Denník N

Kto chce štrajkovať? Idú z práce do práce, keď doučia, umývajú schody

ilustračné foto – TASR
ilustračné foto – TASR

Učitelia, čo idú do štrajku, hovoria o pomeroch na školách: nosia si vlastné počítače aj kancelársky papier, triedy maľujú a zariaďujú rodičia.

Štyri profily organizátorov protestov spájajú podobné motívy práca ich baví, ale musia mať aj druhé zamestnanie, aby aspoň ako-tak vyžili. Školy, v ktorých učia, sú zanedbané a často ich fungovanie zachraňujú príspevky rodičov. Všetci pracujú v Bratislave, kde sú problémy škôl a nízkych učiteľských platov najvýraznejšie.

Hypotéka? Vysmejú vás

Jana Ftáčnik Pastorková má 28 rokov a žije v Bratislave. Učila angličtinu a psychológiu. Vyskúšala si základnú, strednú aj vysokú školu a viaceré jazykové školy. Učila aj v Indii a na Islande. Momentálne je dobrovoľníčkou v Človeku v ohrození, kde sa venuje pomoci rómskym deťom, v septembri sa chce do školy vrátiť.

Kým učila na gymnáziu, zarábala menej ako 700 eur. „Mám dve vysoké školy, ale to sa mi nikde neráta.“ Po troch rokoch dostávala 663 eur. Nebola triednou učiteľkou, takže základný plat mala 643,5 a takmer 20 eur dostala príplatok za odpracované roky.

„V Bratislave sa z toho nedá vyžiť.“ Ona tak ako mnoho ďalších učiteľov žije s viacerými v prenajatom byte. Treba veľa plánovať. „Keď zaplatím električenku, nájom, jedlo a potrebujem niečo napríklad za 60 eur, musím si to naplánovať.“ Ak potrebujete notebook, šetríte si niekoľko mesiacov.

„Je to trochu ponižujúce, preto som mala druhú prácu – učila som jazyky na vysokej škole.“ Väčšina učiteľov v Bratislave má dve práce. A ak chcú hypotéku, väčšinou ich vysmejú.

Na organizácii štrajku sa podieľa aj pre to, ako to na školách, a to najmä v Bratislave, vyzerá. „Musela som si priniesť vlastný notebook, tlačiareň, toner.“ Z vlastných zásob nosila kancelársky papier alebo poprosila rodičov.

Deti plánovali cestu. Foto N - Tomáš Benedikovič
Notebook v škole? Áno, ale učiteľov vlastný. Foto N – Tomáš Benedikovič

„Absolútne všetko okrem stola a stoličky som si doniesla.“ A pridáva, že sú školy, ktoré to vedia zohnať, ale na mnohých sa deti musia skladať aj na toaletný papier. A ak niektorá dostane z eurofondov alebo od rodičov počítače, škola už potom nemá na správcu. „Po roku a pol sa počítače nedajú ani zapnúť, lebo sú tam vírusy a nie sú aktualizované.“

Rýchlo dnes treba riešiť tri oblasti – havarijný stav budov, do ktorých často zateká a majú zlý stav elektriky, ich vybavenie a asistentov pre deti so špeciálnymi potrebami. „Nemôžeme žiadať všetko, tak sme vybrali didaktické prostriedky, lebo tie môžu mať na kvalitu vyučovania najväčší dosah. Aj keď je pravda, že ak sa máte učiť pri 15 stupňoch v bunde, môže byť dôležitejšie opraviť budovy.“

Musí doučovať hru na gitare

Jednou z najviditeľnejších tvárí štrajku je Vladimír Crmoman, ktorý je aj prezidentom Slovenskej komory učiteľov a v minulosti získal ocenenie Biela vrana za to, že poukazoval na mrhanie v školstve.

Učí 15 rokov. „Zarábam viac ako 700 eur v čistom, v tom sú aj nadčasy a príplatok za prácu v medzinárodnom projekte.“ Berie viac ako väčšina učiteľov, pretože jeho škola sa zapojila do medzinárodného projektu. Za tento projekt dostali aj extra peniaze, a preto je jeho plat vyšší.

Začínal v Nitre, priženil sa do Bratislavy a odvtedy je na spojenej škole Novohradská. Učí umelecké predmety – hudobnú výchovu a umenie a kultúru. „Už niekoľko rokov nemám svoju triedu. Organizujem kultúrne podujatia, a tak sme sa dohodli, že nebudem triedny.“ Na škole učí od piatakov po druhákov na strednej škole, medzi jeho žiakov patria aj tí z bilingválneho gymnázia, ktoré je súčasťou školy.

