Najhoršie je poslať dieťa za trest za dvere a nechať ho tam samo. Odborníčka vysvetľuje, ako trauma mení mozog

Ak dieťa zažíva stres a nemá pri sebe dospelého, ktorý ho upokojí, následkom môže byť aj zmena biológie mozgu. Môže to ovplyvniť jeho správanie na celý život. „Ak človek vyrastal v prostredí bohatom na stres, jeho reaktívnosť je posunutá vyššie. Má tendenciu spoliehať sa na emocionálne reakcie, pretože sa mu osvedčili, viac než racio,“ vysvetľuje liečebná pedagogička Zuzana Krnáčová.

V organizácii Inklucentrum sa venuje novému prístupu pri vzdelávaní detí, ktoré si prešli ťažkými situáciami. Na slovenské školy chce priniesť trauma rešpektujúci prístup, ktorý je založený na lepšom pochopení toho, ako sa vyvíja mozog. Lepšie pochopenie detí s problémami môže pomôcť aj deťom, ktoré majú tendenciu uchýliť sa k radikálnemu správaniu.

Ako vyzerá trauma rešpektujúci prístup? Napríklad aj tak, že učiteľka nepošle žiaka za dvere za trest. „To je jedno z najhorších možných riešení. Ak ho pošlete za dvere, môžete si byť istí, že využije adaptívnu reguláciu, teda urobí niečo, čo mu celý život pomáhalo. Ale to neznamená, že je to dobré. Môže si napríklad búchať hlavu o stenu,“ vysvetľuje. Podľa nej by mali školy aktívne vytvárať priestor pre odborníkov a zaujímať sa nielen o učivo, ale aj o to, ako sa deti majú.

Máme problém s radikalizáciou mladých ľudí? Uchyľujú sa k extrémnejšiemu správaniu viac ako v minulosti? 

Pokiaľ pod pojmom radikalizácia myslíme to, že deti sú agresívne, nepovažujem to za nič nové. Nie je to tak, že podobné správanie tu kedysi nebolo. Je však dôležité vedieť, čo je za tým. Je to pomsta voči škole alebo snaha upozorňovať na väčšie spoločenské témy? Pokiaľ dieťa príde podpáliť zborovňu, má v sebe obsahy, ktoré chce komunikovať. Ale, bohužiaľ, volí extrémny spôsob, ako ich dostať zo seba von.

Je za tým nejaká trauma či zranenie? Vy ste sa začali venovať práve otázke traumy a tomu, akú úlohu zohráva u detí a v školách. Čo všetko je trauma? 

Dlho sa trauma vnímala viac ako záležitosť dospelých, najmä v kontexte vojnových veteránov a posttraumatickej poruchy. Až postupne sa začala definovať aj v spojitosti s deťmi ako aktuálne alebo dlhotrvajúce ohrozenie, keď dieťa zažívalo obavy o život, o bezpečie, prípadne bolo svedkom podobného prežívania u blízkych. Postupne sa však definícia traumy vyvíja, a to aj u detí a mladých ľudí.

Sú traumou iba veľké tragické udalosti?

Môže to byť jedna náhla udalosť alebo chronický dlhodobý stav, ktorý začne človeka natoľko ohrozovať, že sa mu mení biológia mozgu. Trauma má totiž biologický základ v nervovej sústave a dá sa odsledovať na zmenách mozgu. Je to pozorovateľné pri domácom násilí, ktoré sa nemusí odohrávať priamo na dieťati, ale v rodine. Je dôležité dodať, že sme rôzne vybavení.

Ako to myslíte? 

Udalosť môže u jedného človeka spôsobiť traumu, u druhého nemusí. Človek sa čiastočne rodí s určitou výbavou odolnosti, do veľkej miery ho ovplyvňuje aj starostlivosť v ranom veku. Tieto dva aspekty zásadne ovplyvňujú vývoj neurologického systému človeka. V ranom detstve je tento systém ešte nevyvinutý, nevymodelovaný, a práve vtedy sa buduje odpoveď dieťaťa na stres.

Ako? 

