Komu patrí slovenská vlajka

Roman Samotný vo svojom príhovore hovoril o slovenskej vlajke, o tom, že si ju snažia sprivatizovať odporcovia iného vydania lásky, ktorí ľuďom iným ako oni odopierajú domov, vyháňajú ich z vlasti a tvrdia, že Slovensko patrí iba im. „Preto tu dnes stojím so slovenskou vlajkou, lebo aj my sme súčasť slovenského národa,“ povedal štíhly subtílny človek, z ktorého vyžaruje nenásilná odolnosť. A keď vyslovil presvedčenie, „že čoskoro sa slovenská vlajka stane symbolom rôznorodosti, rešpektu, vzájomnej úcty a úcty k vede“, vynoril sa mi v hlave obraz spred štvrťstoročia.

Keď sa v polovici 90. rokov rozhorel konflikt medzi mečiarovskou autoritárskou garnitúrou a slobodne zmýšľajúcimi umelcami, občianskymi aktivistami a demokratickými politikmi, jeho súčasťou boli aj protestné mítingy. Na bratislavskom Námestí SNP sa však spočiatku slovenská hymna nespievala. Bol v tom určitý symbolizmus: ako keby si túto hymnu uzurpovali pre seba tí, ktorí Československo bez spoločenského konsenzu rozdelili a svojich protivníkov biľagovali ako „neslovenské“, „protinárodné“ či „protištátne“ živly. A tak na záver zhromaždení znel napríklad song Karla Kryla Děkuji.

Ako však rástla občianska odhodlanosť a mítingy priťahovali čoraz viac ľudí, ako silnelo vedomie, že sa zvádza zápas o charakter štátu, zmenil sa postupne aj postoj k slovenskej hymne. Prvý raz ju na tribúne zaspieval Peter Dvorský, samozrejme, celú, aj s druhou strofou o tom, ako sa Slovensko preberá z tvrdého spánku. Pravda, pôvodným zámerom zakladateľov štátu z roku 1993 bolo pridaním týchto slov vyzdvihnúť predovšetkým prebudenie národné, k samostatnému štátu. Teraz sme však štát už mali a išlo o precitnutie občianske, k slobode a k demokracii. Ľudia hymnu spievali s čoraz väčšou vážnosťou, s odhodlaním, že si nedajú štát ukradnúť inými, že chcú, aby aj ich hlas zavážil pri rozhodovaní o tom, akú podobu bude nový štát mať.

A s podobným zápalom sa spievala hymna aj na mítingoch iniciatívy Za slušné Slovensko.

„Pamätám si,“ spomínal Roman v rozhovore s Vitaliou Bellou pre Denník N, „ako som išiel na vlakovú stanicu okolo Prezidentského paláca, svietilo slnko a ja som si hovoril: tu musím žiť… Myslím si, že v mnohých ohľadoch je to skvelé mesto na život.“ A v závere rozhovoru dodal: „Keď mám hovoriť o spoločenskej rovine, tak dejiny jednoducho nepustia. Aj útlak sa jedného dňa skončí, pretože túžba každého jednotlivca po živote v pravde a slobode je nezastaviteľná.“

Tieto slová znejú o to silnejšie, o čo horšie je v skutočnosti postavenie komunity LGBTI+ ľudí u nás. A o čo chmúrnejšie sú povolebné vyhliadky na priaznivý obrat.

Málokedy vopred vieme, ktorá udalosť vojde do dejín ako míľnik – tobôž, ak zlom je v nedohľadne. Vďaka Romanovi Samotnému a čoraz väčšiemu počtu ľudí, pre ktorých je inakosť obohatením a nie hrozbou, sa však obe vlajky, slovenská i dúhová, k sebe aspoň trochu priblížili.