Učiteľ Vladimír Crmoman získal ocenenie Biela vrana aj za to, že dlhodobo upozorňoval na plytvanie v školstve. Foto – TASR
Učiteľ Vladimír Crmoman získal ocenenie Biela vrana aj za to, že dlhodobo upozorňoval na plytvanie v školstve. Foto – TASR

Hoci má príplatok aj za medzinárodný projekt, privyrába si. Učí napríklad hrať na gitare. „Ak by som mal viac peňazí, určite niektoré aktivity vypustím. Je to náročné.“

Jeho škola potrebuje novšie počítače, tie, čo používajú, sú zastarané. „A to na škole, ktorá je známa tým, že vychováva informatikov.“ Rekonštrukcia by sa hodila ihrisku, o ktoré sa už dlho súdia. „Žiaci roky cvičia na rozbitom ihrisku.“ Ale škola vybavenie má – najmä vďaka tomu, že má nadáciu, do ktorej rodičia prispievajú.

Na kultúru mu už peniaze nezostanú

Ľuboš Sibert tento rok nastúpil na základnú školu v Petržalke. Učí prvý rok a hneď dostal aj triednictvo. Je slovenčinár. „Mám príplatky za triednictvo a rôzne aktivity a krúžky. Stále to nie je ani 600 eur v čistom.“ Vyžiť z toho je náročné – spomína vysoký podnájom, ceny za cestovanie po Bratislave, jednoducho život v hlavnom meste je nákladný.

Jeho kamaráti, ktorí pracujú v IT firmách, majú trikrát také platy ako on a žijú inak – chodia na dovolenky a doprajú si. „Ja musím šetriť. Musím sa obmedzovať v osobnom živote. Vyžijem presne na mesiac, nechodím na párty ani na kultúrne akcie, čo ma mrzí. Mám rád kultúru, ale nemám na to peniaze.“

Video: Diskusia Denníka N o štrajku učiteľov

Zatiaľ je slobodný a bezdetný. „Ak by som mal ženu a dieťa, nezvládli by sme to a odchádzam zo školy.“ Práca ho však baví a má aj dobré deti v triede, učí ôsmakov a piatakov, piatakom je aj triedny. Hoci sa triednictva bál, dnes hovorí, že vychádza aj s rodičmi, s ktorými si telefonujú aj píšu e-maily. Ubíja ho však, že nemôže niektoré veci učiť tak, ako by chcel. Napríklad slovenčina je podľa neho na to, aby sa deti naučili komunikovať a argumentovať, nie o tom, aké sú spojky. „Literatúra je o umení, a nie kto sa kedy narodil a aké diela napísal. Mali by sa naučiť, čo má umeleckú hodnotu a čo nie.“

Škola je slabo vybavená – v kabinete majú jeden počítač. „Projektor mi vybuchol, takže nemám projekciu. Máme starú tabuľu, ktorá má asi desať rokov, píšem kriedami, som alergik na prach, takže je to dosť ťažké.“ Porovnáva to so školou v Rožňave, kde bol ako študent na stáži. „Bola úžasne vybavená, mali notebooky, tablety, najlepšie fyzikálne prostriedky. Mali to z eurofondov, ktoré v Bratislave nemôžeme čerpať.“

Triedu im vymaľovali rodičia

Margaréta Knapiková učí už štvrtý rok. Začínala na Záhorí, dnes učí v Petržalke. Je triedna štvrtákov, ktorých učí všetky predmety. Presťahovala sa z východu, kde bolo ťažké nájsť si učiteľské miesto.

„Tam mi z mnohých žiadostí o prácu odpovedali len z jednej školy, a keď som prišla na pohovor, tak tam bolo okrem mňa 25 uchádzačov. Bola to malá dedinka pár kilometrov za Prešovom.“

Vyštudovala aj špeciálnu pedagogiku a pracovala aj v detskom domove. „Je to najkrajšia práca na svete a som rada, že môžem byť učiteľka a mať pozitívny pohľad na svet ako deti.“

Plat je však veľmi nízky – po štyroch rokoch zarába 548 eur, je to o osem eur viac ako pred tromi rokmi. Ministerstvo tvrdí, že zvýšili platy o 20 percent.

„Vyžijem z toho ťažko. V soboty štyri hodiny doučujem, pripravujem deti na prijímačky. Rok som chodila upratovať aj schody. Po roku som si povedala, že to bola dobrá skúsenosť a vyžadovala veľa sebazaprenia, ale musím sa šetriť.“ Keď niečo chce, vyberá si – takmer nemíňa na oblečenie a radšej zaplatí za cvičenie.

Upratovanie - doplnkový príjem pre vysokoškolsky vzdelaných ľudí. foto N – Tomáš Benedikovič
Upratovanie – doplnkový príjem pre vysokoškolsky vzdelaných ľudí. Foto N – Tomáš Benedikovič

Slabo je vybavená aj ich škola notebook si priniesla vlastný, dataprojektor je požičaný od rodičov, reproduktory jej požičala pani z Facebooku. „Triedu sme vymaľovali na vlastné náklady, v sobotu to spravili rodičia.“ Aj skrine im darovali, rodičia si na sťahovanie požičali auto a presťahovali to. „Rodičia vo veľkom dotujú školstvo, a to na elementárne veci.“ Práve takéto aktivity stoja učiteľov veľa energie.
Aj napriek tomu ju učenie baví. Najradšej je, keď môže ísť s deťmi von a učiť ich veci z viacerých oblastí.

Protesty učiteľov

Teraz najčítanejšie