Spôsob, akým sa dieťa dostáva do kontaktu s okolitým svetom, buduje jeho odpoveď na stres. Zdravý vývin vyzerá tak, že stresové hormóny sa vyplavia krátkodobo a musia sa v systéme postupne rozplynúť. To je vhodný spôsob stresu, ktorý buduje rezilienciu. Dieťa plače a dospelá osoba ho utíši. Ale pokiaľ sa vyšplhá úroveň zaplavenia stresovými hormónmi vysoko a nedochádza k úľave, hormóny začínajú postupne ohlodávať a narúšať nervové spojenia. V ranom veku sa dieťaťu buduje celá široká sieť nervových spojení, lenže keď je dlhodobo zaplavované stresovými hormónmi, neumožňuje mu to budovať zdravý nervový systém. Súčasťou toho je aj zdravý základ na vytvorenie racionálnej zložky.

Odrážate sa od neurosekvenčného modelu v terapii a edukácii. Ako tento model vysvetľuje mozog? 

Vysvetlím to na zjednodušenom modeli Daniela Siegela, ktorý sa nazýva aj trojjediný mozog. Vieme si to znázorniť na ruke, ktorú stlačíme do päste tak, aby sme prstami privreli palec. Predlaktie znázorňuje mozgový kmeň s miechou, privretý palec zase limbický systém. No a prsty, ktoré sa zovierajú do päste, sú kortex. Musia byť prepojené, ak má všetko fungovať.

Čo tento model naznačuje?

Spomenula som, že mladí ľudia sú veľmi reaktívni. Tieto reakcie sa tvoria v nižších častiach – teda v mozgovom kmeni a limbickom systéme. Sú to impulzívne reakcie, ktoré človek potrebuje mať oveľa rýchlejšie, aby unikol nebezpečenstvu. Tieto reakcie prichádzajú rýchlo a s racionálnou zložkou mozgu – teda kortexom – sa prepájajú až hore v zovretej pästi.

Ak sa vôbec neprepoja, môžeme to znázorniť aj tak, že prsty sú zdvihnuté – kortex sa neprepája s reaktívnym konaním. Môžeme to povedať aj tak, že človek má vtedy odstrelený dekel. Koná veľmi impulzívne, bez rácia. To vidíme u mladých ľudí, u ktorých sa prepojenia medzi reakciami a ráciom ešte len vytvárajú.

Ako sa buduje? 

Cez vzťahy, konverzácie, cez osvojovanie spoločenských noriem. Ale dokáže to robiť iba vtedy, keď sa cíti bezpečne. Ak človek cíti ohrozenie, potrebuje rýchle reakcie a reaguje len v nižších častiach nervového systému. Nepotrebuje veľa rozmýšľať a špekulovať. Musí sa chrániť, a preto uteká, útočí alebo zamrzne. To sú tri základné stresové reakcie, ktoré sú živým tvorom odovzdávané už 400 miliónov rokov a sú spoločné naprieč stavovcami. Sú to prvé reakcie, po ktorých siahame.

My však potrebujeme budovať prepojenie s neokortexom, čiže frontálnym mozgom. Aby sme nefungovali len na spontánnej emocionálnej úrovni. Nedám teda niekomu facku len preto, lebo som na neho nahnevaná. Musím sa vedieť zastaviť a zamyslieť – aký vplyv na mňa bude mať toto správanie? Prepojením s kortexom sa buduje aj empatia a ja tak viem zvážiť aj to, aký dosah to bude mať na druhého človeka.

Ako sa tieto prepojenia budujú? 

Závisí to od toho, ako sme boli vychovávaní a či sme vyrastali v stabilnom prostredí. Ak človek vyrastal v prostredí bohatom na stres, jeho reaktívnosť je posunutá vyššie. To znamená, že oveľa skôr zareaguje na stres, pretože okamžite vyvolá v tele zaužívanú reakciu a nemá vybudovanú rezilienciu. Má tendenciu spoliehať sa na emocionálne reakcie, pretože sa mu osvedčili viac než racio.

Dôležité je dodať, že náš mozog je do veľkej miery plastický, takže s ním vieme pracovať. Samozrejme, málokedy máme kortex odstrelený absolútne. Každý z nás má spôsoby, ako racionálny mozog používa, aj keď je skôr impulzívny. Veľmi dôležité je poznať naše správanie. Tak, ako poznáme naše trávenie a vieme, čo je pre nás vhodné či nevhodné jedlo. Tak by sme mohli poznať, čo nás vovádza do stresu a čo, naopak, upokojuje.

Prečo?

