ani veľa citov a podpory. Pretože rodičia boli zaneprázdnení, zamestnaní, nemali na deti čas alebo napriek tomu, že tie deti nejako prišli, tak jednoducho nemali chuť sa nimi zaoberať. Lebo ich rodičovstvo nebavilo a mali úplne iné priority,“ hovorí psychológ.

Keď sa deťom takých rodičov v dospelosti narodia vlastné deti, buď zopakujú kolobeh, ktorý poznajú z domu, alebo môžu reflektovať na vlastné detstvo a využiť to ako šancu osobnostne sa posunúť.

So psychológom Norbertom Uhnákom sa okrem iného rozprávame aj o tom:

  • ako sa správajú toxickí rodičia a ako manipulujú svojimi deťmi;
  • ako niektorí rodičia pripravia deti o ich vlastnú identitu a akí dospelí z týchto detí vyrastú;
  • ako sa deti vyrovnávajú s tým, že rodičia sa o ne nezaujímajú;
  • či sa oplatí čakať na to, že rodičia sa zmenia;
  • prečo spoločnosť viní dospelé deti z prerušenia kontaktu s toxickými rodičmi a nezamýšľa sa nad dôvodmi.

Je mýtus, že všetci rodičia milujú svoje deti?

Áno, je to mýtus. Prežívanie rodičovstva, či už materstva, alebo otcovstva, je emočne komplexná záležitosť, preto sa nedá povedať, že rodičia svoje deti len milujú alebo, naopak, len nenávidia, alebo sú im ich deti ľahostajné. Prežívanie rodiča voči dieťaťu môže byť veľmi rozmanité a veľmi protirečivé. Vzťah k deťom môže byť dobrý a v niečom kvalitný, ale pritom v niečom i poškodzujúci a toxický zároveň.

Ako to vyzerá? Ako sa správajú toxickí rodičia, ktorí nedokážu milovať svoje deti?

Povedzme si najprv, ako vyzerá láskyplný vzťah, aby sme si potom vysvetlili, ako vyzerá ten toxický. Láskavý rodič je schopný empatie a vie sa s empatickým záujmom naladiť na potreby dieťaťa. Vie sa v nich orientovať, vie dieťa sprevádzať, starať sa oň nielen v zmysle jeho fyzických potrieb, ale aj psychických potrieb, ktoré sa časom, ako dieťa dozrieva, stávajú komplexnejšími.

Pri toxických rodičoch – ak chcete použiť toto slovo – empatia z nejakého dôvodu chýba alebo je výrazne oslabená. Rodičovský záujem o dieťa a starostlivosť oň sú tým vlastne zdeformované.

Uprednostňujú seba pred deťmi? Môžeme tu hovoriť aj o narcistických rodičoch?

Vo vzťahu dieťa a rodič vždy ide o hľadanie istej rovnováhy, treba uspokojovať rozmanité potreby dieťaťa, no aj potreby rodiča potrebujú byť napĺňané. V prvých najrozhodujúcejších štádiách vývinu dieťaťa je to viac o potrebách dieťaťa než potrebách rodiča. Ale potom sa to v čase, samozrejme, mení. Asi nikoho neprekvapí, keď rodič je k dispozícii deň a noc polročnému bábätku, ale asi je prekvapivé, ak sa takýmto spôsobom správa k sedemnásťročnému človeku.

Toto, čo ste opísali, spomína Susan Forward v knihe Matky, ktoré nedokážu milovať. Opisuje rodičov, ktorí sa prehnane starajú do svojich detí, zotierajú sa hranice medzi životom dieťaťa a rodiča. Rodič dieťa k sebe prehnane pripúta, aby zvýšil svoju vlastnú hodnotu a sebavedomie alebo vyplnil akési prázdno vo svojom vnútri a živote. Je to podľa nej jeden z piatich typov matiek, ktoré nedokážu milovať svoje deti.

V súčasnosti je to dosť bežná distorzia vzťahu rodič – dieťa, ktorú navyše podporuje aj kult rodičovstva, akého sme svedkami. Na kult rodičovstva je napojený marketing a predaj rôznych produktov, ktoré to „správne“ rodičovstvo majú akože podporovať.

Vžil sa istý termín, ktorý to veľmi dobre vystihuje – helikoptéroví rodičia, ktorí neustále obiehajú okolo detí, excesívne sa o ne starajú, nerešpektujúc pritom individualitu dieťaťa, a uprednostňujú svoje predstavy o tom, aké by to dieťa malo byť, dieťa na seba nezdravo viažu. Majú totiž silnú potrebu, aby dieťa vyzeralo podľa ich obrazu. A tu sa už dostávame na istú rovinu patologického narcizmu a realizovania vlastných narcistických predstáv na deťoch. To znamená, že sa rodič snaží cez dieťa uskutočniť to, čo on chcel v živote dosiahnuť, a núti ho, aby sa stalo obrazom jeho nenaplnených cieľov, prípadne aby kráčalo len v jeho šľapajach.

Strácajú takéto deti vlastnú identitu, pokiaľ rodičia na ne vrhajú svoj obraz o tom, aké by mali byť? Vedia, kým sú?

Pokiaľ to rodičia s takýmto tlakom naozaj preháňajú, tak sú dva možné scenáre.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Duševné zdravie

Rodičovstvo

Vzťahy

Rodina a vzťahy

Teraz najčítanejšie