Pretože nám to pomáha kontrolovať svoje reakcie a dokázať sa rozhodnúť, ako chceme fungovať. Porozumenie prináša moc nad sebou. Už nemusíte viac fungovať na gombík, ktorý keď niekto stlačí, tak vybuchnete. Dokážete zvládať svoje emócie, s dostatočným cvičením a vedením. Škola je na toto vzdelávanie dobrý priestor. Ale dieťa sa môže učiť iba vtedy, ak má bezpečné a predvídateľné prostredie. Musí vedieť, že sa k nemu dospelí budú správať úctivo. A že hoci niečo nezvládnu, stretnú sa s porozumením a dostanú možnosť napraviť svoje správanie.

Ako rodič pomáha dieťaťu budovať zdravý vývin pre mozog a nervový systém? 

Môže to ovplyvniť zásadne. V prvom rade tým, že poskytne dieťaťu bezpečný priestor na život. Alebo napríklad tým, že zrkadlí jeho správanie – usmejem sa, keď sa usmeje aj on. Som pre dieťa zrkadlom a čítam jeho potreby. Keď dieťa plače, vybudí sa do stresu, ale vie, že je tu vždy niekto, kto jeho stres reguluje. Dieťa zo začiatku nedokáže regulovať svoj stres a je prirodzené, že ho zažíva.

Je to dobré? 

Áno, nebolo by správne, ak by sme mu chceli stres zo života vymazať. My ho potrebujeme naučiť stres regulovať. Zo začiatku stres dieťaťu reguluje dospelý, v puberte sa to mladý človek postupne učí sám. No a dospelý človek by to mal zvládnuť sám. Aj keď ešte aj dnes nachádzame dospelých, ktorí sú v regulácii stresu na úrovni dieťaťa.

Ak sa rozplače dieťa, nerozplačete sa spolu s ním. Dospelý človek má mať natoľko vyvinutý silný regulačný systém, že dokáže nepodľahnúť vlastnej emócii. To sa však často stáva u malých detí, keď neovládneme svoj hnev a začneme na ne vrieskať. Kričíme po ňom, lebo nezvládame stres, ktorý dieťa zažíva. Namiesto kriku potrebuje, aby sme pomohli regulovať jeho stres. Toto nie sú vyslovene traumy, ale viac stavy ohrozenia, napätia, ktoré sa takisto potrebujeme naučiť zvládať.

Aj v školách sú deti, ktoré si prešli traumou či ohrozením, ktoré ovplyvňuje ich správanie. Ako také dieťa vyzerá? Je to hlučné, problémové dieťa? 

Nie, práve naopak, môže byť veľmi tiché. To je práve jeden zo znakov, ktoré sa na školách vôbec nevnímajú. Školy sa zaoberajú deťmi, ktoré majú výrazné správanie, sú drzé, vyrušujú. Ale tiché dieťa nikto nevidí. A pritom jeden z obranných organizmov je aj ustrnutie, zamrznutie. V ohrození môže človek vypínať okolitý svet a uzatvárať sa do seba. Ak je dieťa odstrihnuté od okolia, je veľmi ťažké vrátiť ho doň. Ale navonok nikoho nevyrušuje, je slušné, počúva.

S takýmto nastavením môže dieťa bez povšimnutia prejsť celou školou. Je to problém? Môže niekde toto správanie vybuchnúť? 

Takéto dieťa má možno ešte väčší problém ako ten, kto vyrušuje. A to práve preto, lebo ostane nezachytené. Za tichosťou dieťaťa nie je pokoj, ale obrovský stres a tlak. Akurát, že nie je ventilovaný navonok. Niekde sa však ventilovať musí, najčastejšie sa začne uvoľňovať dovnútra. Môže to prejsť do sebapoškodzovania, depresií, do užívania návykových látok či do veľmi nebezpečných vzťahov.

Prečo? 

Mozog máme na to, aby sme prežili, to je jeho kľúčová funkcia. Niekedy je pre dieťa najlepšia možná voľba ostať ticho a stiahnuť sa, keď mozog vyhodnotí, že je to najbezpečnejšia voľba, aby mu nebolo ublížené. A takto môže dieťa vyrastať a rokmi si buduje pevný systém. Voláme to adaptačné správanie, ktoré sa môže stať pre dieťa normou.

Kedy to potom vybuchne do negatívneho správania? 

My ako ľudia smerujeme za sociálnym prepojením, keďže sme sociálne bytosti. Prepájať s druhými sa vieme vtedy, keď nám dobre funguje celý nervový systém a vieme dobre využívať emocionálnu aj racionálnu časť. Keď zostávame v nižších častiach, veľmi ťažko sa nám prepája s inými. Ak človek v tomto nastavení žije dlhodobo, kontakt s druhými ľuďmi pravdepodobne nebude prebiehať podľa sociálnych noriem. A ak sa aj rozhodne kontaktovať iných ľudí, môže zvoliť veľmi nešťastný spôsob. Pretože dieťa je vinou svojej bolesti odpojené. Želala by som si, aby sme sa prestali na ľudí pozerať ako na vinníkov.

Ako to myslíte? 

Aby sme sa prestali tváriť ako indivíduá a byť presvedčení, že každý človek si svoj život modeluje iba sám. Žijeme v sociálnej spoločnosti, ktorá nás do veľkej miery ovplyvňuje. Začnime vnímať svoju spoločenskú zodpovednosť a to, ako naše správanie modeluje iných. A ako inštitúcie, predovšetkým školy, majú zodpovednosť pomôcť dieťaťu, ktoré sa trápi. Je dôležité, aby dospelý dokázal správne čítať signály dieťaťa. Mal by chápať, že trauma má nejaké signály, ktorými sa prejavuje. Potom je dôležité vedieť, čo pri správaní k človeku zažívajúcemu traumu pomáha a čo nie.

Čo pomáha? 

Zvyčajne sú to deeskalačné techniky, ktoré stres regulujú. Sú tri spôsoby, pričom ľudia najčastejšie využívajú ten najnáročnejší z nich – verbálnu reguláciu. Čiže vysvetľovanie, argumentovanie, hľadanie východísk. Alebo kladenie otázok: prečo si to urobil, ako je to možné, ospravedlň sa. Lenže tento prístup očakáva, že človek je v malom strese a zapojí racionálnu časť mozgu, teda si uvedomí, čo spravil. Ale pokiaľ je dieťa v silnom emočnom rozpoložení, táto technika nefunguje.

Aké sú ďalšie, ktoré možno využiť v stresovej situácii? 

Jednou je deeskalácia vzťahom a druhou senzomotorická regulácia. Tú druhú často v školách zakazujeme. Deti ju prirodzene robia – hojdajú sa na stoličke, klikajú perom, prechádzajú sa, vyskočia. Je to dôležitý spôsob, ako dokážu regulovať náročné rozpoloženie, vnímať samých seba v priestore, uzemniť sa.

Takže keď sa dve deti pobijú, nemá zmysel, ak si ich učiteľ posadí vedľa seba, vypytuje sa ich na dôvody a prinúti ich podať si ruky, ak sú ešte v amoku? 

Nie. Je dôležité, aby deti poznal a rozumel situácii. Niekedy je potrebné deti chytiť za ruky a posadiť ich, aby mali uzemnenie, aby neboli v naštartovanom móde. Na chvíľu iba spolu dýchame, nech sa upokojíme. Nedávame im pokyny, ktoré počúva racionálny mozog, ale dávame pokyny, ktoré pomôžu uvoľniť telo. A to, že je učiteľ s nimi, už prináša spomenutú vzťahovú reguláciu.

O čo ide? 

Napríklad aj to, že ich nepošle za dvere. To je jedno z najhorších možných riešení. Dieťa sa nevie regulovať samo. Najmä ak pochádza z ťažkého prostredia, kde žilo dlhodobo v ohrození. Ak ho pošlete za dvere, môžete si byť istí, že využije adaptívnu reguláciu, teda urobí niečo, čo mu celý život pomáhalo. Ale to neznamená, že je to dobré. Môže si napríklad búchať hlavu o stenu. Samopoškodzovanie je spôsob, ako prehlušiť vnútornú bolesť.

Snažíme sa do škôl prinášať senzomotorické pomôcky na uvoľnenie stresu, aby si na ne navykli deti v čase, keď sú v pohode. Aby s pomôckou v rukách potom dokázali zvládnuť napríklad aj stresujúcu písomku. Je to prevencia. Nechceme čakať, kým sa niečo stane, pretože potom príde náročná intervencia. Hovorí sa, že hojenie duševných rán trvá trikrát dlhšie než čas, počas akého sa tvorili.

Ako sa máme správať k dieťaťu či dospelému, ktorý si prešiel traumou alebo je v ohrození? 

Ľudsky. Ťažko to opísať inak než správať sa láskavo a ľudsky. Napríklad som schopná rešpektovať, že druhý človek to má inak. Som schopná empatie. Aj v konfliktoch hľadáme cesty k sebe a spôsoby, ako porozumieť druhému. Ale na to, aby sme sa približovali jeden k druhému, sa potrebujeme cítiť bezpečne. Ťažko by sa mi s vami rozprávalo, keby som vedela, že ma ohovárate alebo si ma nahrávate na video bez môjho vedomia.

Ako napríklad? 

Spomenula som si na príklad, ktorý mi hovorila jedna učiteľka: Do školy prišla prváčka, ktorá prvé dni stále a stále plakala za mamou. Čo som mala robiť, mala som mamu stále volať z práce, aby sedela v triede? Tak som sa dievčatka opýtala, či by nechcela sedieť pri mne. Tak vedľa mňa sedela dva mesiace. Potom som si ja presadla do lavice k nej, kde sme boli ďalšie dva mesiace. Až sa po polroku odvážila sedieť sama. To je ten ľudský prístup, ktorý sa ťažko vysvetľuje. Učiteľka sa napojila na potreby dieťaťa, bola ochotná do toho investovať čas. Bola empatická a stále si overovala, či jej postup druhému pomáha. Ak by ju učiteľka zahriakla a nechala ju samu, dievčatko mohlo skončiť napríklad aj s tikmi.

Veľa dospelých radšej zvolí prístup „hodenia do vody“ – prváčka by si tri dni poplakala a potom by sa upokojila. Kedy je to už príliš? 

Stres je pozitívny. Ale treba sa pozrieť na to, aká dávka stresu nás posúva dopredu a robí nás odolnými. Pri zažívaní stresu sa nám vyplavujú hormóny a spúšťa sa mechanizmus, ktorý je schopný odbúrať ho. Tak si posilňujeme odolnejší organizmus – ako keď si budujeme imunitu. Ale musíme človeka poznať a čítať signály, keď stres už preňho v poriadku nie je a prekračuje sa hranica únosnosti. Stres musí byť krátky, únosný, zrozumiteľný a predvídateľný.

Prečo? 

Aj tento rozhovor je pre mňa tak trochu stres. Ale viem o tom dlhšie vopred a mohla som sa pripraviť. Iná vec je, ak stres príde nečakane. Keď si dieťa kreslí a zrazu príde bitka alebo učiteľka obrázok s krikom roztrhá. Dieťa nerozumie dôsledkom a nevie ho predpovedať. To len zvyšuje pocit ohrozenia a traumatizáciu dieťaťa.

Kedy sú známky v poriadku a kedy sú stresujúce? 

Keď ich dieťa nemá pod kontrolou. Keď má dieťa pocit, že známka je definitívna a už s ňou nič neurobí. Nedávno sme boli na jednej škole vo Fínsku, kde si dieťa mohlo známku z písomky opravovať, dokedy chcelo. Keď bolo spokojné s trojkou, malo trojku. Ale malo nad tým kontrolu. Dieťa môže zažívať obrovský stres pri písomke. Možno cíti tlak rodičov a aj od učiteľa, ktorý mu pripomína, že toto je jeho jediná šanca na opravu známky. Možno dieťa zle spalo a nezvláda všetky emócie. Vtedy môžu známky poznačiť celé prežívanie školy u dieťaťa. Ale známky dokážu byť dobrým nástrojom, ak s nimi učiteľ vie pracovať. Ak sa s dieťaťom porozpráva, rozpozná nezdravé signály stresu, nechá dieťa písomku zopakovať si.

Je podľa vás trauma príčinou radikálneho správania detí, ktorých sme svedkom v poslednej dobe? 

Táto doba je veľmi náročná. Je nepredvídateľná, spoločnosť sa vyhrocuje, rozdiely medzi sociálnymi vrstvami sa zväčšujú. Deti sa dnes nehrajú na povolania, ale na to, aká práca im viac zarobí. To sú všetko signály neistoty, v ktorej deti žijú. Mnohé rodiny sú na tom finančne veľmi zle. Ak chodí do školy so spolužiakom, ktorý chodí na tri dovolenky ročne, kým ono nemá na školské potreby, je to veľký stres. Viem si predstaviť, že v rodine s nezamestnanými rodičmi sa o ničom inom nerozprávajú – je napätie, plače sa. Deti to vnímajú a cítia.

Na začiatku rozhovoru ste spomenuli, že podľa vás mladí ľudia nie sú dnes radikálnejší ako predošlé generácie. Prečo si to myslíte?  

Nervový systém máme rovnaký, ale forma je iná, neboli sme na ňu v minulosti zvyknutí. Agresivita a hnev mladých ľudí voči okoliu sú bežné. Prechádzajú vývinovými zmenami, ktoré sa vždy nejako prejavujú. V minulosti bola forma možno mäkšia, dnes majú tínedžeri väčší priestor na manévrovanie. V ľudskej fantázii je toho veľa, ale neznamená to, že všetko môžem urobiť. Fantázie môžu vyzerať nebezpečne, ale nemusí to znamenať, že sa to dostane do akcie. Každý možno už mal predstavu, že dá vybuchnúť svoju školu, ale neurobil to. Ale dnes sa dajú nájsť videá, návody a konkrétne príklady rovesníkov. Dieťa sa môže dostávať do stavu, keď sa otupuje hranica medzi tým, čo je ešte norma a čo nie, medzi realitou a fantáziou.

Ako to myslíte? 

Spomeňme si na prípady, ktoré sa na Slovensku stali. Nebolo to predsa tak, že dieťa sa na konci tešilo z toho, čo urobilo. Skončilo sa to psychickými aj fyzickými ujmami. To ukazuje, že to nebolo domyslené do konca. Ak nemá tínedžer okolo seba spoločenské a rodinné stopky, tak dieťa nemá zábranu v reaktívnom konaní.

Čo myslíte pod spoločenskými stopkami?  

Tie sú pre mňa zásadné. My všetci máme spoločenskú zodpovednosť za priestor v školách, kde deti trávia takmer rovnako veľa času ako v rodine. Keď som čítala vyjadrenia škôl, kde sa niečo stalo, zvyčajne boli rovnaké – nič sme si nevšimli, prejavoval sa ako milý žiak. Spoločenská zodpovednosť školy je v tom, že vytvára priestor na spoznanie žiaka. Pýta sa, zisťuje, overuje. Som ako škola aktívny formovateľ dieťaťa. Nie som pasívny podávateľ obsahov, ktorý je rád, pokiaľ všetci ticho sedia. Škola by mala vytvárať priestor na rozhovory. Pokiaľ školský priestor nevytvára prostredie na to, aby sa deti delili aj o ťažké pocity, myšlienky a boli vypočuté, tak si to môžu zvoliť ako prostredie na odvetu. Ak sa vám deväť rokov v škole niečo ťažké deje, nechá to šrám na duši na celý život.

Ako? 

Nemusia to byť prednášky o radikalizácii. Iba obyčajné rozhovory o tom, ako sa deti majú. Ako sa máš dnes? Ako sa máš dlhodobo? Čo ti robí radosť? Aké máš plány? V týchto jednoduchých otázkach sa dá odhaliť, či sa dieťa cíti bezpečne, či pristupuje k životu s radosťou alebo v ňom vidí ohrozenie. Podľa mňa nie je zodpovedné tvrdiť, že osobný život dieťaťa školu nezaujíma. Aj ako dospelí chápeme, že život sa nedelí na pracovný a súkromný. No ešte aj dnes sa nám stáva, že školy to nezaujíma.

Ako to myslíte? 

Vieme, ako na to, máme pripravené vzdelávania, manuály, príručky. Ale stále sa ešte stretneme s nezáujmom a neochotou škôl. Tento rok prebiehalo vzdelávanie Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie, školili sme odborníkov školských podporných tímov. No stretávali sme sa aj s odozvou, že vyškolení odborníci sa nedostali do tried, aby mohli pracovať preventívne s celou triedou.

Prečo? 

Lebo žiaci majú slovenčinu, matematiku, fyziku, biológiu. A učitelia sa nemajú kedy zaujímať o život detí. Pozrime sa na to, ako máme v škole nastavené hodnoty. Či je to len o učive, alebo aj o sociálnopsychologickom zázemí. Ak sa zhodneme, že škola je priestor aj na sociálne väzby, musíme na to spraviť aj fyzický priestor. Načo máme vyškolených ľudí a podporu, ktorých vedenie školy neprijme, a v rozvrhu neexistuje pravidelný priestor na preventívne aktivity týchto odborníkov?